Čoraz viac sa začína hovoriť o tejto problematike a viac by vedeli porozprávať aj zakladateľky iniciatívy Generácia bez predsudkov. Sú nimi novinárka a mama Kristína Böhmer a ilustrátorka Zuzana Fiebigerová, ktoré chcú pomáhať so vzdelávaním detí v oblasti ľudských práv a udržateľnosti životného prostredia.
A práve Kristína Böhmer má hneď niekoľko príbehov, ktoré by mohli poslúžiť ako dôkaz, že aj rozprávka môže byť nebezpečná. Jej nedávna skúsenosť ju presvedčila o tom, že rozprávky nastavujú nevhodné stereotypy a ukazujú veci, ktoré nie sú bezpečné. „Napríklad ak nejaká postavička spadne na hlavu, má to byť vtipné,“ hovorí na začiatok Kristína, ktorá aj keď rozprávky pre svoju dcéru triedi, tentoraz situáciu neodhadla.
Maťko a Kubko preskakovali vatru a Kubkovi sa nič nestalo, ani keď mu horeli nohavice.
„Greta nedávno skočila s kamarátkou v škôlke do horiaceho krbu. Nič sa im našťastie nestalo, ale boli celé čierne. Doma som sa jej spýtala, prečo to urobila. A ona mi len odpovedala, že lebo Maťko a Kubko preskakovali vatru a Kubkovi sa nič nestalo, ani keď mu horeli nohavice,“ opisuje zážitok s dcérou.
Zároveň si uvedomuje, že tento konkrétny prípad je skôr ojedinelý, ale chce naň poukázať, čo všetko sa môže z „nevinnej“ rozprávky pretaviť do reálnej skúsenosti.
Greta chodí do španielskej škôlky a učiteľky deti po tomto incidente zobrali von a porozprávali sa s nimi o tom, že pred krbom je na zemi namaľovaná žltá čiara. Vedia, že cez ňu nemôžu chodiť, pretože to je nebezpečné. „Deťom rozprávky ukazujú, že aj keď nám horia nohavice, nič sa nám nestane, čo nie je pravda. Vytvárame im tým nereálny svet, a potom okolo krbu doma dáme obrovskú zábranu, čím ich zase odtŕhame od reálneho sveta. V reálnom svete krb jednoducho existuje a oheň páli. Prečo to robíme teda opačne? Prečo im radšej v príbehu nevysvetlíme, že pri ohni sa môžeme napríklad zohriať, keď nám je chladno, a to stačí. Je to reálne, a aj veľmi príjemné,“ vysvetľuje Kristína.
Foto: Generácia bez predsudkov
Búrať u detí stereotypy
Mladá Slovenka, ktorá aktuálne žije so svojou rodinou v Španielsku, hovorí, že aj prostredníctvom ich iniciatívy chcú pomôcť rodičom vychovať budúcu generáciu, ktorá nebude mať predsudky či stereotypy. Tých stereotypov je podľa zakladateliek oveľa viac. „Chceme upriamiť pozornosť na viacero stereotypov. Napríklad taká Šípková Ruženka len celý príbeh prespí, zatiaľ čo sa princ o všetko postará. Alebo aj iné, kde majú sluhovia inú farbu pleti, bohatí sú bieli. Rozprávky týmto nastavujú deťom nevhodné stereotypy o svete,“ opisuje ďalej Kristína.
Existuje teda vôbec vhodná rozprávka? Kristína so Zuzanou preto pripravujú pre deti knihy rozprávok. Kým jedna ilustruje, druhá píše. O čom budú a čo v nich určite deti nenájdu? „Jednu knihu už máme napísanú a teraz sa ilustruje, druhá sa pripravuje. Prvá kniha je zameraná na rešpekt voči osobám, ktoré sa možno vymedzujú zaužívaným štandardom. Je určená pre deti na prvom stupni základných škôl. Druhú práve píšem, rýmuje sa a je to kniha pre najmenších. Hlavná postava sa volá Greta, pričom šetrí vodu, na tanieri nenechá zvyšky jedla, aby nezostával potravinový odpad a podobne,“ hovorí Kristína.
