Zlatá svadba so zlatou Božkou. U nás vládne matriarchát, tvrdí legendárny hokejista Jozef Golonka

Takmer celý život ste sa pohybovali na ľade. Aký je váš vzťah k letu?

Výborný. Mám rád leto. Mnohí už zabudli, že prvé veľké úspechy som vybojoval v tenise. Svoje prvé peniaze som zarobil v lete na tenisových dvorcoch Slovana. Zbieral som loptičky, za čo som dostal korunu a k tomu občas zmrzlinu alebo limonádu. Tam sa mi dostala do rúk aj prvá raketa.

Tú ste však neskôr vymenili za hokejku. Čo rozhodlo?

Výkonnostne som rýchlo napredoval, hoci som nemal také vybavenie ako súperi. Vyhrával som žiacke i dorastenecké turnaje a toto obdobie vyvrcholilo triumfom v dvojhre na Pardubickej juniorke 1956. V tom čase ju považovali za najprestížnejší turnaj tenisových talentov a zvíťazil som v ňom s drevenou raketou a v požičanom oblečení, len tenisky boli moje. V Pardubiciach vyhrali v histórii podujatia len štyria Slováci. Popritom som sa venoval vážne aj hokeju a otázka znela, po ktorej ceste sa pustím. Veľký tenisový úspech urýchlil moje rozhodovanie. Paradoxne mi priniesol aj veľké sklamanie.

V čom?

Platila zásada, že víťaz v Pardubiciach si zabezpečil nomináciu na Wimbledon. Pražskí funkcionári však rozhodli inak a do Londýna poslali Jelínka, ktorého som vo finále zdolal. Vyhlásili, že má lepšiu formu… Rýchlo som dostal šancu aj v hokejovej reprezentácii a bolo rozhodnuté.

Tenis ste dlho hrávali aj rekreačne po skončení hokejovej kariéry. Platí to ešte?

Už nie. Ani na korčuliach som dlhšie nestál. Mám za sebou mnohé zranenia, na tele vyše 300 štichov, absolvoval som osem operácií, niekoľkokrát mi zachraňovali ramená, srdce, dávali mi bajpasy… Som opatrný, dávam si pozor, aby som nespadol.

Ako najradšej trávite čas?

Chodievam na prechádzky, občas sa venujem drobným prácam na chalupe. V Pitelovej, v malej dedinke neďaleko Žiaru nad Hronom, sme vlastnými silami zrekonštruovali dom po manželkiných rodičoch. Nič veľkolepé, ale cítime sa tam príjemne, máme aj svoj potôčik. Stretávame sa tam celá rodina, trávime čas s priateľmi. Časť leta trávime aj v Krpáčove, kde má chatu syn.

zväčšiť Foto: ČTK, Archív

6 hokej Vtedajšiu hokejovú výpravu viedli tréneri Jaroslav Pitner a Vladimír Kostka. Kapitánom mužstva bol Slovák a kanonier Slovana Bratislava Jozef Golonka. Výber tvorili aj ďalší hráči, ktorí sa neskôr stali legendami českého a slovenského hokeja. V zostave figurovali mená ako Vladimír Dzurilla, Miroslav Lacký, Jan Suchý, Josef Horešovský, Oldřich Machač, Fratišek Pospíšil, Vladimír Bednář, František Šefčík, Jaroslav Jiřík, Jan Hrbatý, Jaroslav Holík, Jiří Holík, Richard Farda, Václav Nedomanský, Josef Černý, Jan Klapáč, Jan Havel a Josef Augusta.

Ste zručný domáci majster? Viete si niečo opraviť?

To nie, ale fyzickej práce som sa nikdy nebál. Kým som bol mladší a viac vládal, vrhol som sa na starkej záhradu a celú som ju prekopal. Ako mladík som brigádoval aj na výstavbe zimného štadióna v Bratislave. V roku 1957 som tam odmakal mesiac, za čo som dostal permanentku na korčuľovanie. O chod našej domácnosti sa stará moja zlatá manželka Božka. U nás vládne matriarchát, preto všetko dobre funguje. Nedávno sme si s manželkou pripomenuli vzácne výročie.

Čo ste oslavovali?

