Vojto Tĺčik, roľník telom aj dušou, ktorý sa usadil pred polstoročím na myjavských kopaniciach, zažil všetko, čo vie človeku pripraviť život spojený s pôdou. Vzostupy aj pády.
Nedávno po svojom oslávil 75 rokov – na Podkylave spúšťa najmodernejší závod na výrobu ovocných delikates a v hlave má plán postaviť závod dvojča v srbskej Vojvodine.
Tĺčikovi život doprial veľa šancí a vždy ich vedel zužitkovať. Krátko po vysokej škole, keď v Krajnom zomrel predseda družstva, dostal ako mladý poľnohospodársky inžinier príležitosť viesť veľký poľnohospodársky podnik. Bola to dobrá voľba, pretože v osemdesiatych rokoch ukázal, do čoho by mala vyústiť diverzifikácia poľnohospodárstva. V kopaničiarskom kraji so silnou ovocinárskou tradíciou vybudovali pod Tĺčikovou taktovkou 150-hektárový sad a začali tam vo veľkom sušiť slivky.
Potom prišla revolúcia, delenie zlúčeného družstva a na konci hľadania nových začiatkov bol ako inde na Slovensku zdevastovaný majetok družstva vrátane jeho ovocinárskej pýchy. Tĺčik hľadal šťastie a novú inšpiráciu v Amerike, robil na miestnych farmách každú prácu, a keď sa vrátil domov, všetko už bolo inak. S podporou Američanov rozbehol podnik na výrobu hasiacich prístrojov, ale nebolo to podnikanie, v ktorom by sa cítil vo svojej koži.
Jeho živlom bola zem so všetkým, čo na nej rastie a pasie sa. Mal talent prepájať jedno podnikanie s druhým, a tak celkom prirodzene začal budovať farmu, ktorej spoločenským centrom sa stal agropenzión. Premenil naň opustenú školu, rozšíril o relaxačné centrum s bazénom, najmä sa však postaral o to, aby sa tu servírovali chutné kopaničiarske jedlá, také, aké varili naše staré či skôr prastaré mamy.
Na farme sa objavilo pätoro druhov dobytka, k tomu mangalice. Keď začali podávať perky plnené slivkovým lekvárom posypané makom a orechmi, Tĺčika začala znova prenasledovať myšlienka ako oživiť pestovanie sliviek, ktoré by vyústilo do výroby poctivého slivkového lekváru, sušených sliviek, jabĺk, hrušiek. Úplne ho omámila predstava spojiť pikantnú chuť ovocia s čokoládou.
Kde sa strácajú a kde rodia hodnoty
Tak sa zrodil projekt Nielen ovocie, motivujúci žiť naplno vo veku, keď iní si užívajú dôchodok. Chvíľu trvalo, kým doma presvedčil rodinu, potom než projekt posúdili odborné autority, ale všetko dopadlo dobre. Investícia v hodnote dvoch miliónov eur je už hotová, tejto jesene sa v nej rozbehla skúšobná prevádzka, čaká sa už len na vychytanie kolaudačných bĺch.
Jedno je však isté, tento malý ovocinársky závod je v skutočnosti veľký, pretože prináša kraju aj Slovensku inšpiratívny rozvojový impulz. Nejde o to, že závod, súčasťou ktorého bude aj varenie piva, vytvorí priamo okolo 15 až 20 pracovných miest. Dôležitejší je signál, ktorý vysiela okolitým ovocinárom, malým aj veľkým. Ten znie: Dokážeme dať ovociu väčšiu pridanú hodnotu, než keď sa slivky či jablká predajú na priamy konzum.
Slovensko takmer prišlo o schopnosť spracovávať ovocie vlastnými silami. A keby len to, po lanskej nadúrode jabĺk vyrúbali ovocinári 270 hektárov sadov, pretože zo 70-tisíc ton jabĺk 20-tisíc ton zhnilo pod stromami. Aký to paradox: Najprv sady založíme a potom ich vyrúbeme, len preto, že nevieme nájsť stimuly, ako udržať vlastných ľudí pri zbere ovocia. Našinci utečú do Talianska a Francúzska, kde si poriadne zarobia, a slovenskí ovocinári potom hľadajú náhradu v Srbsku a na Ukrajine.
Pripomína to Kocúrkovo, tobôž keď Slovensko dováža už aj sušené ovocie, džemy a lekváre z celého sveta. V lepšom prípade sa krajina stáva akousi filiálkou podnikavejšej Českej republiky a celkove odbytiskom všetkých šikovnejších susedov – bližších aj vzdialenejších.
Sme to vôbec schopní zmeniť?
Vojto Tĺčik ukazuje, že zmena je najmä v našich rukách. Porátal, že na kopaniciach rastie 200-tisíc ovocných stromov. Isteže, nestiahne všetku produkciu do svojej fabriky na lekvár a sušené ovocie, ale ľudia už vedia, komu môžu svoje prebytky predať. To je, pravda, len jeden moment podnikania, ten druhý spočíva v inovácii.
