Štefan Adam: Na poliach potrebujeme mier, nie boj

Ani nie rok po založení Československa vzniká vo Svätom Jure neďaleko Bratislavy Poľnohospodársky ústav účtovnícko-spravovedný. Predchodca dnešného Výskumného ústavu ekonomiky poľnohospodárstva potravinárstva, zakladateľ modernej agrárnej politiky na Slovensku, oslavuje sto rokov. "Ústav od začiatku nabádal na premýšľavé hospodárenie na pôde, na združovanie výrobcov aj potravinárske inovácie," hovorí Štefan Adam, súčasný riaditeľ najstaršej poľnohospodárskej vedeckej ustanovizne na Slovensku.

24.10.2019 06:00
Štefan Adam, riaditeľ Foto:
Štefan Adam, riaditeľ Výskumného ústavu ekonomiky poľnohospodárstva a potravinárstva.
debata

Ústav založili krátko po prvej svetovej vojne. Prečo ho nový štát potreboval?

Dôvodov bolo viac než dosť. Vznikajúce Československo bolo hladné, rýchlo potrebovalo rozhýbať výrobu a trh s potravinami. Ústredná moc v Prahe sa usilovala získať prehľad o štruktúre a výkonnosti poľnohospodárstva na Slovensku. Poľnohospodársky ústav účtovnícko-spravovedný bol zároveň nástrojom, ako ovplyvňovať a realizovať rodiacu sa agrárnu politiku nového štátu.

Vieme si predstaviť, ako vyzeral vtedajší slovenský vidiek, ako sa hospodárilo a čo sa jedlo?

Vieme to aj vďaka nášmu ústavu. Podobne ako pri založení Univerzity Komenského aj poľnohospodársky výskum zakladali osvietení českí odborníci. Boli to vzdelaní ľudia, veď prvý riaditeľ Eduard Holub bol doktor práv aj inžinier. Postupne vybudoval tím 60 ľudí, ktorí okrem iného zistili, že na jedného roľníka vtedy pripadalo 1,29 hektára pôdy. Ešte v roku 1930 bolo na Slovensku 167 500 hospo­dárstiev, čo bola viac ako jedna tretina podnikov, len s výmerou od 0,1 hektára do 2 hektárov. Do 5 hektárov ich bolo takmer 127-tisíc a do 10 hektárov 92-tisíc. To vysvetľuje aj súčasnú obrovskú rozdrobenosť vlastníctva k pôde. Slovensko bolo chudobnou maloroľníckou krajinou a žilo sa veru striedmo. Potraviny boli vzácne, jedli sa najmä zemiaky, kapusta, strukoviny a obilniny. Chlieb sa šetril a mäso bolo na stole raz za čas. Maslo si roľníci odtŕhali od úst a predávali ho na trhoch v mestách. Živiteľkami rodín boli nielen kravičky, často zapriahané do pluhov, ale aj kozy. Je dobré to pripomenúť generácii, ktorá prežíva časy potravinovej hojnosti.

Naši starí otcovia vraveli, kto počtuje, ten gazduje. Čo priniesol poľnohospodársky výskum krajine?

Učil racionalite v hospodárení. S peniazmi nie je ľahké narábať, či už na úrovni rodiny, malého hospodárstva, ale aj štátu. Ústav zbieral všetky dáta o hospodárení a spôsobe života. Sledoval napríklad zadlženosť roľníkov, pracovný čas v poľnohospodár­stve, bytové pomery roľníkov, potrebu ručnej, záprahovej a strojovej práce. A robil aj ročné účtovné uzávierky, navrhoval roľníkom, ako zlepšiť hospodárenie vrátane spotreby domácnosti.

Aké bolo postavenie slovenského poľnohospodárstva voči českému?

Počas celého trvania ČSR zostávalo Slovensko zaostalejšou agrárnou súčasťou štátu. Kto si dnes spomenie, že región v okolí Rimavskej Soboty bol druhým najväčším trhom dobytka v bývalom Uhorsku, že tamojší roľníci zásobovali Budapešť ovocím a zeleninou? Vznikom nového štátu sa pôvodný funkčný agrárny trh rozpadol. Nehľadiac na rastúcu gramotnosť a kultúru podnikania, ktorú na Slovensko priniesol československý štát, prednejšie boli záujmy vyspelejšieho českého agrárneho sektora.

Obdobie tzv. Slovenského štátu prinieslo rozporuplný rozvoj poznačený arizáciami židovských majetkov, tragédiou tisícok rodín a vyústilo do vojnového spustošenia krajiny a roľníckych hospodárstiev. Ako sa vtedy hospodárilo a jedlo?

Spomeňme niektoré fakty, ktoré ilustrovali vojnové poľnohospodárstvo. Uskutočnila sa pozemková reforma, ktorá rozdelila roľníkom 13 400 hektárov poľnohospodárskej a 18-tisíc hektárov lesnej pôdy patriacej židovským vlastníkom. To sa dlho zamlčiavalo. Cenou za ňu boli ľudské tragédie. Po strate južných území, ktoré zabralo horthyovské Maďarsko, krajina prišla o produkčné chlebové oblasti aj semenárske a plemenárske centrá. Hospodárska politika sa usilovala stimulovať modernizáciu roľníckych hospodárstiev, dotácie pokryli 25 až 50 percent nákladov na nákup strojovej techniky pre asi 13-tisíc roľníkov. Investovalo sa do mláťačiek, silážnych žľabov, skládok maštaľného hnoja. Boli to dobre mierené opatrenia, ale ich výsledok treba vidieť v kontexte vojnovej doby. Napriek všetkým opatreniam, počnúc rokom 1941 bol zavedený prídelový systém na chlieb, múku a mäso, najnedostatkovejšou potravinou počas vojny bola masť. Netreba si robiť ilúzie o dobrých časoch počas tzv. Slovenského štátu.

Roky 1949 až 1989 sa niesli v znamení kolektivizácie. Ako ju vlastne hodnotiť?

Storočie nášho ústavu je storočím dramatického vývoja Slovenska. Treba ho vidieť v širších geopolitických súvislostiach. Kolektivizácia vidieka nebola domácim politicko-hospodárskym modelom, ale dôsledkom toho, že Slovensko sa ocitlo v sovietskej zóne. Rok 1948 priniesol sovietsky model kolektívneho hospodárenia. Prechod od súkromnej poľnohospodárskej výroby ku kolektívnym formám hospodárenia bol na dedine poznačený mnohými tragédiami, represiami, nezákonnosťami, sklamaním a rozvráteným životmi rodín celej jednej generácie slovenských roľníkov. V roku 1960 zostalo na Slovensku z vyše 7-tisíc prosperujúcich „kulackých“ hospodárstiev len 536 poľnohospo­dárskych podnikov, aj to úplne zdecimovaných. Komunistický štát silou dosiahol, ako sa neskôr hovorilo, združstevnenie dediny.

Od polovice 60. rokov sa však hospodárenie družstiev začalo zlepšovať. Čo bolo za ním?

Príchod novej generácie vzdelaných mladých ľudí, odchovancov množstva stredných poľnohospodárskych škôl a nitrianskej univerzity. Mladí už neboli zaťažení krivdou a hnevom zo straty pôdy a majetku ako ich rodičia, rýchlo si osvojovali nové agrotechnológie a postupne sa z nich stali obyvatelia s vyšším sociálnym statusom, napriek tomu, že teraz sa už status nemeral veľkosťou majetku (pôdy).

Prvý a najdlhšie slúžiaci slovenský minister poľnohospodárstva Ján Janovic (1969 až 1985), inak pracovník a odchovanec vášho ústavu, prirovnal vzostup slovenského poľnohospodárstva a potravinárstva k izraelskému. Bol to naozaj porovnateľný modernizačný skok?

Ján Janovic viedol ústav v rokoch 1963 až 1967 a sformoval vedecké tímy, ktoré pripravili reformu vtedajšieho poľnohospodárstva. Janovicovo motto znelo: tam kde nie je vyspelý vidiek, nie je ani vyspelý štát. Počas jeho šestnásťročného pôsobenia vo funkcii ministra poľnohospodárska produkcia vzrástla viac ako dvojnásobne. Janovic mal teda autorské právo na takýto výrok. Áno, slovenské poľnohospodárstvo a potravinárstvo bolo svojho času porovnateľné v mnohých parametroch s krajinami, ktoré hospodárili v porovnateľných podmienkach. Boli predsa vybudované nielen moderné poľnohospodárske podniky, s bohato diverzifikovanou vedľajšou nepoľnohospodárskou výrobou, ale aj moderný krmovinársky, mliekarenský, mäsový, hydinársky priemysel. Krajina disponovala silnou a potentnou vedeckovýskumnou základňou. Isteže, očividné boli aj rezervy vtedajšieho agrosektora.

Posledných tridsať rokov prechádza slovenské potravinové hospodárstvo komplikovanou vnútornou premenou. Tá vyústila až do frustrujúcej straty výkonnosti. Ako ju obnoviť v rámcoch, ktoré umožňuje Spoločná poľnohospodárska politika?

Pred zhruba 30 rokmi sme mali druhé najdynamickejšie sa rozvíjajúce poľnohospodárstvo na svete, teraz hľadíme napríklad Poľsku na chrbát. Nariekať nad tým, čo sa stalo, nepomôže. Potrebujeme naozaj strategický plán rozvoja pre budúce desaťročie, ktorý zohľadní to, čo ponúka práve sa formujúce sedemročné plánovacie obdobie Spoločnej poľnohospodárskej politiky. Slovensko dostane síce o čosi menej zdrojov, ale stále ide o obrovskú sumu 4,4 miliardy eur. Ide o to, ako ich využijeme na rozvoj existujúcich aj vznikajúcich podnikov. Spoločnosť sa začala viac zaujímať o slovenské potraviny a s nimi aj o slovenské poľnohospodárstvo a potravinárstvo. Slovenské potraviny majú punc vysokej kvality, nie sú zaťažené potravinovými škandálmi. Sú naozaj zdravé, nezanechávajú uhlíkovú stopu, ale je ich málo. Dopyt po nich však rastie. Musíme túto náladu využiť a presvedčiť slovenských politikov, pripomenúž im, že poľnohospodárstvo v širšom zmysle potravinové hospodárstvo je odvetvím, ktoré je podmienkou trvale udržateľného života v našej krajine.

Čelíme klimatickej zmene, ktorá výrazne zhoršuje hospodárenie aj na pôde. Sme schopní v globálne horších podmienkach naštartovať poľnohospodárstvo a potravinárstvo?

Vrátim sa k storočiu nášho ústavu. Tímy, ktoré v ňom pracovali, prežili dve svetové vojny. Spoločnosť bola na kolenách, ale boli to osvietení poľnohospodárski ekonómovia, naozaj národohospodári, ktorí zakaždým dokázali sformulovať programy motivujúce programy rozvoja. Išlo o vzácnu súhru politiky a ekonomiky. Opäť ju potrebujeme dosiahnuť. Napriek stratám, ktoré sme utrpeli, ešte stále disponujeme viacerými tromfami. Patrí k nim geografická poloha Slovenska, relatívny dostatok pôdy a vody, stále dobrá vedomostná výbava. Musíme však hľadať viac porozumenia nielen u politikov a ekonómov krajiny, ale aj vnútri medzi poľnohospodármi, ktorí sú bohatšie štruktúrovaní ako v nedávnej minulosti. Máme tu družstvá, akciové spoločnosti, ale aj rodinné farmy, mladých farmárov. Potrebujeme kooperáciu medzi všetkými podnikateľskými formami, ktoré sa historicky vyvinuli. Musíme viac načúvať jeden druhému. Namiesto boja na poliach potrebujeme na nich mier. Potrebujeme nové desaťročie odštartovať gestom dobrej vôle.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #poľnohospodárstvo #kvalitné potraviny