Zlatú svadbu, sme spolu vyše päťdesiat rokov. Najmä ona sa stará o moju dobrú náladu aj v tomto veku. Pohybovala sa vždy v úzadí a starala sa, aby naša rodina držala spolu, aby sa jej darilo. Vďaka nej vyštudovali obe naše deti. Dobrá rodina je základ. Podržala ma aj v ťažkých chvíľach, ktoré som zažil. Máme veľa spoločných záujmov, chodíme do divadla, vyberieme sa aj na vernisáže, keď nás pozvú. Bola tiež šikovná ekonómka a musím dodať, že aj doma drží kasu.

Vraj nemáte ani vlastnú platobnú kartu, hoci chodíte rád nakupovať…

Kartu mám, ale je na nej denný limit, lebo inak by som všetky peniaze rozhádzal a mal by som teraz figu borovú (smiech). Ale je pravda, že rád a často nakupujem.

Čo najradšej?

Potraviny, som hlavný rodinný zásobovač. Napíšem si na lístoček, čo treba nakúpiť, aby som na niečo nezabudol, a vyrazím do obchodu. Stretávam sa s ľuďmi. S prekvapením zisťujem, že ma stále spoznávajú. Poteší ma, že sa ku mne ešte hlásia. Zrejme je to aj preto, že sme pre nich čosi urobili.

zväčšiť Foto: ČTK / Havelka Zdeněk

4 hokej Povedali sme si, že treba dokázať, že nie tankami, ale výkonmi možno poraziť Rusov, ktorí mali vtedy podľa môjho názoru najsilnejšie mužstvo v histórii," zaspomínal si vtedajší kapitán československého hokejového tímu Jozef Golonka.

Chodievali ste na dovolenky aj k moru?

Niekoľkokrát sme, samozrejme, boli aj pri mori. Ale pre mňa to nebola ideálna dovolenka. Nie som morský typ. A už vôbec nie som ochotný jazdiť dlhé hodiny autom, aby som sa v ňom okúpal. To sa radšej doma osprchujem. Keď som mal voľno, najradšej som ho trávil na Slovensku, kde je veľa krásnych miest. K horám mám bližšie. Ale raz sme sa s manželkou a deťmi vybrali aj na exotickú dovolenku.

Kam?

Až do mexického Cancunu, to bol pekný, zaujímavý zážitok. Ale bolo to už veľmi dávno. Niki Lauda lietal z Viedne a využili sme superponuku za veľmi dobrú cenu. Na konci hráčskej kariéry a najmä po nej som nejaký čas žil v zahraničí, kde som pôsobil ako tréner. Veľmi sa mi páčilo v nemeckom Garmisch-Partenkirchne, je to príjemné horské stredisko, pripomínalo mi naše Vysoké Tatry. Strávil som tam s prestávkami asi pätnásť rokov, trikrát som sa tam vrátil. Užil som si hory. Presviedčali ma, aby som tam zostal.

Váhali ste?

Ani minútu. Stále som mal v hlave otcove slová: na Slovensku si sa narodil, tu ži a tu aj umri. To bolo jeho krédo. Vyrastal som v jednoduchých podmienkach so staršou sestrou Julkou a rodičmi v jednoizbovom byte na Prešovskej ulici, dnes už ten dom nestojí. Vtedy to bola periféria Bratislavy, aj preto tam teraz stoja mnohé športoviská, kde sme trávili každú voľnú chvíľu. Až oveľa neskôr, keď som sa stretával doma s negatívnymi skúsenosťami, som niekedy zapochyboval, či som urobil správne a či som nemal radšej zostať v cudzine.

Venovala sa športu aj staršia sestra?

Bola výborná krasokorčuliarka, dostala aj ponuku do viedenskej ľadovej revue, ale nepustili ju. Mal som veľa kamarátov, z ktorých vyrástli výborní športovci, aj reprezentanti. Zmaturoval som na strojníckej priemyslovke a mojím spolužiakom bol napríklad Vlado Hopka, výborný plavec, takmer dvojmetrový chlap, ktorý v motýliku ako prvý Slovák utvoril európsky plavecký rekord. Spomínam ho, lebo pred mesiacom sme mali maturitné stretnutie našej triedy.

Koľkí ste sa zišli?

Od našej maturity čoskoro uplynie 70 rokov. Stretli sme sa šiesti, prišiel aj Vlado. Doniesol album, v ktorom boli unikátne výstrižky z novín, ktoré dokumentovali, čo všetko sme dosiahli. Žasol som, že niečo také má, aj som od neho album pýtal, ale za nič mi ho nechcel dať (smiech). V našej triede sa zišlo viacero úspešných a šikovných študentov, ktorý sa potom uplatnili v rôznych oblastiach. Napríklad v hudbe. Ale aj v športe. Boli sme všestranní a vyhrali sme stredoškolské súťaže nielen v hokeji, ale aj vo viacerých iných športoch.

[* img=„695912“ | popisok="9. Jozef Golonka – 8 zápasov, MS 1997

Slovensko viedol na jednom šampionáte, v poradí druhom od návratu do elitnej kategórie. Jeho asistentmi boli Vincent Lukáč (na snímke) a Dušan Žiška. Na lavičke nahradil Júliusa Šuplera, ktorému nevyšli MS 1996 vo Viedni…" | layout=„fotoCenter“ | verzia=„nestan­dard1“ | zoom_verzia=„nes­tandard1“ *]

Kedy ste prvý raz zistili, že máte talent a môžete byť úspešný športovec?

Z detstva mi utkvela v pamäti jedna situácia. V dome, v ktorom sme bývali, bol aj konzum, jeho vedúci ma neraz pozoroval a otcovi vždy vravel, že zo mňa bude výborný športovec, lebo mám v sebe veľké zanietenie. Vtedy som mal sedem rokov, možno o niečo viac. Bolo po vojne a potraviny boli na lístky. Občas mi niečo pridal, naozaj veril, že zo mňa niečo bude. Som rád, že som ho nesklamal.

Čo si z kariéry najviac ceníte?

Úspechov bolo veľa, cením si všetkých päť strieborných a štyri bronzové medaily zo ZOH a z MS. Ale spomeniem inú vec. Vyrastal som v Československu, prežil som v národnom mužstve viaceré generácie. V našich časoch nebolo pre Slováka jednoduché sa uplatniť v reprezentácii. Ale stal som sa prvý kapitán tímu zo Slovenska, bol som ním tri roky. Hlasovalo sa, hádzali sa na papierikoch mená do klobúka a dostal som 95 percent hlasov. To si cením.

Podstatnú väčšinu kariéry ste prežili v bratislavskom Slovane. V československej lige ste boli niekoľkokrát druhí, ale z titulu ste sa nikdy netešili. Nemrzí vás to?

Boli sme silní, ale nemali sme dosť kvalitných hráčov. Chýbal nám tretí útok. Dopĺňali nás chlapci z BEZ-ky, boli skvelí, ale chýbala im kvalita, akú mali špičkoví českí hokejisti. Boli sme jediné slovenské mužstvo v československej špičke. Až postupne prišli Košice a neskôr aj Trenčín. Až v nemeckom Riessersee som získal dva tituly a potom ďalší už ako tréner. Ťažko sa porovnáva, pretože dnes je už úplne iná doba, než akú sme zažili my, keď som sa venoval hokeju.

V čom vnímate najväčší rozdiel?

Viete, čo sa hlavne zmenilo? Teraz sa hovorí najmä o peniazoch a my sme sa bavili predovšetkým o úspechoch. Naša generácia ich vybojovala veľa. A o peniaze nikdy nešlo. Za medailu z olympiády sme dostali po päťtisíc korún. A keď sme sa aj na sklonku kariéry dostali do zahraničia, mohli sme prestúpiť len cez Pragosport a až 69 percent príjmu sme odvádzali štátu. Mal som aj niekoľko ponúk z NHL, ale vtedy prestup nebol možný a emigrovať som nechcel.

Ktoré tímy mali o vás záujem?

Prvú ponuku som dostal v roku 1960, nemal som ešte dvadsať. Mohol som si zahrať aj v mojom obľúbenom Toronte. Môj dres visí v torontskej sieni slávy. Záujem prejavilo tiež Chicago, kde hrával legendárny Slovák Stan Mikita. Skúšalo to aj St. Louis. Po roku 1989 sa situácia trochu otočila. Tí, čo v bývalom režime zostali doma, sa ocitli v nevýhode. A tým, ktorí ušli za lepšími podmienkami, sme kládli na hraniciach červené koberce.

Čo vás najviac motivovalo?

Mne motivácia nikdy nechýbala. Viete čo bolo pre mňa úplne najdôležitejšie? Vždy som chcel hrať pre fanúšikov, zabávať ich. Tomu zodpovedala aj celá moja kariéra a všetko, čo som v nej zažil. Hokej nie je len o tom, kto má akú lukratívnu zmluvu a koľko minie.

Je vám ľúto, že ste nemali také možnosti ako súčasní špičkoví hokejisti, ktorí zarábajú veľké peniaze?

Poviem to inak. Šport je v súčasnosti tvrdý, náročný, postavený na profesionalizme. Každý v ňom musí odovzdať všetko a kto to dokáže, dostane sa do špičky, zaslúži si, aby zarobil peniaze, ktoré mu zabezpečia existenciu aj po skončení kariéry. To považujem za správne i spravodlivé. Cestu sme však súčasným generáciám otvárali aj my. Preto ma trochu zabolí, keď nás niektorí hádžu do starého železa a tvrdia, že my už nemáme právo do športu hovoriť, povedať si svoj názor. Ako som to napríklad počul od známeho moderátora, ktorý ešte nič nedokázal. Podobne to vnímajú aj iní z mojej i mladších generácií, ktorí sa zaslúžili o rozvoj slovenského hokeja.

[* img=„695911“ | popisok="9. Jozef Golonka – 8 zápasov, MS 1997

…No ani Golonkovi sa nepodarilo s reprezentáciou na šampionáte zažiariť. V šesťčlennej skupine dosiahla len jedno víťazstvo (s Francúzskom 5:3) a bola odsúdená na boj o záchranu. Po výhrach s Nórskom (2:1) a Talianskom (4:3) sa napokon medzi elitou udržala – Slováci skončili na 9. mieste. Experiment s legendou československého hokeja, ktorá po revolúcií na Slovensku vôbec netrénovala, tak nevyšiel." | layout=„fotoCenter“ | verzia=„nestan­dard1“ | zoom_verzia=„nes­tandard1“ *]

Keby ste hrali o päťdesiat rokov neskôr, vaša kariéra by asi vyzerala inak. Nezávidíte občas súčasnej generácii?

Nič neľutujem, zažil som krásne hokejové časy. A nemám ani čo závidieť. Nech má každý ferrari aj lietadlo, netrápi ma to. Mám 86 a pol roka a som šťastný, že som sa dožil tohto veku, že si môžem ešte užívať chvíle v kruhu rodiny.

Golonku zachránila jeho popularita

Čoskoro si pripomenieme 56. výročie augustových udalostí, keď vojská Varšavskej zmluvy obsadili Československo. Jozef Golonka patril k tým, ktorí verejne vyjadrili nesúhlas s okupáciou. „Vyšetrovali ma, vypočúvali, nebolo mi všetko jedno. Keby som nemal v tom čase dobré meno, nebol som taký známy, tak sedím v base možno dodnes,“ spomína na dramatické dni. Podľa neho sa zabúda na tých, ktorí v tom čase veľa riskovali. „Málo sa vie o tom, že aj hokejisti v tom čase čelili veľkému nebezpečenstvu. Zobrali nám majstrovstvá sveta, ktoré sme mali organizovať v roku 1969. Uskutočnili sa vo Švédsku. Tam sme prvý raz dvakrát zdolali ZSSR, eufória bola obrovská, ale mnohí z nás riskovali svoje postavenie. V národnom tíme boli viacerí hráči Dukly Jihlava, Holíkovci i ďalší, vojaci z povolania, tí išli s kožou na trh.“ ČSSR získala na šampionáte bronz. Podľahla v oboch stretnutiach domácim Švédom, ale hokejistov vítali na pražskom letisku tisíce ľudí. „Po zápase s Rusmi sme si nepodali ruky. Tak sme sa dohodli. Nebol to protest proti sovietskym hráčom, ale proti okupácii," vysvetlil Golonka.

zväčšiť Foto: Onereps / Česká editoriální fotografie / Profimedia

Jozef Golonka Jozef Golonka.