„Budeme radi, ak nám tu zostane aspoň montovňa.“ Konsolidácia zlyhala, kde sa stratili miliardy?

Firmy strácajú dôvod investovať, ľudia zostať. Najlepší študenti aj schopní odborníci preto čoraz viac odchádzajú za hranice. Vláda medzitým stavia rozpočet na peniazoch, ktoré naša ekonomika nikdy nevyrobí. Ak sa kurz nezmení, o tri roky nám dôjdu zákazky a nebude čo vyrábať. Zosype sa priemysel, pracovné miesta aj štátny rozpočet.

Zrýchlený pád prognóz: od sľubovaného rastu k stagnácii

Ešte pred rokom rezort financií rátal s rastom 2,2 % v roku 2025 a 2,4 % v roku 2026. Najnovšia prognóza Národnej banky Slovenska hovorí o 0,8 % tento rok a 0,5 % budúci rok. Vlani sme pritom rástli o 2,1 %. Jediný rok tvrdých opatrení a zlých trhových podmienok stačil na to, aby sa slovenský rast scvrkol na tretinu pôvodných očakávaní. „Ak ekonomika nerastie, dlh sa nedá zvládať. Podiel dlhu na HDP rastie, deficit neklesá a dostávame sa do negatívnej špirály,“ vysvetľuje prezident Asociácie priemyselných zväzov a dopravy (APZD) Alexej Beljajev. „Z dlhu sa dá dostať jedine rastom. A práve ten sme zabrzdili,“ dodáva.

Miliardy, ktoré neprídu, hoci sú v rozpočte naplánované

Štát v rozpočte počítal, že HDP v roku 2026 dosiahne 147,3 mld. eur. Pri súčasnej trajektórii však smerujeme len k 142,4 mld. eur. Rozdiel 5 miliárd znamená chýbajúce zdroje na školy, nemocnice aj splátky dlhov – peniaze, s ktorými rozpočet ráta, ale ekonomika ich nevyrobí. „To je priamy dôsledok brzdenia rastu investícií a dôvery,“ dopĺňa generálny sekretár APZD Andrej Lasz.

Od cieľa nás delí priepastný rozdiel

Ak chce vláda do roku 2027 stlačiť deficit na tri percentá, ako sme sa zaviazali Európskej únii, musela by ekonomika rásť desaťkrát rýchlejšie, než rastie dnes. Namiesto potrebného tempa okolo 5,1 % sa však hýbeme len na úrovni 0,5 %. Rozdiel je tak priepastný a neprekonateľný bez zásadnej zmeny „Očakávať od tejto ekonomiky trojpercentný deficit je ako chcieť od bežca so zviazanými nohami, aby vyhral maratón. Najskôr musíme rozviazať ruky a nohy firmám, až potom sa môžeme hýbať,“ približuje Lasz.

Konsolidácia bez výsledku: 7 miliárd vybraných, deficit sa nepohol

„Ak sme pred dvoma rokmi začínali s deficitom 5,2 % a po dvoch rokoch konsolidácie a siedmich miliardách navyše sme opäť na 5,2 %, tak je jasné, že je niekde problém. A ten problém sú neutíchajúce výdavky vlády,“ vysvetľuje.

Na mozgovňu zabudnime

Zo Slovenska odchádzajú tí, ktorí by mali budovať jeho budúcnosť. Strácame talenty aj kapitál. Inštitút vzdelávacej politiky upozorňuje, že v roku 2024 študovalo v zahraničí až 61 % najlepších maturantov z matematiky. V roku 2016 to bolo „len“ 46 %. A práve týchto mladých ľudí pritom slovenský priemysel najviac potrebuje.

Ani tí, čo zostanú, to nemajú jednoduché. Slovenskí zamestnanci platia vyššie dane a odvody než ich kolegovia v okolitých krajinách V4. Spotrebu im predražuje vyššia DPH aj transakčná daň. Hrubé mzdy síce vyzerajú, že rastú, ale reálna kúpyschopnosť stojí na mieste.

„Slovenský manažér má už dnes v porovnaní s českým kolegom o 835 eur menej v čistom pri rovnakej hrubej mzde,“ hovorí viceprezident APZD Alexander Matušek. „Za vyššie odvody ľudia nedostanú žiadnu protihodnotu. V praxi je to len ďalšia daň. A kto tvrdí, že politikom a poslancom klesnú platy rovnako ako občanom, mal by sa pozrieť na paušálne náhrady. Realita je úplne inde.

Konsolidácia v čistom najviac dopadá na zamestnancov a práve na tých, ktorí ťahajú ekonomiku dopredu. Na mozgovňu môžeme zabudnúť. Budeme radi, ak nám tu zostane aspoň montovňa.“ Lenže aj tá je v ohrození. Investície sa prepadli na minimum, nové projekty neprichádzajú a peniaze idú len do nevyhnutnej údržby existujúcich fabrík. Eurostat potvrdzuje, že viac investujú všetci naši susedia v regióne V4, hoci sami čelia problémom. „Okrem krajín V4 nedokážeme konkurovať už ani západným krajinám EÚ, prípadne krajinám Pyrenejského polostrova. Nové produkty sa našim firmám nedarí získavať. Ak nezačneme okamžite zlepšovať našu konkurencieschopnosť, priemysel, ktorý tu máme sa bude zmenšovať,“ varuje Alexander Matušek.

Cesta z dlhu vedie len cez rast

„Krajina s rastom 0,5 % si nemôže dovoliť žiť, akoby mala 5 %,“ hovorí Alexej Beljajev a zároveň upozorňuje: „Slovensko sa ocitlo v pasci priemernosti. Chceme priemerných ľudí, priemerné firmy a priemerné platy. Čokoľvek nad tým okamžite zaťažíme vyššími daňami. Lenže v priemernosti sa už dnes zarobiť peniaze nedá. A z čoho potom chceme financovať verejné služby, keď úspech trestáme namiesto toho, aby sme ho podporovali? Čo vlastne chceme z toho štátu urobiť?“

Ak nechceme len priemerné výsledky a priemerný život, musíme otočiť kurz. Slovensko potrebuje kroky, ktoré mu vrátia budúcnosť. To znamená vypnúť opatrenia, ktoré zvyšujú náklady a nastaviť trajektóriu rastu. Čo najskôr odstrániť transakčnú daň, ktorá odrádza investorov. Následne predstaviť vierohodný plán postupného znižovania dane z príjmov právnických osôb, aby firmy opäť videli zmysel plánovať a investovať na Slovensku. Energiám pre priemysel musíme vrátiť konkurencieschopnú cenu, rozbehnúť OZE a konečne urobiť poriadok v odpadovom hospodárstve, aby sa Slovensko prestalo vytrácať z mapy investorov.

Na strane práce je nevyhnutné prijať opatrenia na postupné znižovanie daní pre fyzické osoby, znížiť stropy odvodov a pripraviť program, ktorý zvráti odchod talentov a prinesie späť tých, ktorí dnes študujú a pracujú za hranicami. A hlavne prestať pridávať nové nekryté výdavky, ktoré ekonomika nedokáže zarobiť.

Namiesto reálnej podpory rastu si vláda stále kupuje priazeň voličov ľúbivými benefitmi. Trinásty dôchodok, plošné dotácie energií, vlaky a obedy zadarmo sú pritom pri dnešnom tempe rastu neufinancovateľné.

„Podniky potrebujú istotu. Keď vedia, že záťaže budú klesať, plánujú a investujú tu. Keď im každý rok pribudne nová daň, odídu. Pokiaľ sa nič nezmení, Slovensko nebude mať čo vyrábať, z čoho žiť a čím financovať vlastný štát. Ak však otočíme kurz, vieme to zvrátiť. Ešte je čas. Nie veľa, ale dosť, ak ho využijeme,“ uzatvára viceprezident APZD Alexander Matušek.