Možnosti študovať MBA na Slovensku sú stále dosť obmedzené. Ako ste sa k tomu programu dostali vy?
Baví ma biznis. Študoval som ho na bakalárskom programe na City University v Bratislave, ktorá je externou pobočkou City University v Seattli. Bolo prirodzené pokračovať po bakalárovi na „masterskom“ štúdiu. A tak som začal na City University v Bratislave. Paralelne s tým som si však podal prihlášky na niekoľko škôl v USA, a keďže ma prijali a dokonca mi ponúkli štipendium, tak som to s radosťou využil. Prerušil som štúdium na Slovensku a išiel do Bostonu na Bentley College (dnes sa už volá Bentley University). Veľa programov MBA vyžaduje dostatočnú prax, čo je podľa mňa správne. Keďže som pred vysokou školou aj popri nej pracoval a podnikal, bolo pre mňa jednoduchšie priamo pokračovať v štúdiu.
Museli ste za štúdium na škole v USA platiť?
Ja som MBA ukončil v roku 2000, takže je to už nejaký čas. Školné bolo na naše pomery extrémne drahé. Vtedy to stálo asi 30-tisíc amerických dolárov na rok, čo bolo len o pár tisíc lacnejšie ako Harvard. Ak si správne pamätám, dolár stál vtedy asi 55 korún. Dnes je školné na Bentley 77 930 dolárov ročne a na Harvarde 97 200. K tomu však treba ešte prirátať náklady na živobytie – ubytovanie, stravu, poistenie – a učebnice, ktoré boli veľmi drahé. Najmä pre človeka zo Slovenska, ktorý na to nebol zvyknutý. Takmer každá stála okolo 130 dolárov. Keď to teda zrátam, potreboval som ďalších 15-tisíc dolárov ročne na ostatné náklady, a to som musel žiť veľmi skromne.
Dnes by to bol určite minimálne dvojnásobok. Pravdupovediac keď som šiel na tú školu, tak som nevedel, či vôbec doštudujem, lebo som nemal dosť peňazí aj napriek tomu, že som na študijné náklady dostal štipendium priamo od Bentley College. Musel som sa dosť obracať a zarábať si popri štúdiu, ktoré bolo veľmi náročné z časového hľadiska. Mal som veľa spolužiakov, ktorí si zobrali pôžičky na štúdium a po skončení školy ich museli splácať. A tiež spolužiakov z veľmi bohatých a vplyvných rodín, ktorí nemali absolútne žiaden finančný problém.
Ako dlho trvalo vaše štúdium MBA a z čoho vlastne pozostávalo?
Trvalo dva školské roky. Prvý semester bol zameraný na zložitejšie základné koncepty, ako sú štatistika, makro- a mikroekonómia a podobne. Ďalšia výučba bola už najmä o práci na projektoch a riešení prípadových štúdií. Najmä o riešení skutočných, no niekedy aj hypotetických problémov, ktoré sa v spoločnostiach udiali alebo mohli udiať. Predmetov na výber bolo mnoho. Každý si vyberal podľa vlastných záujmov či zamerania. Registrácia na všetky predmety sa otvárala v rovnaký deň a hodinu. A ak ste si neprivstali alebo sa hneď neregistrovali na populárne predmety, tak ste mali smolu. Niekedy boli už o pár minút či hodín vybookované.
Čím sa štúdium MBA odlišuje od klasického štúdia ekonómie?
Klasickú ekonómiu som nikdy neštudoval. Ak sa nemýlim, na Ekonomickej univerzite je aj program podnikový manažment, čo je asi najbližšie k MBA. MBA je vyslovene zamerané na manažment organizácií a firiem, zdá sa mi viac praktické. Je viac o aplikovaní teórie do riešenia reálnych problémov. Viac o manažmente vo firmách. Napríklad na hodine „Operations Management“ sme museli vyriešiť, ako zjednodušiť výrobu pre obrovskú farmu s čučoriedkami alebo logistiku pre určitý segment spoločnosti FedEx. Boli sme aj priamo v bostonskom FedExe na letisku, aby sme videli, ako firma a celá logistika v skutočnosti fungujú. Na inej hodine sa s nami zase prišiel poradiť manažér predaja veľkej firmy pre Európu, ako by jeho spoločnosť mohla ďalej rásť. A na inom predmete sme mali viceprezidenta z IBM, ktorý nám povedal, čo bolo pre IBM v súčasnosti kľúčové.
Ako to bolo na škole s vybavením?
Študijné materiály sú tam veľmi kvalitné a úplne čerstvé. Napríklad už dvojročné učebnice sa považovali za neaktuálne. Technológie na škole sme mali úplne top. Hneď po škole som začal pracovať pre firmu, ktorá vyrábala high-tech zariadenia, a mal som pocit, že technologicky som sa vrátil o pár rokov späť. Len na ilustráciu: my sme už v roku 2000 mali na škole wi-fi a projektor s responzívnou tabuľou, na ktorú sa dalo aj digitálne písať a kresliť.
To znamená, že po mítingu sme poslali všetkým v e-maile to, čo sme na tabuli vytvorili. Vo firme sme mali tabule, z ktorých sa to dalo len vytlačiť čiernobielo a potom naskenovať. A to zdôrazňujem, že tá firma, kde som pracoval, vyrábala najnovšie technológie, napríklad konektory pre raketoplány a stíhačky, ako aj testovacie zariadenia pre Intel za niekoľko miliónov dolárov. Technológie sú dnes ďalej, ale princíp zostal. Dobré školy majú najnovšie technológie. A aj preto chcú firmy ľudí z týchto škôl, lebo so sebou prinesú aj inovácie. Na Slovensku sa mi zdá, že je to často opačne. Študent príde do firmy a musí sa začať učiť, ako pracovať s technológiami, samozrejme, česť výnimkám.
Ľudia, ktorí absolvovali MBA v zahraničí, vravia, že je to štúdium veľmi náročné na čas. Ako ste to zvládali?
Poviem to zjednodušenie – keď som skončil školu, konečne som mal i nejaký voľný čas. Popri štúdiu som totiž pre školu pracoval 20 hodín týždenne. Štúdium bolo pre mňa veľmi náročné na čas. Profesori mali veľmi vysoké nároky a nedalo sa niečo „odfláknuť“. Dalo sa to spraviť buď veľmi dobre, alebo o trochu horšie ako veľmi dobre. Boli to zložité komplexné problémy, ktoré sme museli riešiť, a takmer na každú hodinu sme museli niečo odovzdať. Pravdupovediac jediný čas, keď som si trochu odpočinul od stresu spojeného so štúdiom, bol na hodinách. Vždy, keď sa skončila hodina a spomenul som si, čo všetko musím odovzdať na ďalšie predmety, zamieril som rovno do knižnice a „makal“.
Na hodinách všetci disciplinovane počúvali, nerozprávali sa medzi sebou. Odpisovanie na testoch neexistovalo. Za plagiátorstvo alebo aj za odpisovanie by ste leteli zo školy. Ľudia, čo ma poznajú z čias základnej, strednej školy alebo vysokej školy na Slovensku, nechcú veriť, že som študoval každý deň asi od ôsmej hodiny ráno zhruba do desiatej hodiny večer vrátane soboty a nedele. Samozrejme, okrem tých 20 hodín, keď som pracoval, a chvíle na jedenie. Nikdy som nepatril medzi intenzívne študujúcich ľudí, no v USA sa to úplne obrátilo. Bolo to najmä prostredím, v ktorom som bol. Bolo veľmi súťaživé. Každý sa tam veľa učil. A tiež udržanie štipendia záviselo od kvalitných výsledkov v škole, takže som si nemohol dovoliť niečo „odfláknuť“. Graduoval som s ocenením Beta Gama Sigma, ktoré sa udeľuje top desiatim percentám študentov. Pritom treba vziať do úvahy, že to bolo v anglickom jazyku a texty boli dosť zložité, takže konkurovať domácim študentom, ktorí sa tiež veľmi snažili, nebolo ľahké.
Titul MBA sa zvykne vyzdvihovať ako dobrý krok ku kariérnemu rastu. Pomohol i vám v pracovnom živote?
