Je presvedčená, že po každom z nás by na tomto svete malo ostať niečo pozitívne. "Mali by sme po sebe nechať svoj odkaz alebo niečo, čo má zmysel, a krása keramiky spolu s úžitkom, ktorý z nej máme po celé stáročia, určite pozitívne sú,“ hovorí majiteľka firmy M. Fuňová. Verí, že odkaz našich predkov sa podarí udržať aj pre ďalšie generácie. "Začali sme tým, že sme Slovenskú ľudovú majoliku zapísali do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska, právom tam patrí a boli by sme radi, ak by bola zapísaná aj do UNESCO.“
Krása z horúčavy
Výroba majoliky je spätá so stáročnými tradíciami hrnčiarstva v Modre. Hline vdýchne formu na hrnčiarskom kruhu ako prvý majster džbánkar. Džbán alebo vázu potom nechá odpočívať a schnúť. Keramiku ale aj ďalej zapravuje a obtáča, aby sa pri nerovnomernom schnutí nezdeformovala. Väčšie kusy surového črepu môžu schnúť aj mesiac, až potom putujú na prvý výpal do keramickej pece do teploty 980 až 1 000 stupňov. Po výpale vznikne pevný, odolný a pórovitý keramický črep. Ten sa dostane do rúk ďalšiemu majstrovi, umeleckému keramikárovi maliarovi. Ponorí ho do podkladovej glazúry a na ňu voľnou rukou maľuje dekorácie. Namaľovaná majolika sa opäť vypáli v keramickej peci pri teplote 950 až 1 150 stupňov. Okrem estetickej stránky je črep po vypálení odolnejší a nepriepustný.
Foto: Lucia Mandicová
Od rozkvetu po krízu
História slovenskej ľudovej keramiky je naozaj úctyhodná. Už v roku 1883 vzniklo v Modre Keramicko-priemyselné učilište, ktoré bolo základom pre neskorší vznik Slovenskej keramiky a neskôr Slovenskej ľudovej majoliky. Učilište založilo mesto Modra s uhorským ministerstvom priemyslu a obchodu. Prvým správcom bol keramikár z Moravy Jozef Mička.
Mali by sme po sebe nechať svoj odkaz alebo niečo, čo má zmysel, a krása keramiky spolu s úžitkom, ktorý v nej máme po celé stáročia, ho určite má.
Prevádzku dielne v roku 1911, tri roky po jeho smrti, zastavili. Biskup Samuel Zoch, farár Vladimír Jurkovič a architekt Dušan Jurkovič o rok neskôr založili účastinársku spoločnosť pre obnovenie prevádzky dielne. Od roku 1921 niesla názov Slovenská keramika a o zákazníkov nemala núdzu. Vyrábali tradičný polievaný kuchynský riad, džbánkarské výrobky i moderné kúsky. Najväčší rozkvet zažila Modranská keramická dielňa v medzivojnovom období. V roku 1925 získala cenu Grand Prix na Svetovej výstave v Paríži a v roku 1926 medailu Grand Prix vo Filadelfii.
Foto: Lucia Mandincová
V roku 1952 premenovali podnik na Slovenskú ľudovú majoliku a v dielňach sa realizovali takí vynikajúci keramikári ako Ignác Bizmayer, Imrich Kóňa, Richard Hóz, Michal Petráš, Vincent Labaj a ďalší. Výroba sa zamerala na tradičný sortiment, ktorý vychádzal z ornamentiky slovenského ľudového džbánkarstva. Po roku 1989 nastali viaceré negatívne zmeny, počty zamestnancov i výroba klesli a vyhliadky neboli optimistické. Vyzeralo to tak, že výroba modranskej keramiky, jedného z najznámejších slovenských výrobkov, je len krôčik od zániku.
Časy bez elektriny
Hoci Miriam Fuňová vyrastala v Bratislave, jej srdce bije za keramiku v Modre, kde už vyše pätnásť rokov so svojou rodinou žije. "Zapojila som sa do aktivít občianskeho združenia Modranská beseda, kde sa venujeme tradíciám. Bývam kúsok od Majoliky a bolo mi jasné, že potrebuje pomoc. Bola na tom ekonomicky skutočne zle. S priateľkami sme sa snažili nájsť investora, ale nepodarilo sa. Po rôznych peripetiách sme sa rozhodli, že Majolike pomôžeme sami. S manželom sa nám podarilo značku vyplatiť, niektorí veritelia sa totiž rozhodli dať ju a niektoré kusy keramiky do dražby. Takže novú etapu sme začínali iba so značkou a tými kusmi keramiky,“ opisuje začiatky znovuzrodenia firmy M. Fuňová. Hovorí o sebe, že je vytrvalá a nevzdáva sa. "Postupne sme spolu s ďalšími partnermi projektu na obnovu výroby oslovovali všetkých majiteľov družstevných podielov, odkúpili ich a vyplatili dlžoby. Bolo to veľmi náročné, Majolika už prestala vyrábať a ostala aj bez elektriny. To bola jedna z mnohých vecí, ktoré sme museli riešiť, no zároveň som vedela, že je dôležité byť v kontakte s keramikármi, ktorí tu predtým pracovali. Nechceli sme o nich prísť. Ešte v osemdesiatych rokoch mala Majolika tri stovky zamestnancov, keď sme do nej vstupovali, bolo ich len pätnásť. „Väčšina z nich tu žila, pracovala celý život a bolo pre nich nepredstaviteľné, že by robili niečo iné. A ja som si tiež nevedela predstaviť, že by sme ich museli prepustiť. Nebolo to vôbec jednoduché, celý proces obnovy bol veľmi ťažký, no nakoniec sa to podarilo,“ hovorí M. Fuňová.
Lekcie pokory
Energická žena, ktorá si vybudovala skvelú kariéru v bankovníctve a poisťovníctve, zakotvila pri výrobe tradičných slovenských výrobkov a napriek predošlým skúsenostiam hovorí, že práve Majolika ju naučila veľkej pokore. "Napríklad, keď sa stane taká vec, že vypne termostat, v peci je namiesto 960 stupňov až 1 300 a všetko sa roztopí. Sú veci, ktoré neviem ovplyvniť, no sú to životné lekcie trpezlivosti a pokory.“ Ako rodená optimistka verí, že majolika z Modry tu bude aj pre budúce generácie. "Dúfam, že niektorí zo študentov, ktorí k nám chodia, zakotvia u nás a tvorba keramiky bude pretrvávať dlhé roky,“ uzatvára M. Fuňová.
Foto: Lucia Mandincová
4 typy dekoru
- Pestrý – výrazné farby – červená, žltá, zelená, modrá, fialová a hnedá
- Habánsky – všetky farby ako pestrý, okrem červenej
- Zelený – dominuje zelená farba v kombinácii s hnedou, ktorou sa vykresľujú kontúry ornamentu
- Modrý – výlučne modrá farba
Typické motívy modranskej majoliky zobrazujú ruže, klinčeky, puky kvetov s listami, maľujú sa na bielu podkladovú glazúru. Na majolike zobrazovali majstri aj vinič, zvieratá, oberačky, zabíjačky či práce na poli.