Odveká ľudská potreba zahnať hlad sa síce ozve s pravidelnosťou každý deň, ale ľuďom už nestačí len skyva chleba, a keď už chleba, tak nie hocijakého. Nároky na potraviny za posledné desaťročie neuveriteľne vzrástli, ľudia žiadajú od jedla viac, ako len jednoduché zahnanie hladu, chcú jesť zdravo a mať z jedla pôžitok.
Ak sa pozornejšie zahľadíme na slovenskú spoločnosť, zistíme, že si nežije najhoršie. Ľudia si doprajú viac, ako je únosné, obezitou trpí už okolo 40 percent obyvateľstva!, ale všeobecne majú ľudia dosť výhrad k potravinám. Tá najčastejšia je, že sú drahé. Potraviny ich totiž stále stoja príliš veľa peňazí. Posledný údaj, ktorý nedávno zverejnil Štatistický úrad SR, hovorí o tom, že výdavky na jedlo a nápoje pohlcujú z rodinného rozpočtu celú jednu štvrtinu.
V čase hospodárskej krízy, keď sa šetrí viac, ako povedzme v minulej dekáde, je teda cena potravín stále prvoradá. Vedia to výrobcovia aj obchodníci. Slovenskí spotrebitelia sú stále mimoriadne citliví na cenu. Nemožno sa tomu čudovať, pretože priemerný príjem na obyvateľa síce prekročil 800 eur, ale sú desaťtisíce domácností, kde manželia zarábajú v súčte možno 800 až 1 000 eur dovedna a tam si naozaj musia rozmyslieť, čo si kúpia.
Obchodníci aj potravinári svojich spotrebiteľov dokonale poznajú. Vedia, kedy sú výplaty, posledný týždeň pred nimi nákupy potravín a tržby za ne v reťazcoch klesajú, hneď po výplatách prudko stúpajú. Platí to o nákupe predovšetkým drahších potravín, ku ktorým patria mäso a mäsové výrobky.
Zaujímavým javom je, že za posledných 23 rokov klesla spotreba mäsa na jedného obyvateľa z 80 kilogramov o viac ako jednu štvrtinu a dostala sa na úroveň, ktorú odporúčajú lekári. Pravda, iná je štruktúra nakupovaného mäsa. Prím hrá stále bravčové, na ktoré pripadá okolo 30 kilogramov priemerne na hlavu, potom hydina s 20 kilogramami a zvyšok tvorí hovädzie a ryby.
Hovädzie mäso sa stáva predovšetkým pre vysokú cenu luxusom. Jeho spotreba spadla z 22 kilogramov v roku 1990 na vlaňajších tri a pol kilogramu. To už je skutočne povážlivo nízke, pretože tmavočervené mäso by z hľadiska svojich výživových prínosov malo byť hojnejšie zastúpené na jedálnom lístku. Lenže ak je zhruba dvojnásobne drahšie ako bravčové či trojnásobne ako kuracie, nemožno sa čudovať, že ľudia si dávajú to, na čo im stačí vrecko.
Novým javom súvisiacim s príjmami obyvateľstva je, že ľudia obmedzili veľké týždňové nákupy a sústredili sa na menšie dvoj-, trojdňové. Dosahujú tak lepšiu kontrolu výdavkov. Obchodníkov to neteší, a tak lákajú ľudí čoraz viac na akciové predaje, ktoré sú z roka na rok populárnejšie. Do akcií idú rožky, mlieko, jogurty, bravčové mäso a hydina. Spotrebitelia ich vyhľadávajú. Už menej si uvedomujú, že straty zo zliav dobiehajú obchodníci na cenách iných potravín. Pretože, keď už ľudia prídu do obchodu, nekúpia si len akciové kurča, ale urobia spravidla väčší nákup.
Nahľadiac na snahu ušetriť pri nákupoch nároky spotrebiteľov na potraviny rastú. Obchodníci tvrdia, že požiadavky na kvalitu predstihujú cenové, pravda, s malým spresnením, v tých vrstvách obyvateľstva, ktoré nemusia rátať s každým centom vo svojej peňaženke.
Podľa posledného prieskumu spoločnosti GfK Slovakia pre občianske združenie Kvalita z našich regiónov, ktoré stojí za rovnomennou značkou potravín predávanou v sieti najväčších obchodných reťazcov, potravinové vlastenectvo Slovákov rastie. Napríklad až 81 percent obyvateľstva uprednostňuje pri nákupoch slovenské mliečne a 80 percent zasa mäsové výrobky v poradí, hydinové, bravčové a hovädzie.
