Správna výstroj
Odev a najmä obuv majú byť primerané počasiu a vhodné na pobyt v prírode. Nádoba na nazbierané huby musí prepúšťať vzduch. Optimálny je prútený kôš. Huby sú v ňom prevzdušnené a navzájom sa nestláčajú. Plastové obaly nepoužívajte, pretože po návrate domov v nich často zostáva neforemná potlačená hubová masa. Takto poškodené huby môžu spôsobiť otravu!
Odrezať či vykrútiť?
V niektorých knihách sa odporúča jede, v iných druhý spôsob, ale hube je to napokon jedno. Ak chcete huby ešte doma určovať alebo priniesť do hubárskej poradne, je dôležité zachovať ich ako celok s úplným hlúbikom, to znamená aj s časťami hlúbika trčiacimi v pôde. Často sú to dôležité určovacie znaky (muchotrávky). Jamku, ktorá zostane v zemi, treba zatlačiť, aby sa podhubie nevysušovalo. S istotou určené huby je najlepšie odrezať blízko pri zemi a nahrubo očistiť na mieste nálezu, aby sa pri preprave navzájom neznečisťovali.
Zberať ohľaduplne!
Ohľaduplnosť voči prírode by mala byť samozrejmosťou. Huby sú dôležitým zdrojom potravy mnohých živočíchov, preto by sme nemali zberať väčšie množstvo, ako sme schopní spracovať. Príliš staré plodnice treba nechať v lese. Zriedkavé druhy by sme nemali zberať, hoci sú jedlé. Na rôzne chránené územie a prírodných rezervácií sa nesmie vstupovať. Čo mnohí nevedia: niektoré druhy húb sú zákonom chránené a smú sa zberať iba v malom množstve alebo vôbec nie. K chráneným druhom patria aj známe jedlé huby ako hríb kráľovský, rýdzik nádherný a suchohríb marhuľovožltý.
Čistenie húb
Na čistenie sa hodí štetec a silnejšie znečistené miesta treba odkrojiť. Huby podľa možnosti neumývajte, pretože rýchlo nasávajú vodu. Tvrdé, „drevnaté“ hlúbiky (šupinačka menlivá, bedľa vysoká) sa nepoužívajú. Slizkú vrstvu sa odporúča odstrániť. Mnohí ľudia ju dobre neznášajú a je málo chutná. To isté platí aj o rúrkovitej vrstve starších húb. Ak sa dá dobre oddeliť, treba tak spraviť.
Tepelná úprava húb
Nachystané huby sa môžu dusiť na panvici s troškou masla, soli a čierneho korenia. Jedlo možno spestriť aj bylinkami a koreninami, no tie môžu prekryť vlastnú chuť húb. Pri príprave hubovej smotanovej omáčky sa nechávajú huby dosť dlho mierne variť v smotane. S jedlými hubami sa pokojne dá trocha experimentovať. Fantázii sa pri tom nekladú žiadne medze. Dôležité je dbať na dostatočné prehriatie (najmenej 15 minút, najmenej pri 70 stupňoch). Mnohé druhy pri nedostatočnej tepelnej úprave spôsobujú tráviace problémy a v surovom stave so dokonca jedovaté (muchotrávka červenkastá, kozák)!
Uskladnenie húb
Zvyšky jedál y húb sa môžu ohrievať (asi v priebehu jedného dňa), za predpokladu, že boli odložené v chlade. Mrazenie varených jedál je takisto možné, rovnako ako mrazenie surových húb. Surové huby sa odporúča pred zmrazením blanšírovať, lebo potom zaberú menej miesta v mrazničke. Sušenie húb by malo prebiehať plynulo, bez prerušenia, pri miernych teplotách a dobrom vetraní. V rúre sa huby smú sušiť iba pri otvorených dverách a najnižších teplotách, inak sa pripália a chutia nepríjemne. Vysušené kúsky húb (Pri dotyku šuchotajú) sa môžu rozomlieť na prášok a odložiť vo vzduchotesných pohároch. Dodajú jemnú chuť omáčkam a polievkam.
Čo robiť pri otrave hubami?