V nasledujúcich riadkoch vám už prinášame rozhovor so Slovenkou, novinárkou, mamou a jednou zo zakladateliek Generácie bez predsudkov Kristínou Böhmer.
Prečo ste založili Generáciu bez predsudkov? Čo tomu predchádzalo?
Priviedol ma k tomu taký mix viacerých faktorov a udalostí. Ako novinárka sa venujem ľudským právam a ich porušovaniu prakticky po celom svete. Dejú sa hrozivé veci od prenasledovania homosexuálov cez znásilňovania šesťročných dievčat až po etnické čistky. To je ten vrchol ľadovca, ale aj v bežnom ľudskom kontakte dochádza k nepekným situáciám.
Chýba mi akási dávka cynizmu a schopnosť postaviť si múr a jednoducho neriešiť, kým sa to netýka mňa osobne. Pri tých príbehoch sa mi tlačia slzy do očí. Snívam o lepšom svete. Ak sme ho nemohli mať my, nech ho má budúca generácia. Tá ho mať môže, ak ho my pripravíme.
Takže to bol taký impulz…
Tak vznikol nápad na vzdelávaciu platformu o ľudských právach a udržateľnosti životného prostredia pre deti, pretože verím, že ak chceme zmeniť svet, musíme ho meniť s prichádzajúcou generáciou. V rámci toho momentálne pripravujeme dve knihy. Jedna je už napísaná a ilustruje sa, je pre deti od šesť do desať rokov a cez jednoduchý príbeh im ukazuje, aké dôležité je rešpektovať sa navzájom a že je v poriadku byť iný.
Viete, koľko detí má úzkosti z toho, že nezapadajú dokonale do kolektívu? Nie vždy to rodičia vidia, lebo deti to dobre ukrývajú, ale je to tak. Deti prirodzene túžia po pocite, že niekam patria, a ak majú v hlave zafixované, že na to musia spĺňať isté stereotypy, ktoré nespĺňajú. Povedzme napríklad vážia viac kíl, tak trpia. A to je smutné, lebo každý má právo niekam patriť, a u detí to platí dvojnásobne.
Áno, to je pravda. Veď aj v rozprávkach sú princezné krásne, majú dlhé vlasy, úzky driek. A čo tá ďalšia kniha?
Druhú knižku pripravujeme pre najmenšie deti a je to eko kniha, pretože okrem ľudských práv sa zameriavame aj na udržateľnosť životného prostredia. Generácia bez predsudkov je totiž generácia, ktorá rešpektuje ľudí aj planétu. Hlavná postava sa volá Greta, ako moja dcéra, a cez rýmovaný príbeh sa učí šetriť vodou, neplytvať jedlom, správať sa s úctou k zvieratám a podobne.
My sme vyrástli v istých stereotypoch, ale nemusíme ich zákonite preniesť aj na svoje deti.
My sme vyrástli v istých stereotypoch, ale nemusíme ich zákonite preniesť aj na svoje deti, pretože bohužiaľ, tie stereotypy formujú nielen zmýšľanie, ale často aj samotnú sociálnu realitu. Ja nechcem, aby moja dcéra žila vo svete, kde žena patrí do kuchyne, kde dievča má byť dobré a slušné a chlapec nemôže chodiť na balet. Alebo kde človek s tmavšou pleťou dostane vždy horšiu pracovnú pozíciu a kde moslimku všetci podozrievajú, že pod burkou ukrýva bombu.
Chcem, aby žila vo svete, kde sme všetci ľudia a kde sa jeden na druhého nepozeráme cez farbu pleti, vierovyznanie alebo sexuálnu orientáciu. Vo svete, kde inakosť je normálna, a kde vlastne ani slovo inakosť neexistuje, lebo nikto nerieši, že čo je normálne a čo je iné. Všetko je normálne.
A vaša dcéra má potom prístup k rozprávkam?
