Čomu pripisujete narastajúcu brutalitu u detí a mládeže?
Hodnotovej orientácii, ktorá dnes prevláda v spoločnosti. Prah toho, ako vnímame agresivitu, je nastavený vyššie ako kedysi. Už nie sme takí citliví a vnímaví, morálka v spoločnosti sa po páde komunizmu uvoľnila. Pred dvadsiatimi rokmi bolo napríklad neprípustné, aby sa žiak v škole správal drzo k učiteľovi. Dnes sa to posunulo a žiaci skúšajú, kam ďalej sa ešte dá zájsť. Zároveň sa prehĺbili rozdiely medzi bohatými a chudobnými. Kriminalita možno klesá, ale agresívnosť môže stúpať.
Agresia mládeže sa často spája s neprispôsobivou rómskou komunitou. Týka sa aj detí z bežných rodín?
Ťažko povedať. Ale problém môže byť aj pri deťoch z extrémne chudobných aj extrémne bohatých rodín. Chudobné dieťa nemá prístup k ničomu a všetko je preň vzácne, pre dieťa na opačnom konci však zasa nič nie je vzácne. Preto môže vyhľadávať nejaký iný spôsob rozptýlenia. Pri ľuďoch, čo žijú v norme, sa však tento problém bude vyskytovať asi oveľa menej.
Nesúvisí to aj s absenciou trestnej zodpovednosti maloletých alebo polovičnými trestami u mladistvých?
Preukázalo sa, že človek pri páchaní trestného činu nerozmýšľa nad tým, či bude potrestaný. On predpokladá, že potrestaný nebude. Predpokladám, že tí, ktorí tieto činy páchajú, ani netušia, aké sadzby im hrozia. Preto to za nejaký významný faktor agresivity nepovažujem.
Aké opatrenia by mohli pomôcť eliminovať agresiu u mládeže?
Treba nájsť primerané vyjadrenie, napríklad šport. Je v ňom vyjadrené, ako navzájom súperiť a agresiu udržať v medziach, aby nedochádzalo k zločinom.
Ako možno motivovať problémové dieťa, aby venovalo energiu niečomu zmysluplnému?
Problémovej mládeži treba venovať dostatok pozornosti. Keď zlyhá rodina, mal by nastúpiť štát. Problémové deti by mali byť sledované už v školách, mal by sa im niekto venovať. Netreba ich hneď dávať do diagnostických centier, ale začleňovať do spoločnosti, do bežných aktivít ako napríklad futbal. Pre deti je pohyb prirodzený a keď energiu môžu vydať zmysluplným spôsobom, nepotrebujú ju vydávať nezmysluplným spôsobom. Dieťa totiž potrebuje mať nejakú náplň. Keď sa to začne riešiť v osemnástich rokoch, je už neskoro. Ale osemročné dieťa je často vďačné, že sa mu niekto venuje. Síce môže klásť spočiatku odpor, ale keď mu pedagóg nedá pocítiť, že je choré či zlé, ide to.