1. Ak sa po požití jedla z húb prejaví významná nevoľnosť, neváhajte a okamžite privolajte lekársku pomoc! Stupeň otravy často závisí od času, ktorý ubehol medzi požitím jedla a začiatkom ošetrenia. Volajte preto bezodkladne pohotovosť alebo sa dajte dopraviť do najbližšej nemocnice.
2. Nepokúšajte s liečiť svojpomocne! Vypitie mlieka alebo slanej vody na vyvolanie vracania je neúčinné, živočíšne uhlie sa môže prejaviť negatívne. Mechanické vyvolanie vracania má zmysel iba vtedy, ak jedlo bolo požité nanajvýš pred 4 hodinami.
3. Zariaďte, aby sa všetky zvyšky (zvyšky po čistení, zvyšky jedla, v prípade nutnosti aj zvratky)zachovali. I keď skoro po jedle prichádzajúce vracanie poukazuje „iba“ na žalúdočno-črevnú otravu, mohli sa v jedle vyskytovať aj ďalšie jedovaté zložky, ktoré vyvolávajú symptómy až neskôr.
Bližšie informácie poskytne Národné toxikologické informačné centrum, ktoré pri intoxikáciách hubami vykoná špecializované mikroskopické analýzy spór húb v biologickom materiáli, v poživatinách, identifikáciu húb a odporúča optimálnu liečbu. Adresa: FNSP Bratislava, Limbova 5, 833 05 Bratislava. E-mail: ntic@ntic.sk, tel.: +421-(0)2–54774166
Pri akútnych intoxikáciách treba využiť 24-hodinovú konzultačnú službu tel.: 02/54774166.
Ako určiť hubu?
Morfológia huby
To, čo pokladáme za hubu a zberáme, je (zväčša) iba nadzemná viditeľná „plodnica“, zatiaľ čo vlastná huba je spleť pod zemou rastúcich tenkých vláken prerastajúcich substrát vo forme podhubia (mycélia). I keď z botanického aspektu nie je správne označovať nositeľa výtrusov ako „plodnicu“, keďže nejde o plody vzniknuté zo semenníkov, je to bežne používaný pojem. Celá plodnica slúži jedinému cieľu – uvoľňovať nepatrné výtrusy, aby sa vo vzdušnom prúde rozširovali, na vhodnom mieste sa usadili a tam vyklíčili. Výtrusy sa vytvárajú vo výtrusorodej vrstve (hyménium). Táto vrstva tvorí povlak na vonkajšej strane lupeňov, líšt alebo ostňov, vnútornej strane rúrok a pórov alebo sa vytvára na viac-menej neštruktúrovanej vonkajšej strane. Plodnicu spravidla dvíha nad zem hlúbik, aby vypadávajúce výtrusy mohol vietor unášať. Výnimku tvoria prášnicové a vreckaté huby, ktoré svoje výtrusy aktívne alebo pasívne rozprašujú do ovzdušia, kôrové huby, ako aj hľuzovky a hadovka smradľavá, ktoré prenechávajú rozširovanie výtrusov zvieratám.
Morfológia iných plodníc
Trúdnikovité a kornatkovité huby
Trúdnikovité huby spravidla vytvárajú bokom prirastené plodnice. Výnimku tvoria viacročné druhy húb, ktoré vytvárajú každý rok novú vrstvu za vrstvou z predchádzajúceho roka. Oproti tomu kornatkovité huby rastú plošne, takže vidno iba ich výtrusorodú vrstvu. Niekedy majú pri okraji klobúkovité hrany, takže môžu existovať prechody od plošne rastúcich až k bokom prirasteným.
Koralovité a kyjakovité huby
Výtrusorodá vrstva týchto húb leží nediferencovane na vonkajšej strane plodnice, podobne ako pri kôrových hubách.
Prášnicovité huby
Vytvárajú výtrusorodú vrstvu vnútri viac-menej guľovitej plodnice. Tá sa čoskoro roypadá, takže po dosiahnutí zrelosti zostáva iba prachovitá masa, ktorá sa pri tlaku na poldnicu rozprašuje.
Vreckaté huby
Týmto hubám dal meno prevládajúci miskovitý až pohárovitý tvar. Vyskytujú sa však aj guľovité uzatvorené plodnice (hľuzovky) a druhy rozdelené na hlavu a hlúbik (ušiaky, smrčky).