Preto Gretke triedim rozprávky, ktoré ju nechám čítať a ktoré nie. Čo sa týka filmov a rozprávok v televízii, ešte nikdy v živote žiadnu nevidela a najbližšie roky ani neuvidí. Knihy ale čítame každý deň. Čítame príbehy, ktoré sa odohrávajú v reálnom svete, vystupujú v nich reálne bytosti a dejú sa tam reálne veci. Gretka má dva a pol roka a toto je spôsob, akým sa učí, ako funguje tento svet.
Foto: Pravda, Album K.B.
Máme tomu rozumieť tak, že rozdeľujete rozprávky na dobré a zlé, vhodné a nevhodné pre deti? Či menej vhodné?
Netriedim rozprávky na dobré a zlé. Ako každý iný rodič, vyberám to, čo je v súlade s našim spôsobom výchovy a životným spôsobom, ktorý vedieme ako rodina. Poviem príklad. Rozprávky o princeznách, ktoré sú síce pekné a milé, ale totálne bezmocné a odkázané na pomoc princa, sú proti môjmu presvedčeniu, že v dnešnej dobe sa o žiadne dievča žiadny princ nepostará.
Dievčatá namiesto toho, aby čakali na dobrý sobáš, by sa mali pripravovať na život plný vzdelávacích a neskôr pracovných príležitostí vo svete, ktorý im je jednak otvorený, a jednak od nich ekonomickú aj spoločenskú aktivitu vyžaduje. A naopak chlapci by mali vedieť, že na nich nikto nevyvíja nátlak, že sa musia sami vedieť finančne postarať o desaťčlennú rodinu.
A ako to praktizujete doma?
Ako rodina sa okrem iného snažíme žiť v súlade s filozofiou Marie Montessori, podľa ktorej deti potrebujú žiť v reálnom svete. Nie v akejsi bubline, ktorú umelo vytvoríme a naplníme ju jednorožcami, lebo tie sú také milé detské. Príroda je plná nádherných zvierat, ktoré deti môžu obdivovať. Nepotrebujú žiadne fantastické postavy. Práve naopak, len im to škodí, pretože deti do šiestich rokov ešte nevedia rozlišovať medzi fantáziou a realitou a všetko, čo im prezentujeme, považujú za skutočné. Čo myslíte, prečo sa deti boja zaspať, keď si myslia, že pod posteľou majú monštrum? Lebo si myslia, že to monštrum je reálne. Darmo im budete vysvetľovať, že to je len akože.
Raz mi ktosi povedal, že dcéru oberáme o to pekné, lebo jej nepúšťame rozprávky.
Raz mi ktosi povedal, že dcéru oberáme o to pekné, lebo jej nepúšťame rozprávky. Nie je to vôbec tak. Kedy ste sa naposledy poobzerali okolo seba? Svet je nádherný, je neskutočne čarovný. Hrá všetkými farbami, vonia, je ho počuť, môžeme sa ho dotknúť. Deti zbožňujú príbehy z reálneho sveta, fascinujú ich. Naša Gretka miluje, keď jej rozprávam príbehy o tom, ako v Thajsku jedia lyžicou a vidličkou, ako v Indii jazdia na rikšiach, alebo ako v Tanzánii voľne žijú presne také zebričky, aké má ona na vankúši. Deti nepotrebujú fikciu na to, aby im od úžasu spadla sánka.
A majú deti predsudky už v takom veku? Povedzme škôlkari?
Výskumy ukazujú, že stereotypy si vytvárajú už trojročné deti. Lepia sa na ne fragmenty tých príbehov, ktoré im pomáhajú vytvárať si predstavu o tom, ako funguje svet. Deti prišli na tento svet s čistým štítom. Netušia, ako to tu funguje, všetko sa potrebujú naučiť. A v tom období, kedy si potrebujú vytvoriť sociálnu realitu, im niekto porozpráva o Snehulienke, ktorej zlá macocha závidela, že je pekná, chcela ju nechať zastreliť, ale poľovník sa zmiloval, tak odišla kdesi do lesa, kde sa sama starala o domácnosť a sedem malých mužov, ktorí zatiaľ chodili do práce. Áno, deti časom vyrastú a pochopia, že Snehulienka neexistuje, ale navždy im kdesi v mozgu ostane zakódované, že žena je tá slabá, ktorej životným cieľom je byť pekná, plniť si rolu manželky a matky a hlavne neodvrávať.
