No ani v krajinách, kde majú dostatok potravín, Slovensko patrí medzi ne, nemajú vyhraté. Prebytok jedla plodí civilizačné choroby a rozvinutá výroba a obchod ovládané čoraz viac nadnárodnými spoločnosťami môžu zadúšať poľnohospodársku výrobu v niektorých krajinách, pričom vznikajú zóny dvojakej kvality potravín.
Tieto problémy sa týkajú bezprostredne aj Slovenska. Nedávno preletela agentúrami správa o tom, že Českej republike patrí 1. miesto na svete v rebríčku krajín s najhoršou životosprávou. Je to preto, lebo Česi podľa zverejnenej analýzy priveľa pijú, fajčia a sú obézni. Slovensko, ktoré v spomínanom rebríčku obsadilo piatu priečku, sa však nemá čím veľmi chváliť, tieto problémy kvária aj naše obyvateľstvo. Dopriať si ešte neznamená ani zďaleka zdravo žiť.
Korene kvality výživy obyvateľstva na Slovensku majú nielen ekonomické a politické pozadie, ale veľa závisí aj od potravinovej gramotnosti spoločnosti a každého jej jednotlivca. Už niekoľko rokov konštatujeme smutný fakt: na pultoch obchodných sietí majú výrobky slovenských poľnohospodárov a potravinárov len 40-percentné zastúpenie.
Lesk a bieda hojnosti
Krajina, ktorá na konci 20. storočia bola sebestačná v kľúčových produktoch mierneho podnebného pásma, v priebehu necelých tridsiatich rokov stratila sebestačnosť v mäse, ovocí, zelenine. Udržala si ju len v produkcii obilnín, vajíčok a čiastočne mlieka, ale z hľadiska mliečnych výrobkov sa to nedá povedať. Sme odkázaní na nielen na dovoz masla, ale celý rad výrobkov, od jogurtov počnúc smotanou pokračujúc a syrmi končiac, dovážame.
Podobne ako obilie totiž mlieko vyvážame ako surovinu. Ten, kto predáva surovinu, nikdy nezarobí toľko ako ten, čo predáva hotové výrobky. Nečudo že máme z roka na rok horšiu obchodnú bilanciu v obchode s poľnohospodárskymi a potravinárskymi výrobkami.
Nemáme sa čím veľmi pochváliť ani vo výrobe piva. Z niekdajšej produkcie 4,8 milióna hektolitrov, spadla domáca výroba na polovicu. Časť spotreby, a nie malú, zhruba jednu tretinu, kryjú najmä české pivovary a ich licenčné pivá vyrábané v slovenských pivovaroch.
Slovensko patrilo dlho medzi desať najväčších exportérov sladu na svete. Slad síce zostal exportnou agrokomoditou číslo jeden, ale z osevných postupov postupne vypadli všetky slovenské odrody sladovníckeho jačmeňa. Aj to je svojrázna daň globalizácii výroby piva.
V posledných rokoch zvýšili sebavedomie milovníkov vína slovenskí vinári. Slovenské vína získali tituly šampiónov a zlaté medaily na najprestížnejších medzinárodných súťažiach. Naozaj produkujeme výnimočné vína, lenže samotná domáca výroba kryje len 40 percent slovenskej spotreby. Na policiach vínoték a supermarketov je čoraz viac vína nielen z Európy, ale prakticky zo všetkých kontinentov, kde sa víno dorába. Plocha vinohradov klesla z 32-tisíc hektárov na jednu tretinu tejto výmery.
Takmer sa rozpadol konzervárenský priemysel. A od desiatich k piatim kráča aj mäsospracujúci priemysel. Nedostatok domáceho mäsa súvisí s tým, že mnohé sprivatizované mäsokombináty nevydržali nielen konkurenčný boj, ale zomreli aj v dôsledku drahých modernizácií, ktoré nadiktovali Brusel a po nesplatených úveroch šli podniky do likvidácie. Tie, čo prežili, sa sústredili na dovoz mäsa zo zahraničia. Bolo to lacnejšie ako ho spracúvať vo vlastných bitúnkoch.
Vydať sa cestou ľahšieho odporu znamená kráčať v ústrety zániku vlastného potravinového hospodárstva.
Odmietame jesť hocičo
Keď dnes voláme po oživení potravinovej sebestačnosti, nie sú za tým len ekonomické dôvody. Odmietame jesť hocičo. Chceme vedieť, čo vlastne jeme. Dôvodov na to máme viac než dosť. Potraviny z dovozu sú rok čo rok príčinou škandálu kontinentálnych rozmerov. Najlepšou obranou je zníženie miery závislosti od dovozov.
Rečí na túto tému odznelo toľko, že už pripomínajú hádzanie hrachu na stenu. Ak to myslíme vážne, a nielen ako propagačné politické akcie, upracme si na vlastnom dvore. Poriadne si premyslime, z čoho začneme revitalizáciu živočíšnej výroby. Ak chceme mať vlastné bravčové a hovädzie mäso, musíme ho vedieť doma nielen vyrobiť, ale aj spracovať. Zvážiť treba, do čoho investovať: do malých, stredných mäsofabrík či veľkých superkombinátov, aké vybudovali v Dánsku, krajine s podobnou rozlohou a počtom obyvateľstva, kde však chovajú 30-krát viac ošípaných ako na Slovensku.
Musíme si tiež poupratovať v našich spotrebiteľských hlavách. Nadšene tlieskame domácim potravinám, ale keď sa niekde rozhodnú postaviť novú farmu dojníc, ovčín či nebodaj ošipáreň, dedina je hneď na nohách. Pomaly nikde nechcú živočíšnu výrobu, pretože mlieko, oštiepok aj bravčový rezeň inak vonia na stole a inak na farme. Stali sme sa, nech sa nikto nenahnevá na to príkre označenie, panským národom. Zvykli sme, si že po potraviny chodíme do obchodu, ale zabudli, že ich existencia sa začala na poli a v maštali. Rodí sa generácia, ktorá si myslí, že kdesi za stenou pultu je zrejme čarovný hrnček var, z ktorého tečie hojný prúd všetkého, na čo si len návštevník obchodu pomyslí.
Ak to s poľnohospodárstvom a potravinárstvom myslíme naozaj vážne, s tým, že máme mať jasnú vedomosť, čo, kde kedy a ako bolo vyrobené, potom sa musíme vrátiť na zem a poctivo ju obrábať, chovať zvieratá a spracúvať mlieko, mäso, a vôbec všetko, čo dorobíme, s fortieľom, ktorým sa táto krajina vždy vyznačovala.
Ešte stále máme možnosť veci otočiť v náš prospech. Už sme sa toľko ráz popálili na potravinách z dovozu, že je najvyšší čas meniť priority v záujme zdravia obyvateľstva, v záujme toho, aby nás nepodvádzali a neponúkali nám v tom istom obale z cudziny druhotriednu kvalitu, iné zloženie výrobkov.
Nestačí iba kritizovať politiku dvojakých potravín, ktorú voči novým členským krajinám uplatňujú nadnárodné potravinárske spoločnosti sídliace v starých členských krajinách. Nestačí iba dosiahnuť, že začnú aj pre nás vyrábať identické potraviny, rovnako dôležité je obnoviť výrobu kvalitných potravín z vlastných zdrojov.
Kráčame v ústrety obdobiu politicky dosť neistému, obdobiu, ktoré je každý rok poznačené v dôsledku klimatického otepľovania čoraz väčšími extrémami počasia. Dopestovanie potravín sa stáva preto nákladnejším, rizikovejším a náročnejším. Napríklad založenie jedného hektára ovocného sadu, ktorý chráni ovocie pred suchom a mrazmi závlahou, sieťami proti ľadovcom vyjde na 50-tisíc eur. Na Slovensku máme zatiaľ len pár takýchto sadov.
Nedostatok masla obrátil pozornosť na výrobu mlieka a jeho spracovanie. Stali sme sa krajinou, kde je dobytok pomaly vzácnym zvieraťom. Pozatvárali sme množstvo mliekarní. Na druhej strane sa objavuje množstvo malých výrobcov, dokonca masla, ale predovšetkým syrov. Dopyt po domácich produktoch je taký veľký, že najväčšie obchodné siete začali sa interesovať aj o malých lokálnych, teda miestnych producentov.
Do obchodov vstúpil nový spotrebiteľ
Niečo v našich hlavách sa predsa len mení. Do obchodov s potravinami vstúpila nová generácia. Dnešné mladé rodiny majú vyššie nároky na potraviny, prajú si nie proklamovanú, ale skutočnú čerstvosť, nie naoko peknú zeleninu a ovocie dovezené z druhého konca Európy, ale naozaj plody vyzreté a chutné. To je veľká šanca pre producentov ovocia aj zeleniny.
Po celom Slovensku sa organizuje množstvo potravinových festivalov. Ich návštevnosť je obrovská. Minulú sobotu prišlo na slávnosti stupavského zelé 40-tisíc ľudí zo Záhoria, z Bratislavy aj z druhej strany Malých Karpát. Chýbajú nám poctivé tradičné výrobky. V našom špeciálnom vydaní venovanom kvalitným potravinám prinášame príklady úspešných výrobcov. Sú to majstri bryndziari, syrári, vinári, mliekari, pestovatelia ovocia aj povestnej kyslej kapusty zo Stupavy.
Potravinové sebavedomie sa opiera o sebavedomú domácu výrobu potravín. Potrebujeme ju mobilizovať, vyjsť jej v ústrety na všetkých úrovniach od miestnych samospráv až po vládu. Môžeme sa hrdiť úspechmi v automobilovom priemysle, ale zaplatili sme ich zábermi často najkvalitnejšej pôdy.
Automobil je síce dôkazom hospodárskej vyspelosti, ale z áut sa nenajeme. Ak sme teda doteraz štedro investovali do automobiliek, a to všetko zahraničných, uprime zrak aj na svoje potravinové hospodárstvo. Aj ono je schopné vytvoriť tisícky pracovných príležitostí, dať krajine zdravé plnohodnotné potraviny, postarať sa o to, aby lepšie vyzerala. Bude to investícia do nás samých.