Ďalšie tvary plodníc
Typickú plodnicu tvorí výrazne od seba oddelená hlúbiková a klobúková časť. Takouto plodnicou sa vyznačuje väčšina lupeňovitých a rúrkovitých húb. Existujú však aj ďalšie tvary: lastúrovitý, podperovitý (konzolovitý), kôrovitý, guľovito-vajcovitý, koralovitý, kyjakovitý, hľuzovitý, hviezdicovitý, trúbkovitý, kruhovitý, miskovitý, vankúšovitý, prútovitý, mozgovito-lalokovitý.
Okraj klobúka
Okraj klobúka tiež môže niesť dôležité poznávacie znaky: rebrovitý (brázdovitý), s dlhými ryhovaniami, s krátkymi ryhovaniami, rozstrapkaný.
Tvary klobúka
U väčšiny húb sa mení tvar klobúka y polguľovitého v mladosti k plocho klenutému v zrelosti. Staré exempláre majú klobúk často trocha vtlačený, s vyhrnutým okrajom. Tvary zrelých klobúkov: klenutý, kužeľovitý, vtlačený, vyhrnutý, končisto kužeľovitý, s hrboľom, poprehýbaný, plástovitý, lievikovitý, preliačený.
Povrch klobúka
Je dôležitý znak, najmä keď sú klobúky slizké alebo pokryté zvyškami plachtičky. Slizké klobúky môžu vyschnúť, šupiny a zvyšky plachtičky môže spláchnuť dážď. Sfarbenie klobúka je veľmi variabilné a navyše vystavené poveternostným vplyvom. Povrch klobúka môže byť: lesklý, pomúčený, slizovitý, radiálne lúčovitý, koncentricky zónovaný, šupinatý, vodovo fľakatý, so zvyškami plachtičky.
Lupene
Jedným z najdôležitejších znakov pri určovaní lupeňovitých húb je vzhľad lupeňov a spôsob ich pripevnenia k hlúbiku. Rody muchotrávok a bedličiek, ale aj pečiarok sa napríklad dajú rozoznať podľa voľných lupeňov. Lupene môžu byť: voľné, oblúkom pripojené, zúbkom zbiehajúce, slabo zbiehajúce, vyrojené, široko pripojené, silno zbiehajúce.
Výtrusný prach
Sfarbenie lupeňov často umožňuje vysloviť závery o farbe výtrusného prachu, no nie e t tak vždy. Skutočnú farbu výtrusného prachu zistíme tak, že položíme odrezaný klobúk na hárok bieleho papiera.
Hlúbik
Pri hlúbiku ide o jeho povrchovú štruktúru, jednak o znaky jeho bázy – najmä to, či spočíva v obale alebo zbieha do koreňa. Dĺžka a hrúbka hlúbika sú menej dôležité, keďže sú silne ovplyvnené vonkajšími faktormi. Hlúbik môže byť: slizký, hladký, dlhovláknitý, ryhovaný, s prsteňom, šupinatý, hadovito zdobený.
Dôležitá je aj prípadná prítomnosť prsteňa alebo vláknitej zóny: Kožovitý prsteň, vláknitá zóna, vystupujúci prsteň, ovisnutý alebo komplexný prsteň.
Báza hlúbika
Tvar bázy (spodnej časti) hlúbika má rozhodujúci význam najmä pri druhoch muchotrávok: kyjakovitý, repovitý, hľuzovitý, lemovaný hľuzovitý, hrotitý, koreniaci, s pošvovým obalom.
Dužina
Po rozrezaní huby s zmeniť sfarbenie dužiny: modrejúca, černejúca, červenejúca, bielo-mliečna, oranžovo-mliečna, fialovo-mliečna. Rýdziky a niektoré prilbičky ronia mliečnu šťavu, ktorá môže mať rôzny nádych. Dôležité znaky sú aj vôňa a chuť (chuťovú vzorku vypľuť!). Vône s prejavujú často oneskorene, v uzavretých nádobách a chladnom počasí sa niekedy nedajú vnímať.
Rastové formy
Mnohé huby vyrastajú vo veľmi charakteristických útvaroch. Najčastejšie z nich sú: zrastajúce, v trsoch, spoločne, v radoch, škridlicovito.