Medvecký: Dvaja špičkoví študenti majú väčšiu váhu ako sto priemerných

, 29.11.2016 06:00
Štefan Medvecký
Štefan Medvecký, spoluzakladateľ Stredoeurópskeho technologického inštitútu. Autor:

Slovenské vysoké školy nie sú motivované zlepšovať kvalitu svojej práce, chýba im totiž konkurencia. Často im stačí, že vychovávajú priemerných absolventov a študentom tento stav vyhovuje. Preto je potrebné sústrediť sa viac na vyhľadávanie skutočných talentov, hovorí prof. Ing. Štefan Medvecký, PhD., spoluzakladateľ Stredoeurópskeho technologického inštitútu.

Počas panelovej diskusie na konferencii University Day ste spomenuli, že slovenským univerzitám škodí nedostatok vzájomnej konkurencie. Aký typ konkurencie by slovenským vysokým školám podľa vás prospel?
V komerčnej sfére je bežné, že podniky si medzi sebou konkurujú. Tie, ktoré sú menej výkonné a úspešné, sa buď zlepšia, alebo zaniknú. Niečo také v prípade univerzít neexistuje. Chýba teda existenčný tlak zlepšovať sa a zvyšovať kvalitu svojej práce. Kvalita totiž nie je o tom, že jedna vysoká škola rozdá viac červených diplomov než druhá, alebo vychová o sto priemerných študentov viac. Na Slovensku sa však na kvalitu často pozerá práve takto a financovanie vysokých škôl tento pohľad iba podporuje.

Myslíte tým fakt, že školy sú platené podľa toho, koľko žiakov prijmú?
Áno, tento systém tu platí od roku 2002. Vtedy sa zaviedla tzv. metodika podľa výkonových kritérií, podľa ktorej je hlavným kritériom počet študentov. Akú však máte v tomto systéme motiváciu tlačiť na kvalitu študentov a tých, ktorí štúdium nezvládajú, „vyhodiť“? Žiadnu. Niekedy štúdium na technických univerzitách skončila necelá polovica tých, ktorí sa zapísali do prvého ročníka. Dnes síce tiež mnoho študentov školu nedokončí, no väčšinou odídu sami. Vyhodnotia si totiž, že dané štúdium je príliš náročné a idú skúsiť šťastie tam, kde čakajú jednoduchšiu cestu k titulu. Výsledkom je, že máme v systéme školy, kde získa titul prakticky každý.

Na druhej strane, máme tu rôzne európske stratégie, ktoré smerujú k tomu, aby vysokoškolský titul získalo viac ako 40 % populácie. Nedevalvuje hodnotu univerzitného vzdelania i toto?
S podobnými zámermi sa neviem stotožniť. Gaussova krivka totiž platí aj pri rozdelení populácie na tých šikovnejších a menej šikovných. Je to fakt, ktorý je potrebné akceptovať. Pred približne tridsiatimi rokmi malo vo vtedajšom Československu vysokoškolský titul menej ako 10 percent pracujúcich. Potom sme sa chceli porovnávať zo zahraničím, s krajinami ako USA či Japonsko, kde má podľa niektorých štatistík vysokú školu približne polovica ľudí. No ide aj o takých, ktorých úroveň vzdelania nezodpovedá nášmu vysokoškolskému. Napriek tomu sme si povedali, že aj my musíme zvýšiť podiel ľudí s univerzitným titulom, aby sme ich dobehli. Výsledkom je, že krivíme systém. Berieme menej talentovaných ľudí, čím znižujeme kvalitu vzdelávania. Navyše, ideme tým aj proti potrebám hospodárstva. Ani to totiž nepotrebuje, aby polovica ľudí mala vysokú školu. Práve naopak, firmám chýbajú kvalitne vzdelaní pracovníci so strednou školou. A to aj preto, že priveľa ľudí ide na vysokú školu.

Ilustračná foto.
Ilustračná foto. Autor: SHUTTERSTOCK

Čo s tým?
Potrebujeme posilniť vyhľadávanie talentov. Dvaja špičkoví ľudia totiž môžu mať väčší prínos pre spoločnosť ako sto priemerných. My však nemáme systémovo vytvorené mechanizmy, aby sme takýchto ľudí našli a vychovali z nich skutočne špičkových odborníkov. Práve naopak, ich talent skôr ubijeme v procese vzdelávania, ktoré je prispôsobené na produkciu priemerných absolventov. Alebo ich necháme odísť do zahraničia. Toto potrebujeme zmeniť. Inak budeme stále iba nariekať nad tým, že desaťtisíce mladých ľudí odchádzajú študovať do cudziny a potom sa domov nevrátia.

