Nebola som bifľoška, ale škola mi išla ľahko, a preto zostávalo veľa času na blicovanie. Keď sme namiesto matematiky sedeli na zmrzline, vždy sme vzali so sebou aj triednu knihu, aby nás učiteľ nemohol zapísať, že chýbame.
Bolo mi naozaj ľúto, že ma telocvikárka nevybrala na nácvik spartakiády. Popravde, bola som tanečné a aerobikové nemehlo, ale toto som pociťovala ako krivdu. Neskôr, aby som jej dokázala, ako veľmi sa mýlila, som sa stala najúspešnejšou reprezentantkou školy v atletike. Vtedy existovali družobné školy s českými mestami a naše družstvo, na čele so mnou ako kapitánkou, bolo neporaziteľné vo vybíjanej.
Foto: Jakub Gyulás
Mala som rada slovenčinu, dejepis, ale na gymnázium som sa dostala bez prijímačiek vďaka úspešnej matematickej olymiáde, skončila som teda v matfyzáckej triede. Namiesto písomiek som učiteľom písala listy a rebelovala ako sa dalo. Každý z nás chcel byť „iný“, vrátane učiteľov. Vtedy sem-tam lietali aj facky, keď sme šaškovali, hneď sme pred celou triedou museli kľukovať na pästiach a podobné záležitosti. Bola iná doba…
Týždeň neospravedlnených hodín a hádam aj trojku zo správania, keď som sa bez vypýtania či aspoň ohlásenia vybrala na Scénicku Žatvu do Martina, som si u triednej vyžehlila vyšívaným obrusom od mojej babičky. Fungovali bártre, na letných brigádach v oknách ubytovne určite viac fajčil náš dozor ako my – tie prvé, zlé kusové cigarety.
Generácia mojich detí ma už úplne iné zážitky. Ja som zrazu na druhej strane stola a hovorím im poučky o tom, aké dôležité pre život je čítanie, pekné písmo či veľká násobilka. Nebránim sa však dobe a trendom. Keď mi učiteľ môjho syna na jeho nečitateľné haky-baky povedal, aby som ho netrápila nejakým písaným písmom, ktoré aj tak nebude nikdy používať a z toho zlého tlačeného plynulo prejde na písanie na počítači, neveriacky som naňho pozerala.
Keď dodal, aby som v ňom zbytočným bazírovaním na krasopise nezabila lásku k písaniu, súhlasila som.