Slovenské potraviny stoja v očiach i ústach slovenských spotrebiteľov vysoko. Chutia im, sú na ne zvyknutí, ale má to jeden háčik, kvalitné domáce potraviny neraz cenovo prehrávajú. Slovenské maslo stojí v balení 250 gramov 2,39 eura, ale zahraničné v akcii vyjde o celé euro lacnejšie. Niečo tu nehrá. Zákazník by si aj kúpil slovenský výrobok, ale keď vidí lacnejšiu zahraničnú konkurenciu, siahne po nej.
Čo je za obrovským cenovým rozdielom? Nuž v prípade mlieka sú to povedzme prebytky, ktoré niektoré krajiny dotujú pri vývoze. Pomôžu tak svojim farmárom, ale zasadia úder slovenským poľnohospodárom a potravinárom. Obchodníci bez ohľadu na to, že nahlas deklarujú v posledných troch rokoch svoju ochotu predávať slovenské produkty, kupujú vo veľkých objemoch lacnejšie zahraničné potraviny. Ekonomiku neprekabátiš, aj na potravinách chcú všetci zarábať.
Dlhoročnou slabinou slovenských výrobcov je, že nedokážu vytvárať účinné bloky proti prílevu zahraničného tovaru. Len zemiakari a ovocinári vytvorili silné odbytové združenia, ktoré sú schopné naplniť požiadavky obchodných reťazcov. Ale je to len zlomok z možností, ktoré sa domácim výrobcom núkajú. Prečo sa napríklad chovatelia dojníc, ktorí poukazujú na to, že za posledných šesť rokov skončilo výrobu mlieka 250 fariem, nedokážu zjednotiť do troch silných mliekarenských odbytových spoločností?
Keby ich mali ako v Dánsku, Nemecku, Holandsku, zrejme by dostávali inú cenu za mlieko, ako keď ho predávajú cez desiatky malých zoskupení. Európska únia mieni zvýšiť podpory na vytváranie odbytových združení vo všetkých krajinách, pretože farmári sa en bloc v celej Európe sťažujú na to, že kým obchod prosperuje, výroba upadá. Pravda, najmä na Slovensku nestačí iba poukazovať na zlé pomery na trhu, ale farmári a potravinári musia naozaj ústretovo vykročiť najprv voči sebe.
Vzťah ľudí k potravinám sa naozaj dynamicky vyvíja. Kľúčovou sa stáva ich zdravotná neškodnosť a zdravotný profit či, naopak, zjavná škodlivosť. Teraz nemáme na mysli len potravinové kauzy spojené buď s podvodmi, keď sa koňacina vydávala za hovädzie mäso, alebo vyloženým porušením pravidiel fair play, keď kurčatá boli v Poľsku kŕmené zakázanými mäsovokostnými múčkami. Dôležitá je aj prebiehajúca zmena stravovacích návykov.
Odohráva sa pred našimi očami. Niektoré sú v réžii opäť ceny potravín a nápojov. Tak napríklad ľudia vypijú viac piva desiatky ako dvanástky. Dôvod je jasný – menej stupňové pivo je lacnejšie ako klasický ležiak. Ale na druhej strane od bravčového rebierka, klobásky či tlačenky slovenského spotrebiteľa neodradia nijako dobre mienené rady lekárov.
V stravovaní stále vládne konzervativizmus napriek zjavnej snahe experimentovať a zaraďovať na stôl aj jedlá, ktoré prv pokolenie starých rodičov nepoznalo. Ale všetci odborníci na výživu sa zhodujú v jednom – strava by mala byť čerstvá a postavená prednostne na produktoch, ktoré sa vyprodukujú v regióne, v ktorom žijeme. Má to logiku, tieto potraviny majú k nám najbližšie, preto spĺňajú aj atribúty čerstvosti.
Nemali by sme zabúdať ani na to, že sme vyrástli v prostredí, ktorému sme sa za celé generácie najlepšie prispôsobili, a preto si náš organizmus najlepšie rozumie s potravinami, ktoré vyprodukovalo práve toto prostredie. Spravidla si to uvedomujeme na rôznych festivaloch potravín, ktoré sa začali v posledných rokoch častejšie usporadúvať v malých mestách v réžii aktívnych miestnych výrobcov potravín.
Objavujú sa na nich malí výrobcovia, ktorí oprašujú pôvodné kedysi bežne jedlá našich starých otcov a mám. Je to nielen možnosť, ako si spestriť jedálny lístok, ale aj ako rozhýbať vidiek, je to priama konfrontácia toho, čo si bežne nakupujeme v obchode a čo ponúka miestna poľnohospodárska a potravinárska komunita.
Nakupujme potraviny s rozhľadom, zaujímajme sa viac o ich pôvod a zloženie. Poľahky prídeme na to, že slovenské potraviny si zaslúžia viac našej pozornosti.