Foto: Ján Lacika - Divy Bratislavy
Pôvodne mal dvoch patrónov, používal patrocínium zaniknutého chrámu na Bratislavskom hrade aj staršieho podhradného kostola, ktorý pôvodne stál na jeho mieste. Zasvätenie Najväčšiemu Spasiteľovi sa v 17. storočí prenieslo na chrám zverený jezuitom a dómu zostal len dnešný patrón sv. Martin z Tours.
Urbanistickým vývojom sa kostol posunul na okraj stredovekého mesta a včlenil ho do mestských hradieb. Jeho význam však neklesol, skôr naopak. Na prahu novoveku bol povýšený na korunovačný kostol, v ktorom v rokoch 1563 až 1830 korunovali 11 uhorských kráľov a 8 kráľovských manželiek. Na renesančné úpravy kostola nebolo dosť peňazí, lebo v čase tureckých vojen a stavovských povstaní sa skoro všetko investovalo do armády.
Až po roku 1729 v dóme ožil čulý stavebný ruch, ktorý dal pôvodne gotickej stavbe novú barokovú podobu. Chrám sa obohatil o kaplnku postavenú pre vzácnu relikviu telesných ostatkov sv. Jána Almužníka a o skvostné sochárske diela majstra Georga Raphaela Donnera.
V druhej polovici 19. storočia sa vývoj vybral akoby opačným smerom, masívna regotizácia vrátila dómu jeho niekdajšiu stredovekú tvár. Tú má v podstate dodnes.
Foto: Ján Lacika - Divy Bratislavy
Dóm sv. Martina sa v roku 1995 stal konkatedrálou, sídelným chrámom novokonštituovanej Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy. Dnes je namieste nazývať ho katedrálou, lebo od roku 2008 je sídelným chrámom arcibiskupa novozriadenej Bratislavskej arcidietézy Stanislava Zvolenského.
Dielo majstrov gotiky
Návštevy bohoslužieb v hradnom kostole veriacimi z podhradných osád a činnosť prepoštstva slúžiaceho ako vierohodné miesto ohrozovali bezpečnosť Bratislavského hradu. Tým zdôvodňoval uhorský kráľ Imrich žiadosť u pápeža Inocenta III. o presťahovanie chrámu aj cirkevného úradu do Podhradia. Pápež mu v roku 1204 vyhovel. Samotné sťahovanie však nastalo až v roku 1221. Románsku trojloďovú baziliku začali stavať na mieste staršej kaplnky zasvätenej sv. Martinovi, ktorej základy v tvare oválneho karnera sa našli pod severným obvodovým múrom chrámu.
Foto: Ján Lacika - Divy Bratislavy
Po roku 1320 sa začali stavebné práce na obnove kostola, ktorý utrpel veľké škody počas obliehania mesta vojskom Přemysla Otakara II. Stavať sa začalo na väčšom pozemku a v novom stavebnom slohu. Namiesto románskej baziliky dostala bratislavská farnosť gotický chrám katedrálneho typu, čiže stavbu s rovnakou výškou všetkých troch lodí. Výstavba trvala takmer dve storočia. Za vlády Žigmunda Luxemburského mala silnú podporu panovníka, preto sa na nej podieľali poprední stavitelia so skúsenosťami z budovania viedenského dómu, pražského Svätovítskeho chrámu aj prestavby Bratislavského hradu. V roku 1452 bol zastrešený kostol slávnostne vysvätený, práce ešte pokračovali do roku 1476 na klenutí presbytéria hviezdicovitou klenbou a do roku 1510 na výstavbe predsiene pred južným vchodom do chrámu.
Pod svätoštefanskou korunou
Viacnásobná prítomnosť svätoštefanskej koruny v Dóme sv. Martina pripomína, že v minulosti bol korunovačným kostolom. Pozlátená replika tejto insígnie má čestné miesto na najvyššom mieste, na vrchole chrámovej veže. Jej sklenená podoba svieti z gotického rozetového okna, vo vitráži vysokého gotického okna svätyne za hlavným oltárom je zobrazená spolu s korunovačným plášťom a žezlom. Korunovačný zoznam na stene svätyne je umelecky dotvorený tradičným výjavom anjelov nesúcich v rukách uhorskú korunu ako Boží dar verným kresťanským kráľom Uhorska.
Foto: Ján Lacika - Divy Bratislavy
História bratislavských korunovácií trvala 267 rokov. Prvý zo vznešených a mocných, ktorému v Dóme sv. Martina ostrihomský arcibiskup posadil na hlavu uhorskú kráľovskú korunu, bol v roku 1563 Maximilián II. Habsburský. Potom sa honosná korunovačná ceremónia zopakovala ešte osemnásťkrát. Zvlášť pompézna bola 25. júna 1741. Chrámovými loďami znelo mnohohlasné: „Vivat Domina et Rex Noster!“ Takto uhorská šľachta dávala svetu na známosť, že ostrihomský arcibiskup a prímas uhorský Imrich Esterházi práve posadil svätoštefanskú korunu na hlavu Márie Terézie, novej kráľovnej Uhorska. Po populárnej panovníčke nasledovali ešte štyri korunovácie. Záverečná sa udiala 28. septembra 1830, posledným uhorským kráľom korunovaným v Bratislave bol Ferdinand V.