Na jednej strane hovoríme o tom, že na vysoké školy chodí priveľa študentov, no na strane druhej firmy upozorňujú už roky na to, že im chýbajú technici s univerzitným titulom. Humanitne vzdelaných mladých ľudí je zas priveľa. Prečo techniky nedokážu prilákať dostatok kvalitných študentov?
Nie každému sa chce chodiť do školy, kde je štúdium náročné. Teda, aspoň v porovnaní s inými školami. Nie každý má talent, funguje aj akási zotrvačnosť, keď ľudia chcú byť filozofmi, právnikmi a pod. V minulosti sme na univerzite skúšali rôzne formy náboru, vrátane inzercie či reklamy v rádiách, žiadnu zásadnú zmenu to neprinieslo. Aj na samotných technikách sa mladým ľuďom nechce chodiť na stáže a prax do firiem. Pohodlnejšie je sedieť v učebni. Niekedy vysoké školy úzko spolupracovali so štátnymi firmami, vytvárali spoločné pracoviská zamerané na výskum a vývoj. Financovali to práve tieto firmy. To dnes chýba a snažíme sa podobnú spoluprácu vybudovať nanovo, tentoraz s firmami súkromnými. No veľa času sme stratili a zabudli spolupracovať. Navyše, firmy sú veľmi opatrné v investovaní peňazí do akademického sektora, boli by radšej, ak by spoločný výskum a prípravu študentov financoval štát. Aj vďaka tejto otázke často prešľapujeme na mieste. Ak sa k tomu pridá nezáujem študentov, je budovanie duálneho vzdelávania veľmi ťažká úloha.

Ako motivovať študentov, aby iba „nesedeli v učebni“?
V minulosti som pôsobil v Nemecku. Tamojší študenti mohli počas štúdia požiadať štát o pôžičku, ktorú neskôr splácali. Tak to funguje v mnohých štátoch západnej Európy. Nemecko za dobré študijné výsledky dokázalo študentovi časť tejto pôžičky odpustiť. Bol teda priamo zainteresovaný na tom, aby mu nestačilo byť iba sivým priemerom. Netvrdím, že tento systém máme kopírovať, no mali by sme študentov priamo motivovať k tomu, aby sa snažili. Dnes máme vybudované na univerzitách vedecké parky, no študentov je v nich veľmi málo. Nenájdete tam ani mnoho ľudí z firiem, a na tom potrebujeme pracovať.

Na konferencii zaznelo i to, že univerzity by nemali existovať iba samy pre seba, ale na druhej strane by nemali byť ani detašovanými výskumnými pracoviskami firiem. Kde vidíte ich úlohu vy?
Spolupráca by mala existovať, a nie iba na papieri. Na druhej strane, v každej škole nájdete aj takých vedcov, ktorých zaujíma základný výskum a o transfer technológií a poznatkov nemajú záujem. Pritom ide o špičkových odborníkov. Za tento prístup ich netreba odsudzovať. Treba vytvoriť mechanizmy, ako tieto poznatky zužitkovať bez toho, aby sme ich tým zaťažovali a mohli sa venovať tomu, v čom sú skutočne dobrí. Škola totiž potrebuje spolupracovať s firmami, pretože iba tak rastie jej dôležitosť v spoločnosti a v hospodárskom živote štátu.

Ako sa to dá dosiahnuť v praxi?
My sme napríklad založili Stredoeurópsky technologický inštitút – CEIT – ako spin-off Žilinskej univerzity. Na začiatku som to bol ja a ešte dvaja kolegovia, ktorí dodnes na univerzite pôsobíme. V 90. rokoch bolo na univerzitách málo peňazí, preto sme obchádzali firmy v snahe tento stav zlepšiť. Nechceli sme od nich sponzorské príspevky, hľadali sme prácu a výskumné úlohy. Inštitút funguje dodnes a je úspešný. Spolupracovali sme s firmami ako Volkswagen, Whirpool či Continental. Z troch ľudí na začiatku sú desiatky, spolupracujeme so študentmi, ktorí sa vďaka nám dostanú do reálnej praxe. Je to teda o ľuďoch a ich iniciatíve. Legislatíva totiž nikoho priamo nemotivuje, aby so súkromnou sférou spolupracoval. Dnes je to tak, že spolupráci nebráni, ale ani jej nepomáha.

Ako by mohla pomôcť?
Napríklad tak, že ak by si škola dokázala vo vybranej oblasti sama zarobiť, dostala by podporu od štátu. Ak by zarobila euro, štát by prispel napríklad ďalšími 30 centami. Aj to by pomohlo.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#študenti #vysoká škola #štúdium #príloha Vzdelávanie
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku