Skutočne môžeme vnímať násilie okolo nás v bežnom živote. Či už vo forme filmov, programov v televízií, reklamách, na internete a sociálnych sieťach až po samotné hry. Nielen prostredníctvom médií a audiovizuálnych pomôcok sledujeme agresivitu naokolo. Občas sa totiž prihodia nepríjemné situácie napríklad na ulici, keď sme svedkami neprimeraných scén. My dospelí máme výhodu – vieme posúdiť takéto správanie a vyhodnotiť z neho jeho negatívne dôsledky. Inak je tomu u detí, ktoré majú dospelých ako vzory správania.
Práve takéto správanie môžu deti považovať za správne a vyžadujú si hry a programy v televízii, ktoré obsahujú isté prvky agresivity až po násilie. Na trhu je veľa hier, ktoré sú niekedy za hranicou a ponúkajú až brutálny obsah. Psychológovia zdvíhajú varovný prst a neodporúčajú rodičom, aby svojim deťom umožnili hranie násilných videohier a brutálnych počítačových hier.
Dobro a zlo – skutočnosť a fikcia
Určite sa všetci zhodneme v tom, že násilné videohry nepatria do rúk malým a mladším deťom. Zvlášť to platí pri tých deťoch, ktoré ešte nemajú dostatočne vyvinuté kognitívne schopnosti a teda nevedia presne rozlišovať, čo je dobré a čo je zlé. Jednoducho povedané, nevedia z morálneho hľadiska rozlíšiť dobro a zlo. Zároveň tiež nedokážu rozlíšiť, čo je skutočné a čo je len fikcia alebo fantázia. V takomto prípade hovoríme o tom, že dieťa ešte nedokáže odlíšiť reálne situácie od fantazijných.
Kedy môžeme skonštatovať, že dieťa už tieto schopnosti nadobúda? Všeobecne sa hovorí o veku okolo siedmich rokov. Odborníci tvrdia, že deti takéto deti dokážu pochopiť realitu, dobré a zlé správanie.
Aj napriek tomu, že dieťa v tomto veku nadobúda schopnosti rozlišovať dobré a zlé konanie a jeho dôsledky, stále hovoríme o tom, že násilné videohry nepatria deťom do rúk.
Obsah, ktorý dieťa sleduje, podporuje jeho správanie
Psychológovia sa zhodujú v tvrdení, že pokým deťom umožníme sledovať alebo hrať násilné videohry, podporujeme ich k násilnému správaniu. Takéto hry podľa nich zvyšujú agresívne správanie detí a mládeže, pričom žiaci medzi sebou vyhľadávajú hádky, ktoré sa potom môžu skončiť aj menej príjemným spôsobom. Podľa psychológov sú podobné hry nástrojom, vďaka ktorému sa znižuje u detí empatia, láskavosť, ochota pomôcť a podobne. A tak môžu nastať situácie, keď dieťa nepomôže spolužiakovi, správa sa arogantne k starším ľuďom, ubližuje zvieratám, vyhľadáva hádky, konfliktné situácie a vyvoláva bitky.
Čo by mohlo zabrať?
Ak už rodič dovolí dieťaťu hrať videohru, ktorá obsahuje určitý stupeň agresivity alebo násilia, mal by si s ním v každom prípade o tom pohovoriť, vysvetliť mu dôsledky podobného správania v reálnom živote a tiež ho nechať porozprávať, čo si o konkrétnej hre myslí. Takto rodič zistí, ako dieťa hru vníma a ako ju pochopilo.
Niektorí odborníci odporúčajú, aby si rodičia so svojimi deťmi videohry zahrali a spoločne rozobrali, o čom hra bola. Dieťa si treba vždy pozorne vypočuť. Najmä v prípade, ak argumentuje, alebo nejakým spôsobom obsah hry schvaľuje.
Čo dodať na záver?
Odborníci, ktorí sa zaoberajú negatívnym vplyvom násilných hier u detí, vedú dlhé diskusie o tom, či majú podobné hry naozaj zlý dosah na naše deti. Nájdu sa aj takí, ktorí tvrdia, že nič také neexistuje a z detí, ktoré pravidelne hrajú násilne hry, nemôžu vyrásť agresori či sociopati. Rôznymi výskumami zisťujú správanie detí po tom, čo si zahrali konkrétnu násilnú hru a často sú výsledky rovnaké ako u detí, ktoré si hru nezahrali.
Na druhej strane sú odborníci, ktorí toto tvrdenie značne vyvracajú a venujú sa jej z dlhodobého hľadiska. V každom prípade je na každom rodičovi, aký názor má na túto problematiku. Najdôležitejšie je určite to, aby rodič svoje dieťa pozoroval, vnímal, počúval a následne sa s ním o násilí a brutalite rozprával.