Ovocné čipsy sú nepochybne lepším a zdravším produktom ako solené zemiakové lupienky. No keď ovocie namočia do čokolády, bude to viac než výrazný pokrok dopredu. Takýto výrobok posunie ovocie obohatené o čokoládu do kategórie delikates, lahôdkových potravín s najvyššou pridanou hodnotou.
Do istej miery to mení aj status samotného spracovateľského závodu, stáva sa z neho súčasne vývojové laboratórium. Tĺčik priznáva, že zvládnuť výrobu ovocia namáčaného do čokolády nie je jednoduché, ale na druhej strane podporilo a rozvinulo to spoluprácu so Strednou potravinárskou školou aj Slovenskou poľnohospodárskou univerzitou v Nitre. Farma a závod na Podkylave ukazujú mladým ľuďom poľnohospodárstvo a potravinárstvo v inom svetle.
Práve takéto odvážne experimentujúce podniky robia z poľnohospodárstva a potravinárstva atraktívne odvetvia, také, s ktorými sa oplatí mladým ľuďom žiť a pracovať aj na kopaniciach. Doteraz sme svedkami opačného javu, vidiek sa nám vyľudňuje, ľudia utekajú do miest a potom cez víkendy si idú vetrať hlavy do zabudnutých dedín ležiacich v lone prírody.
Podkylava je miestom na bývanie, o akom mnohí snívajú, a to nielen preto, že do Piešťan a na diaľnicu je to dákych 15–20 minút autom. Iné je dôležitejšie, je tu oáza ticha, myseľ upokojujúcich zelených pasienkov a obnovujúcich sa sadov. Tu je zdravé bývanie a žitie založené na práci, ktorá vyúsťuje do tvorby kvalitných potravín – šťavnatého hovädzieho mäsa a ovocia vo všetkých podobách.
Mimochodom, v Podkylave už majú urobené pozemkové úpravy, práve scelenie parciel zjednodušuje zaobstarávanie pozemkov na bývanie aj podnikanie.
Aj rodáci môžu chytať ryby rodákom
Ale vráťme sa ešte k ovociu. Aj v podkylavskej ovocnej fabrike pracujú Srbi. Je to však len do istej miery prejav štandardného nedostatku pracovných síl v ovocinárstve. Manželia Ján a Anna Tomečkovci sú srbskí Slováci z obce Jánošík vo Vojvodine. Ich predkovia sa začiatkom 19. storočia vysťahovali do úrodného Banátu z Vrboviec z druhého konca Myjavského okresu. Na Podkylavu ich zo Srbska nepriviedol len nedostatok práce, k tomu ešte slabo platenej. Prilákal ich projekt spracovania ovocia.
Na jar sa Vojto Tĺčik ocitol vo Vojvodine s myjavským primátorom .Pavlom Halabrínom. Navštívili miestnych Slovákov aj v dedinke Jánošík, kde už skôr Myjavčania s využitím predvstupovej pomoci do EÚ vybudovali čistiareň odpadových vôd. Tĺčika tu zaujali rozľahlé višňové sady. Práve kvitli. Ani nevedel ako, dali sa do reči aj s Jánom Tomečkom, ktorý dlhé roky pracoval v miestnej samospráve.
Foto: Jozef Sedlák, Pravda
Je jeseň a manželia Tomečkovci už varia slivkový lekvár v Podkylave. Dostali štandardnú pracovnú zmluvu, ktorá by mala vyústiť do nazbierania skúseností, ako finalizovať ovocie aj v dedinke Jánošík. „Každý druhý dom v dedine je prázdny, tí, čo zostali doma a venujú sa ešte poľnohospodárstvu, nevedia prežiť. Ovocie skupujú Macedónci, kilogram višní ledva za 50 centov, a z toho sa veru využiť nedá,“ opisuje hospodárske pomery vo svojom rodisku Ján Tomeček. Sám má v Jánošíku desať hektárov poľa, ale na obživu to nestačí.
Tomeček aj Tĺčik uvažujú, ako vybudovať v Jánošíku fabriku dvojča, ktorá by s efektom spracovala vynikajúce vojvodinské višne a čerešne. Polovica Slovákov z Jánošíka pracuje v slovenských automobilkách alebo v Slovnafte Bratislava, lenže ľudia milujú kraj, kde už zapustili korene. Útek za prácou nie je riešením, ale ovocinárska fabrika ako spoločný slovensko-srbský podnik by ním mohla byť. Nemá zmysel komplikovane dovážať surovinu na Slovensko, lepšie je zhodnotiť ju vo Vojvodine. Na tom sa zhodli tak Tĺčik, ako aj Tomečkovci.
Zdá sa, že sa rodí tretí veľký projekt Vojta Tĺčika, ovocie, ktoré ho drží nad vodou života a dáva zmysel pracovať naplno v každom veku. Nielen jemu, ale aj manželom päťdesiatnikom Tomečkovcom.