Chute odviate časom. Sme čudná krajina...

, 30.10.2019 09:00
opekanie prasiatka
Pečené prasiatko chutilo predkom, chutí aj súčasníkom. Autor: ,

Mnohé regionálne jedlá dlho prežívali v rodinách na vidieku. Uchovávali ich vo svojich hlavách staré mamy, ktoré špeciality pripravovali na výročité sviatky - dedinské hody, svadby, krstiny alebo sa podávali aj na karoch. Lenže slovenský vidiek dnes vyzerá úplne inak ako pred dvadsiatimi či tridsiatimi rokmi. A zmenilo sa aj jedlo. Nečudo, vidiečania čoraz viac žijú a stravujú sa mestsky.

Vidiecke záhrady strácajú pôvodný úžitkový charakter, pestuje sa v nich čoraz menej zeleniny a ovocia. Za domami bývali vždy malé hospodárstva, v chlievoch krochkali aj dve-tri ošípané, v kurínoch kotkodákalo najmenej 20–30 sliepok, po humne sa tmolili kačice a gágali tam husi. Už nie sú, okrem garáží pribudli besiedky a grilovacie kúty, kde sa opeká mäso z obchodu.

Husie kŕdle sa vytratili z dedín prvé – niekedy v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch minulého storočia. Z gazdovstiev družstevníkov ich vymietla tzv. prúdová žatva. Strniská rýchlo podmietli a vysiali sa miešanky. Už nebolo kde husi pásť a o pastvu prišli aj včielky. Na strniskách rástol čistec, rastlinka s bielymi kvietkami, posledná výdatná letná potrava pre včely. Bol z nej bledý med, výborná medicína na prečistenie organizmu.

Dedina na úsvite tretieho tisícročia je úplne iná ako tá z druhej polovice 20. storočia.

Väčšina preživších poľnohospodárskych družstiev zrušila farmy ošípaných, je ich už len pár desiatok a aj tie sa trasú pred inváziou afrického moru ošípaných. Na celom Slovensku zostalo len zhruba 400 väčších chovov dojníc, ale na lúkach vidno stáda mäsového dobytka. To je vari jediná pozitívna zmena. No čo z nej, keď väčšina krehkej hovädziny ide na export, lebo cudzina lepšie platí.

Chovu oviec sa najmä v podhorí chopili menší hospodári, ale oviec sa vôbec nechová toľko, koľko umožňuje more lúk a pasienkov. Celkove ich chov stagnuje a nerozvíja sa. Ostatne, potvrdzuje to spotreba jahňaciny – zjeme jej len dákych 150 gramov na obyvateľa. Ozaj, koľkí z nás sa volajú Bača, Valach, Gajdošík. Tí všetci boli kedysi spätí s ovčiarstvom, bryndzou aj baraninou.

Žiť a užiť si

Sme čudná krajina, ktorá hriešne nevyužíva svoj prírodný potenciál. Je to aj preto, lebo spoločnosť ovládla mánia žiť a užiť si život. A užívať znamená mať voľný čas na rôzne aktivity. Pokiaľ sú športové, výborne, aspoň sa hýbeme, ale najväčšou slovenskou záľubou je návšteva obchodných centier, tam mladé rodiny dokážu stráviť aj celú sobotu a občerstviť sa jedlom z čínskej či švédskej kuchyne.

Slovenská strava sa zglobalizovala, jeme pizzu, hamburgery a v obchodoch si kupujeme zavárané uhorky z Vietnamu. Slovenské konzervárne až na pár menších podnikov skrachovali. Jeden z posledných pestovateľov uhoriek Ľudovít Kiss zo Želiezoviec ich predáva rovno z poľa prevažne dôchodcom. Kto by dnes zaváral uhorky, strata času, ale aj polí, ktoré obsadila kukurica. Nepestujú ju pre ošípané, veď ich už takmer nemáme, lež na výrobu bioetanolu a repky, ktorá sa pridáva do nafty.

Nech žije moderná snaha odstrihnúť sa od fosílnych palív. Je to tragikomické, ale pravdivé a roky štedro dotované Bruselom.