Korunovačný zoznam
Na severnej stene svätyne je namaľovaný korunovačný zoznam. Na trinástich riadkoch sa uvádza osemnásť mien uhorských kráľov a kráľovských manželiek a trinásť dátumov ich korunovácií. V zozname sú drobné chyby, preto uvádzame opravenú verziu:
Maximilián II. Habsburský
(1527 – 1576)
8. septembra 1563
Mária Španielska
(1528 – 1603)
9. septembra 1563
Rudolf II. Habsburský
(1552 – 1612)
25. septembra 1572
Matej II. Habsburský
(1557 – 1619)
19. novembra 1608
Anna Tirolská
(1585 – 1618)
25. marca 1613
Ferdinand II. Habsburský
(1578 – 1618)
1. júla 1618
Eleonóra Gonzaga
(1598 – 1655)
26. júla 1622
Mária Anna Španielska
(1606 – 1646)
14. februára 1638
Ferdinand IV. Habsburský
(1633 – 1654)
16. júna 1654
Mária Eleonóra Gonzaga
(1630 – 1686)
6. júna 1655
Leopold I. Habsburský
(1640 – 1705)
27. júna 1655
Jozef I. Habsburský
(1678 – 1711)
9. decembra 1687
Karol III. Habsburský
(1685 – 1740)
22. mája 1712
Alžbeta Kristína Braunschweinsko-Wolfenbüttelská
(1691 – 1750)
18. októbra 1714
Mária Terézia Habsburská
(1717 – 1780)
25. júna 1741
Leopold II. Habsburský
(1747 – 1792)
15. novembra 1790
Mária Ludovika Modenská
(1787 – 1816)
7. septembra 1808
Karolína Augusta Bavorská
(1792 – 1873)
25. septembra 1825
Ferdinand V. Habsburský
(1793 – 1875)
28. septembra 1830
Bratislavské korunovácie
Bratislavské korunovačné slávnosti sa odohrávali podľa takmer nemenného scenára. Rovnaké boli miesta aj ceremónie, menili sa len aktéri. Budúci kráľ sa ubytoval na hrade alebo v paláci ostrihomského arcibiskupa. V deň korunovácie budúci panovník so slávnostným sprievodom vyrazil k Dómu sv. Martina. Do korunovačného kostola vždy vstupoval južnou predsieňou. Za účasti vznešených hostí sa konala slávnostná svätá omša zavŕšená vlastným korunovačným aktom. Uhorský prímas posadil na hlavu budúceho kráľa svätoštefanskú korunu, do pravej ruky mu vložil žezlo a do ľavej krajinské jablko. S ostatnými kráľovskými insígniami – korunovačným plášťom a mečom – adept na kráľa do kostola už prišiel.
Po korunovácií nový vladár opustil kostol severnou bránou a spolu s korunovačným priestorom sa vydal cez Hlavné námestie na prvú zvyčajnú zastávku. Vo františkánskom kostole pasoval mladých uhorských šľachticov za rytierov Zlatej ostrohy. Potom sa vydal k Michalskej bráne, aby ňou vyšiel na priestranstvo pred mestskými hradbami. Na provizórnom pódiu pred kostolom milosrdných bratov kráľ zložil slávnostnú korunovačnú prísahu vernosti svojim poddaným. Program korunovačnej ceremónie sa napokon zavŕšil na dunajskom nábreží. Panovník na koni vyšiel na nízky kopček a korunovačným mečom zaťal na štyri svetové strany, čim dal najavo, že je pripravený brániť Uhorsko pred nepriateľom zo všetkých strán.
Dnes už Slovákom králi nevládnu, a predsa Bratislava žije korunovačnými slávnosťami. Ich novodobá história sa začala písať 6. septembra 2003. Po 440 rokoch od prvej bratislavskej korunovácie sa v priestoroch Dómu sv. Martina odohral veľkolepý obrad napodobňujúci korunovačný akt Maximiliána II. Habsburského, po ňom nasledovali bežné ceremónie v uliciach mesta ako pasovanie rytierov Zlatej Ostrohy či slávnostný sľub vernosti svojim poddaným.
Foto: Pravda, Robert Hüttner
V ďalších ročníkoch organizátori slávností dodržiavali poradie, v akom boli jednotliví Habsburgovci a ich manželky korunovaní. Piaty ročník v roku 2007 priniesol zmenu, keď sa korunovačný obrad presunul z dómu na Hlavné námestie. Tým sa stratilo čaro autentického prostredia, ale korunováciu mohlo sledovať početnejšie publikum. V roku 2011 sa narušilo chronologické poradie korunovaných kráľov a kráľovien a prednosť dostala populárna Mária Terézia, ktorej veľkolepá korunovácia sa v Bratislave konala 25. júna 1741. Tomu sa prispôsobil termín podujatia, presunul sa zo septembra na jún.
Foto: SITA, Marián Peiger
Romantický návrat do histórie
Devätnáste storočie nemalo pochopenie pre barokové stvárnenie bratislavského Dómu sv. Martina. Jeho odstráneniu pomohla príroda, v roku 1833 v chráme po zásahu bleskom vypukol ničivý požiar. Keď sa hľadalo riešenie, ako rany spôsobené ohňom zaceliť, ponúkol ho módny historický romantizmus. Umelecký aj architektonický návrat do stredoveku sa ako vlna prevalil celým Uhorskom a nevyhol sa ani Bratislave.
Foto: Ján Lacika - Divy Bratislavy
V roku 1863 sa prijalo rozhodnutie vrátiť hlavnému kostolu v meste gotickú podobu. Regotizáciu trvajúcu až do roku 1878 riadil Spolok na reštaurovanie dómu, ktorému predsedal dómsky kanonik Karol Heiller. Práce na stavbe zveril architektovi Jozefovi Lippertovi, ktorý zvolil puristický prístup s takmer úplným odstránením barokových prvkov. Našťastie sa to nedotklo barokovej Kaplnky sv. Jána Almužníka a aj súsošie sv. Martina od Georga Raphaela Donnera v chráme zostalo, hoci na menej významnom mieste. V novogotickom dóme sa zachovalo i veľa pôvodných gotických segmentov.