A teraz z druhého uhla pohľadu. Na čo je tá rozprávka vlastne pre dieťa dobrá? Čo ho naučí? Že sa treba dobre vydať? Zato krásne príbehy o tom, ako stavali egyptské pyramídy, alebo obyčajný opis toho, ako vo Vietname zberajú ryžu, naučia niečo zaujímavé a skutočné, a verte mi, sú pre deti rovnako, ak nie ešte aj viac zaujímavé, ako tie nezmyselné rozprávky.
Krásne príbehy z rôznych častí sveta deťom ukazujú, že my nie sme všetci rovnakí, lebo nie sme, to sa nemusíme tváriť, že sme. Ale ukazujú im, že všetci sme ľudia. Pochádzame možno z iných kultúr, ale to je predsa na svete to krásne, tá rozmanitosť. Namiesto toho, aby sme sa navzájom odcudzovali, lebo máme iné kultúrne pozadie, by sme tie rozdiely mali oslavovať a vážiť si ich.
Vy žijete už nejaký čas v Španielsku. Ak by ste mali porovnať deti tam, sú vedené v rámci vzdelávania a výchovy rodičov inak ako u nás?
Výchova v Španielsku je iná ako na Slovensku, ale čo sa týka rozprávok, tak tam veľmi rozdiel nevidím.
Vaša iniciatíva určite vzbudila aj záujem zo strany rodičov. Čo na to hovoria?
Veľmi ma potešilo množstvo pozitívnych reakcií od rodičov. Vnímajú najmä problém sexizmu v rozprávkach. Ten je inak veľmi nebezpečný, najmä v patriarchálnych spoločnostiach. Vezmite si prípady znásilňovania. Podľa jedného prieskumu v rámci krajín južnej Ázie, kde je kultúra znásilňovania naozaj silná, si drvivá väčšina mužov, ktorí znásilnili ženu mysleli, že majú právo na sex aj bez jej súhlasu. Lebo žena je len handra. Aj v Európe máme také prípady. Španielskom roky otriasal prípad takzvanej vlčej svorky, keď niekoľko mužov znásilnilo mladú ženu a potom ostatným kamarátom posielali cez Whatsapp z aktu video.
Keby som mala syna, vychovám feministu aj z neho.
K tomu chcem dodať len jedno – som feministka a vychovávam feministku. Keby som mala syna, vychovám feministu aj z neho. Feminizmus je totiž boj proti násiliu na ženách a proti ponižovaniu prakticky polovice populácie – žien.
Nikto nemá právo ženu ponižovať, fyzicky alebo psychicky jej ubližovať, týrať ju, ale ani robiť sprosté žarty na margo jej postavy. Pretože aj to sexizmus, keď žene, ktorá nosí nohavice veľkosti 40 kolega zo žartu povie, aby si dezert radšej nedávala, a druhej kolegyni, ktorá má na sebe nohavice veľkosti 34 povie, nech si ho dá radšej ona, lebo ju nie je za čo chytiť. Na toto nikto nemá právo. Nikto. A chcem, aby to moja dcéra vedela, že nikto sa k nej takto nemôže správať.
A snažíte sa presvedčiť aj svoje okolie?
My nikoho nechceme presviedčať o tom, že len náš prístup je ten správny, ktorý sme si, mimochodom, my nevymysleli. Venujú sa tomu mnohí výskumníci. Ja som sa o tom veľa naučila v rámci môjho štúdia na Academy for Conflict Transformation v Nemecku. Ale nikoho do toho nenútime a netvrdíme, že iná cesta nie je. Naša cesta je jedna z viacerých a budeme rady za každú rodinu, ktorá bude chcieť čítať naše knižky a zúčastňovať sa aktivít, ktoré do budúcnosti plánujeme.