Nemyslím si, že mi pomohol titul, ale skôr vedomosti a skúsenosti, ktoré s tým prišli. Svoj titul si málokedy uvádzam. Som veľmi často v kontakte s ľuďmi v USA a v západnom svete a tam si ľudia takmer vôbec nepíšu tituly. Hovoria, že nikoho nezaujíma, čo ste vyštudovali. Zaujíma ich, čo dokážete. Napríklad môj priamy nadriadený v práci mal skončený Harvard, a dozvedel som sa to až po tom, čo som si o niekoľko rokov neskôr pozrel jeho profil na LinkedIne. Ani on si totiž nepísal žiaden titul. Ale moju cenu na pracovnom trhu v USA to jednoznačne zvýšilo. Ináč sa pozerajú na ľudí, ktorí majú v životopise MBA.
Je však veľmi dôležité zdôrazniť, že nie je MBA ako MBA. Veľa organizácií pozná rozdiely medzi školami, a to je na trhu práce tiež dôležité. Rozdiel je aj vo vyťaženosti. Ak idete na školu, ktorá toho toľko nevyžaduje, tak môžete mať popri štúdiu veľa voľného času. Rozdiely medzi niektorými školami môžu byť priepastné. Ale, naopak, rozdiely medzi Harvardom a M.I.T. alebo Stanfordom nie sú veľmi významné. Na mnohých školách je napríklad možná aj forma on-line programu. Môj názor je, že nie je možné porovnať to, ak si niekto veci len načíta, s tým, ak si niekto načítané veci konfrontuje v komunite s ostatnými ľuďmi, ktorí majú načítané tie isté veci, ale prešli rôznymi skúsenosťami. Tá konfrontácia názorov mala pre mňa obrovský význam. A to podľa mňa v on-line systéme chýba.
Po návrate z USA ste učili na niekoľkých školách u nás aj v cudzine. Vedeli by ste porovnať tunajšie a americké programy MBA?
Mojou snahou bolo odovzdať to, čo som sa naučil v USA, u nás v Európe. Učil som na MBA len pre City University v Nemecku, Poľsku, Bulharsku, Rumunsku, v Česku a na Slovensku. Každá škola je špecifická a má svoju cieľovú skupinu. Program, ktorým som prešiel ja, bol oveľa náročnejší a intenzívnejší, no na druhej strane som sa snažil posunúť latku kvality aj u nás. Som však toho názoru, že City University patrí v Európe medzi školy s celkom dobrým programom, a najmä dobrým pomerom cena – výkon.
Ostatné školy sa neodvážim hodnotiť, lebo som tam neštudoval ani neučil. V konečnom dôsledku je to však o kvalite vyučujúcich, kvalite študentov a technologickom vybavení školy. V Bulharsku som mal napríklad študenta, ktorý vlastnil asi desať firiem a zamestnával vyše 600 ľudí. Zaujímavé bolo, že bol na každú hodinu vždy perfektne pripravený. Neviem, či si písal práce sám, alebo mu to robil nejaký jeho zamestnanec, ale počas diskusií bolo vidieť, že mal veci perfektne naštudované. Môj názor je, že je to najmä o samotnom študentovi. Každý môže mať z toho toľko, koľko do toho dá. Keď prídete na hodinu nepripravený a riešime, čo by mal robiť Apple ako ďalší krok, tak bez prečítania podkladov nemôžete ani argumentovať, ani rozumieť, o čom sa vlastne bavíme.
Pavol Kopečný vyštudoval BSBA na City University v Bratislave, MBA na Bentley College, Waltham v americkom štáte Massachusetts. Po skončení štúdia pracoval pre firmu Teradyne v USA na pozícii eCommerce Development Manager a neskôr ako projektový manažér. Po návrate na Slovensko bol profesorom MBA pre City University v šiestich krajinách v Európe, kde vyučoval strategický a projektový manažment, ako aj manažment informačných technológií. V súčasnosti je generálnym manažérom spoločnosti Ecenter, s. r. o., členom správnej rady Americkej obchodnej komory na Slovensku a tiež predsedom predstavenstva a členom dozornej rady v spoločnosti Davis & Morgan properties.