Tento rok sa niesol v znamení generála Štefánika. Pred pár rokmi som v malom juhofrancúzskom meste Paulhan stretol Joëla Diaza, ktorý tam vedie agilnú Francúzsko-slovenskú spoločnosť. Diaz spomínal na Slovensko ako na krajinu zázrakov. Do rodného Štefánikovho kraja prišiel pred pár rokmi na bicykli a na Košariskách a v Brezovej pod Bradlom ho vítal špalier ľudí ako víťaza Tour de France. Tento zážitok však umocnil iný, pre labužníckeho Francúza ešte pôsobivejší – domáca kopaničiarska zabíjačka. Joël Diaz nielen ochutnával všetky špeciality, ale sám pomáhal pri ich výrobe. Ešte aj po rokoch sa mu zbiehali slinky v ústach, keď rozprával svoje zážitky.

Joël Diaz sa s neskrývaným smútkom priznal, že takéto veľkolepé rodinné zabíjačkové oslavy vo Francúzsku už vymizli. „Príliš sme sa scivilizovali. Uchovajte si ich, ak môžte a dokážete to,“ nabádal s výstižným dôvetkom: „Sú totiž jedlá a nápoje, ktoré pestujú súdržnosť spoločnosti, jej identitu.“

Francúz vystihol podstatu toho, čo prežívame. Ľuďom sa cnie po dobrom jedle a spolu s ním za atmosférou, ktorú utvárali a utvárajú. Dobré jedlo je predsa v našich rukách.

Zatiaľ sa to usilujeme všakovakým spôsobom nahradiť. Na Slovensku sa vo veľkom rozmohli obecné zabíjačky. Starosta zadováži 5–6 ošípaných, často za nimi treba ísť až do druhého okresu a potom urobí v kultúrnom dome zabíjačkové hody pre celú dedinu. Zbehnú sa všetci, maškrty sú raz dva zjedené a vypredané.

Zvieratá v novej úlohe

Vzdávame sa pôvodného spôsobu života a pestujeme nový životný štýl. Má rôzne podoby. Túžime po čistej prírode a kontakte so zvieratami. A vytvárame nové stereotypy života, ktoré prekrývajú pôvodné. Zreteľne to vidno najmä v obciach v blízkosti veľkých miest, kde vyrástli satelitné sídliská.

Kým v starej pôvodnej dedine už takmer nikto z hospodárskych zvierat nič nechová, v satelite, ktorý obkrúžil pôvodné osídlenie, sa ozýva z každého domu obohnatého vysokými múrmi havkanie a mňaukanie. Pomaly niet domu, kde by nechovali celú svorku psov a mačiek. V jednej z obcí teraz otvorili nový výstavný obchod, ktorý ponúka krajové špeciality. Pribudla k nemu značková drogéria a predajňa dobrôt pre psov a mačky.

Na odbyt idú hlavne granuly a konzervy. Kto by dával psom koštialiky, keď majú komplexnú výživu v granulách. Pamätám si časy, keď boli hitom tvarované krmivé – oné granuly pre kravy a ošípané, teraz nimi kŕmia mäsožravých psov. Chudáci, celý život na luxusnej suchej strave.

Môj nebohý starý otec, ktorý ako jeden z posledných družstevníkov choval v dedine ešte kravu a poctivo vykášal trávu zo všetkých priekop, by usúdil, že noví vidiečania sa načisto zbláznili. Pravdaže, mal psa, ale ten strážil dom aj mačku, ktorá chytala myši. Mal ich rád, ráno dostali mačky do misky mlieko, ale museli si ho zaslúžiť. A boli zvieratá, z ktorých bol, ako vravel, chutný chosen. Preto choval s babičkou prasiatka, teliatka, sliepky, húsky a kačice. A my deti sme starým rodičom pomáhali, pásli husi, oberali ovocie a vždy sa s chuťou najedli, čo dvor a záhrada dali.

Ten čas nik nevráti. Možno však lepšie zorganizovať slovenské poľnohospodárstvo a potravinárstvo. Podporiť tých, čo chcú opäť pestovať plodiny a chovať zvieratá, ktoré sú základom tradičnej slovenskej kuchyne. Objavujú sa hospodári ako môj starý otec, aj skvelí remeselní mäsiari, syrári, ale potrebujeme ich viac. Pestrejší bude totiž nielen náš jedálny lístok, ale aj naša krajina.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#zvieratá dnes #vidiek #kvalitné potraviny
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku