Foto: SHUTTERSTOCK
V starovekom svete sa vedomé „využívanie“ hviezd a planét líšilo od jedného miesta na zemi k druhému. Život ľudí pri veľkých riekach ako Eufrat a Níl na Blízkom východe viac ovplyvňoval dážď a hladiny riek než ročné obdobia. Ale pozdĺž morského pobrežia mali na život ľudí, zvierat a rastlín väčší vplyv zmeny teploty a denného svetla. Keďže pohyb Slnka so sebou prinášal jar, leto, jeseň a zimu, obdobia životne dôležitých lovov a zberu úrody sa riadili slnečným kalendárom. Táto mimoriadna dôležitosť priviedla ľudí k potrebe pozorovať a zároveň uctievať Slnko.
Význam Mesiaca
Mesiac v splne v úlohe „nočnej lampy“ zasahoval do spôsobu života ľudí, pretože ich denná činnosť sa riadila podľa toho, ako dlho trvalo denné svetlo. Ich dni ohraničoval východ Slnka, poludnie a západ Slnka, a ich aktivity určovali obidva kalendáre, tak slnečný ako aj mesačný.
V strednej kamennej dobe (mezolit), približne pred 10 000 rokmi, veľa ľudí žilo pri moriach. V pobrežných oblastiach si ľudia všimli, že prílivy sú zvlášť vysoké alebo nízke v určitých obdobiach mesiaca a súvisia s fázami Mesiaca. Tieto javy, ktoré poznáme pod pojmom skočný príliv alebo hluchý príliv, ovplyvňovali rybolov, zbieranie mušlí a tiež možnosti prepravy.
Spoznanie cyklov
Ľudia pozorujúci mesačné fázy si už dávno všimli pravidelnosti opakujúce sa každých 15, 30, 44, 59, 74, … dní. Interval medzi dvoma nasledujúcimi splnmi Mesiaca – 29,5 dňa – poznali už dávno a stal sa základom chápania, v ktorom sa mal neskôr označovať pojmom "mesiac.
Pritom je dôležité, že polohy nebeských telies sa dajú stanoviť aj vopred. Slnko aj Mesiac vychádzajú na východe v určitom pravidelnom čase. Na rozdiel od vrtochov počasia a ľudského spolunažívania je obloha spoľahlivá. Neskôr pozorovatelia zistili, že obdobie medzi dvoma za sebou nasledujúcimi slnovratmi trvá 365 dní.
Slnko ako hodiny
Okrem tropického pásma Slnko okolo poludnia vystupuje najvyššie nad obzor uprostred leta. Uprostred zimy, o 183 dní neskôr, je napoludnie Slnko najnižšie. Myšlienka využiť pohyb Slnka ako hodiny vznikla pri sledovaní tieňov, ktoré vrhali objekty. Napríklad kolmo postavená tyč alebo obelisk – vysoký úzky kameň – od ktorých smeruje tieň na západ pri východe Slnka a na sever na poludnie (na severnej pologuli Zeme). Plynutím každej hodiny sa tieň posúva ďalej a výsledkom sú slnečné hodiny. Podobne po oblohe putuje aj väčšina hviezd.
Pomyselnú čiaru spájajúcu každú hviezdu na oblohe s nebeským pólom si môžeme predstaviť ako ručičku na obrovskom ciferníku.
Prvé pokroky v astronómii, ktoré boli zaznamenané v Babylone a Grécku 700 rokov pred Kr., podnietila planetárna astrológia. Verilo sa, že polohy planét a Slnka, Mesiaca a hviezd, a momenty ich východu a západu ovplyvňujú život na zemi a predpovedajú budúcnosť.
Presné pozorovania polôh planét za dlhé obdobie, zaznamenané na babylonských tabuľkách, sa používali pri predpovedi pohybu planét do budúcnosti. V Grécku chcel Hipparchos zlepšiť presnosť predpovedí, preto zmeral polohu a jasnosť 1000 najjasnejších hviezd. To viedlo k vzniku sférickej trigonometrie a akceptovaniu „stupňa“ ako uhlovej jednotky.
V 2. storočí nášho letopočtu grécky astronóm Ptolemaios vo svojej slávnej rozprave Almagest rozdelil oblohu viditeľnú v Stredomorí na 48 súhvezdí. Zhotovil kresby s takou pozičnou presnosťou, že ešte aj dnes, s dvetisícročným odstupom, ich stále možno použiť na detekciu pohybu hviezd, o ktorých sa predtým myslelo, že sú nehybné, stále. Uhly, kedysi odhadované len vystretou rukou, sa teraz pozorne merajú posuvným priezorovým krížom alebo nebeským kompasom.
Foto: Veda, Ikar
Pohyby planét
Pohyby planét na nasledujúce obdobie sa predpovedali na základe modelov, v ktorých stredom bola Zem a planéty sa pohybovali konštantnými rýchlosťami po niekoľkých teoretických kruhoch. V 6. storočí pred Kr. grécky astronóm Pytagoras nadobudol presvedčenie, že Zem je guľatá. V 3. storočí pred Kr. grécky astronóm Aristarchos tvrdil, že Zem obieha okolo Slnka, ale v tej dobe ľudia túto myšlienku všeobecne neprijímali. Presné pozorovania zatmení využil na zistenie, že Mesiac je od Zeme vzdialený iba 60 zemských polomerov (presnosť lepšia ako 1 percento dnes udávanej hodnoty). Približne v rovnakom čase Eratosthenés z Kyrény presne zmeral polomer Zeme a sklon rotačnej osi.
Značenie času
Vo dne sa čas meral pomocou slnečného tieňa a slnečné hodiny boli samozrejmosťou. V noci boli ľudia odkázaní na pozorovanie polôh hviezd a na odmeriavanie času slúžili primitívne vodné či pieskové hodiny alebo sviečky. Bolo to dôležité, lebo veľa modlitieb sa muselo konať v určitú dennú hodinu. Z religióznych dôvodov sa najpozornejšie sledovali Mesiac a Slnko. Len čo vznikli hlavné náboženstvá, veľa spoločenských skupín na presné stanovenie obdobia sviatkov a osláv používalo obidva kalendáre – lunárny (mesačný) i slnečný. Aj v súčasnosti oslavujeme kresťanskú Veľkú noc v prvú nedeľu po prvom splne po jarnej rovnodennosti.
Meranie roka
Juliánsky kalendár zaviedol rímsky cisár Gaius Iulius Caesar roku 45 pred Kr. Dĺžka roka sa stanovila na 365,25 dňa a každý štvrtý rok bol priestupný. Nepresnosť bola iba jeden deň za každých 128 rokov, čo napravil pápež Gregor XIII. roku 1582. Lunárny kalendár s trvaním mesiaca 29,5 dňa sa plne nezhodoval so slnečným kalendárom, ktorého rok má 365,25 dňa. Gregoriánsky rok má 365,242 dňa. Čínske astronomické znalosti sa rozvíjali od 12. storočia pred Kr., ale nezávislou cestou. Čínske mapy súhvezdí svedčia o dokonalom poznaní nočnej oblohy.
Foto: Ikar
Dĺžka tropického roka – časový interval medzi dvomi nasledujúcimi jarnými rovnodennosťami – bol odhadnutý podľa dĺžky tieňov napoludnie. Trvanie roka bolo rovnako možné zistiť meraním času, ktorý potrebovala Zem na jeden obeh Slnka, vzhľadom na pevné hviezdy. Preto sa sledoval ranný východ hviezd, ako napríklad Síria alebo hviezdokopy Plejády. Prelom nastal vtedy, keď grécky Meton (narodil sa približne roku 460 pred Kr.) zistil, že 19 slnečných rokov sa rovná takmer 235 lunárnym mesiacom. Tento poznatok sa stal známy ako Metonov cyklus, ktorý sa používal pri stanovovaní dátumov cirkevných sviatkov a predpovediach slnečných a mesačných zatmení.