Štúdia, ktorú OECD zverejňuje každý rok, dokazuje nelichotivú situáciu v našom školstve, no zároveň z nej vidno, že mnohé problémy netrápia len Slovensko, ale aj iné krajiny vo svete. Jej autori porovnávali vyše 40 vybraných štátov (členov OECD aj partnerské krajiny), pričom vychádzali z údajov za roky 2010 až 2015.
Zlé výsledky, ktoré určite nie sú prekvapením, dosiahlo Slovensko najmä v oblasti financovania školstva. Napríklad pred tromi rokmi dali členské štáty OECD podľa štúdie na vzdelávacie zariadenia priemerne 5,2 percenta svojho hrubého domáceho produktu (HDP). Výška tohto podielu sa v sledovaných, teda aj v partnerských, štátoch pohybovala od najmenších investícií v Rusku (3,3 percenta) až po 6,6 percenta HDP v Spojenom kráľovstve. V tom sú zahrnuté verejné i súkromné výdavky.
Okrem zmienenej Británie dávajú na školstvo najviac financií v Dánsku, na Islande, v Kanade, Južnej Kórei, na Novom Zélande, v USA a Nórsku, kde tento podiel dosiahol najmenej šesť percent HDP. Slovensko sa, naopak, ocitlo na druhom konci rebríčka medzi krajinami, kde na vzdelávacie zariadenia ide menej ako štyri percentá HDP. Sem patrí aj Česko, Maďarsko, Luxembursko a Indonézia. Tesne na úrovni štyroch percent sa umiestnilo Taliansko.
Podobne to dopadlo pri porovnávaní investícií, ak sa berú do úvahy vzdelávacie zariadenia okrem vysokých škôl. Aj tam sa na prvých priečkach umiestnili štáty ako Dánsko, Island a Veľká Británia, ktoré so 4,7 percenta prispievajú najväčším podielom HDP. Slovensko je spolu s Českom, Ruskom, Litvou a Indonéziou zase v skupine štátov, kde na tento účel išlo menej ako 2,8 percenta ročného výkonu ekonomiky.
V jednotlivých krajinách je pritom badateľný rozdiel medzi investíciami, ktoré pochádzajú z verejných a súkromných zdrojov. Zo súkromných peňazí ide najväčší podiel na školstvo v Austrálii, Čile, Kolumbii, USA a v Británii, a to najmenej 1,8 percenta. Oproti tomu v štátoch ako Belgicko, Dánsko, Fínsko, Luxembursko, Nórsko, Rakúsko či Švédsko je podiel súkromných výdavkov nanajvýš 0,2 percenta.
Štúdia OECD dokazuje i nezávideniahodné postavenie slovenských učiteľov, ktorých platy výrazne zaostávajú za platmi väčšiny kolegov v sledovaných krajinách. Priemerný mesačný plat učiteľa v štátoch OECD je v prepočte asi 2 652 eur v predškolských zariadeniach, 2 990 na prvom stupni základných škôl a 3 355 eur na stredných školách. Nižšie platy ako na Slovensku mali v rámci skúmaných štátov OECD už len pedagógovia v Estónsku a Lotyšsku.
V rámci OECD, naopak, najviac zarobia učitelia v Luxembursku, Nemecku a v Dánsku. Napríklad v Nemecku si už začínajúci pedagógovia na základných školách nájdu na výplatnej páske priemerne asi 3 860 a na stredných školách dokonca 4 360 eur.
Výška učiteľských platov je však zväčša pod úrovňou príjmov iných zamestnancov s rovnakým, teda vysokoškolským, vzdelaním. Iba v desiatich sledovaných štátoch sa plat stredoškolských pedagógov aspoň vyrovnal príjmom rovnako vzdelaných ľudí z iných oblastí. Z tohto porovnania vyšli celkovo najlepšie učitelia v Belgicku, vo Fínsku, v Lotyšsku, Luxembursku a v Portugalsku, kde zarobili najmenej o desať percent viac ako vysokoškolsky vzdelaní ľudia pôsobiaci v iných oblastiach.
Naopak, najhoršie sú na tom opäť pedagógovia na Slovensku a v Česku. Napríklad v oblasti predškolského vzdelávania tu zarábali len polovicu toho, čo iní ľudia s vysokoškolským diplomom. Hoci sa mladí učitelia na Slovensku neraz sťažujú, že zarábajú menej ako ich starší kolegovia – bez ohľadu na svoje schopnosti a konkrétne výsledky, údaje z uvedenej štúdie potvrdzujú, že je to bežný trend i vo svete. Rozdiel v príjmoch medzi mladými učiteľmi vo veku 25 až 34 rokov a staršími vo veku 55 až 64 rokov priemerne dosahuje až 40 percent v prospech staršej vekovej kategórie.
Veľa však závisí aj od krajiny. Napríklad v škandinávskych štátoch, Lotyšsku a v Česku boli platy starších učiteľov vyššie len do 30 percent, kým v Čile, Izraeli, Rakúsku, Portugalsku alebo v Slovinsku najmenej o 53 percent.
Pokiaľ ide o vekovú štruktúru učiteľov, správa ukazuje, že by školstvo potrebovalo omladiť. Až tretina učiteľov na prvom stupni základných škôl v krajinách OECD má totiž minimálne 50 rokov. Na druhom stupni je tento podiel ešte vyšší (36 percent) a na stredných školách dokonca 40 percent.
Najviac starších učiteľov pôsobí v Taliansku, v pobaltských krajinách a v Grécku. V Taliansku je priemerný vek pedagógov vyše 50 rokov a napríklad na prvom stupni ZŠ tu pracuje len jedno percento učiteľov mladších ako 30 rokov. Slovensko sa s priemerným vekom okolo 45 rokov drží zhruba v strede. Najviac mladých učiteľov majú v Brazílii, Čile, Južnej Kórei či v Kanade.
O slovenskom školstve je už roky známe, že je „prefeminizované“, no pri porovnaní s inými štátmi to nie je nič výnimočné. V krajinách OECD tvoria ženy priemerne viac ako dve tretiny učiteľského zboru. Platí však, že čím vyšší stupeň, tým ich je menej. V predškolských zariadeniach, ako sú napríklad jasle či materské školy, je ich, prirodzene, najviac – priemerne až 97 percent, na prvom stupni ZŠ je ich 83 percent, na druhom 69, na stredných školách 59 a na vysokých školách už len 43 percent. Ich podiel však stále narastá. Ako štúdia OECD upozorňuje, chýbajú výskumy, aký dosah to má na samotné vzdelávanie – či je lepšie, ak niektoré predmety vyučuje muž alebo žena.
Zatiaľ čo aj Slovensko patrí k štátom, kde je vysoká škola skôr parketou pre mužov, vo Fínsku, v Kolumbii, Lotyšsku, Litve a v Rusku majú pedagogičky väčšinu i tam. Štúdia OECD si však všimla i zaujímavý paradox. Napriek tomu, že ženy majú takú veľkú prevahu v učiteľských zboroch na základných školách, ich riaditeľmi sú spravidla muži, čo do istej miery poukazuje na rodovú nerovnosť v školských zariadeniach.