Záhadný mutizmus môže byť v škole či škôlke problémom

Komunikovať potrebujeme všetci. I ľudia s rôznym typom postihnutia (reč, sluch...) sa snažia aspoň čiastočne minimalizovať svoj hendikep. Veď ako inak by dokázali spolupracovať či žiť s kýmkoľvek vo svojom okolí, kto by im vôbec nerozumel? Existujú však ľudia, deti aj dospelí, ktorí sa vedome rozhodnú nerozprávať.

17.12.2015 11:49
žiak, prváčik Foto:
Ilustračné foto.
debata (1)

Ivanka bola milé i keď veľmi citlivé dieťa. Bola silne naviazaná na mamu a starú mamu, ktoré ju vychovávali, keďže otec od rodiny odišiel krátko po tom, ako sa dievčatko narodilo. Dieťa toho príliš veľa nehovorilo, ale inak nemalo žiadny väčší problém s rovesníkmi ani dospelými. Ako trojročná nastúpila do materskej školy, kde jej mama pracovala ako učiteľka. Do 6 rokov bolo všetko viac menej v poriadku. Ivanka bola síce introvert, ale mala dve kamarátky s ktorými si rozumela.

Problém nastal až nástupom na základnú školu. Odrazu tam nebola mama, ani stará mama, kamarátky išli na inú školu a jej pribudlo množstvo školských povinností. Nuž, a ani so spolužiakmi to nebolo veľmi „ružové“. A vtedy sa to začalo. Dievča sa utiahlo do seba ešte viac a prestalo komunikovať s okolím. Darmo mama prosila, hrozila, sľubovala… nič nepomáhalo. Nakoniec mama vyhľadala psychologičku, ktorá stav dieťaťa identifikovala ako efektívny mutizmus. Teda stav, keď dieťa rozprávať vie a môže, netrpí poruchou reči, ale komunikovať odmieta. Po roku spolupráce matky, psychologičky a liečebnej pedagogičky Ivanka postupne začala rozprávať.

A nebudem sa s vami rozprávať…

Peter bol trocha iný prípad ako Ivanka. Chlapec pochádzal z prostredia kde síce boli obaja rodičia prítomní, ale nazvime to skôr len fyzicky a materiálne. Dieťaťu sa zaneprázdnení rodičia venovali iba minimálne. A tak sa Peter v čase voľna venoval pozeraniu televízie (už ako ročný presedel pred TV niekoľko hodín), hraniu hier na počítači alebo tablete. Postupne nepotreboval komunikovať so „svetom“ vôbec. Nemal kamarátov. Až odrazu prestal rozprávať úplne. Zdalo sa mu to zbytočné. Žil v inom svete.

Aj v škole nastali problémy, pretože dieťa neodpovedalo ani na otázky učiteľa. Ten najskôr hodnotil situáciu, že chlapec neovláda učebnú látku. Rýchlo však pochopil, že tu ide o úplne iný problém. Keď si to rodičia uvedomili, bolo už neskoro. Peter bol „v tom“ až po uši. Rodičia si najskôr mysleli, že vtedy 8 ročný chlapec stratil sluch. Vyšetrenia však boli v poriadku. Až na sedeniach u psychologičky sa zistilo, že Petrík rovnako ako Ivanka trpí mutizmom.

Čo môže spraviť rodič?

  1. Netlačte na dieťa a nenúťte ho ku komunikácii.
  2. Neriešte s ním neustále jeho „komunikačný problém“.
  3. Nájdite dieťaťu niekoho komu dôveruje. Môže to byť niekto blízky z rodiny, ale i napríklad učiteľ, kamarát či odborník, ak mu dieťa dôveruje.
  4. Posilňujte psychiku dieťaťa. Efektívny mutizmus je neurotická porucha, ktorá sa dá zvládnuť aj tým, že dieťa bude psychicky odolnejšie.
  5. Spolupracujte s odborníkmi (psychológ, špeciálny pedagóg, liečebný pedagóg, logopéd, foniater, psychiater…).
  6. Naučte dieťa zvládať stresové situácie.
  7. Využite možnosti canisterapie, hipoterapie, dramatoterapie, artterapie, biblioterapie a iných vhodných podporných aktivít.
  8. Môže sa stať, že dieťa bude rodiča používať ako tlmočníka. Pokojne ním buďte, akt to potrebuje.
  9. Keď odrazu dieťa povie slovo či dve, tvárte sa, že je to úplne bežná situácia. Nerobte z toho nič výnimočné.

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba
Viac na túto tému: #psychológ #mutizmus