Nejaký čas ste učili na strednej škole, teraz sa venujete vzdelávaniu trošku inak. Píšete o vzdelávaní a tiež vediete worskhopy, pripravujete metodiky a mentorujete v rámci kritického myslenia. Ako vnímate proces vzdelávania na Slovensku dnes?
Keďže cestujem po Slovensku a navštevujem rôzne typy škôl, stretávam sa s rôznymi učiteľmi a mám možnosť s nimi hovoriť o veciach, ktoré ich v školách tešia, ale aj trápia či hnevajú. Stretávam sa s dvomi typmi učiteľov. Tými, ktorí sú nadšení a hoci ich situácia v našom školstve neteší, sami sa ho snažia meniť zdola. Dobrovoľne sa aj vo svojom voľnom čase vzdelávajú, zúčastňujú sa rôznych workshopov, inšpirujú sa navzájom a chcú pripraviť svojich žiakov pre život a najmä chcú, aby do školy chodili radi. Lebo nie je nič horšie, ako žiaci, ktorí zaspávajú na hodine a nevidia zmysel, prečo by sa dané informácie mali naučiť. Nevidia prepojenosť na prax.
Potom sú tu však aj učitelia, ktorí nemajú chuť zavádzať do vzdelávania žiadne novinky. Mám pocit, že sú to ľudia, ktorých práca až tak nebaví alebo už úplne rezignovali. Nevidia zmysel v tom, aby robili niečo navyše a inak ako pred 20 rokmi. Osobne ma veľmi teší, že sa stretávam najmä s prvým typom učiteľov. Samu ma často prekvapuje ich elán a chuť robiť veci lepšie. Nie je to len fráza, naozaj mám pocit, že naše školstvo nie je na tom až tak tragicky, kým v ňom máme takýchto ľudí. Otázkou je, ako dlho vydržia bez adekvátnej podpory, nielen finančnej. Ja sama som to po štyroch rokoch pred katedrou vzdala.
Akí sú dnešní študenti?
Myslím si, že sú veľmi podobní tým študentom, medzi ktorých som patrila aj ja. Ak ich niečo zaujme, nemajú problém makať, sú zvedaví, majú chuť diskutovať, povedať svoj názor, otvoriť sa. Samozrejme, že sa občas zasmejú v nevhodnej situácii alebo vyrušujú, ale to je normálne, sú to mladí ľudia. Viem, že ani ja som nebola iná. Vždy ma však prekvapia, ako aktívne sa dokážu zapájať, keď im daná téma alebo aktivity dávajú zmysel. Často odchádzam z našich vzdelávaní dojatá, aké úžasné myšlienky dokážu sformulovať a zamýšľať sa nad svetom a našou spoločnosťou. Keď sa k nim človek správa partnersky a nie nadradene, je radosť stráviť s nimi v triede aj päť hodín vkuse.
Vaša práca je hlavne o emóciách, ste v kontakte s pedagógmi. Dokážu podľa vás vnímať a porozumieť práve hendikepovaným či inak vylúčeným deťom zo spoločnosti?
Téma, ktorú sa v Edume snažíme dostať do škôl, je náročná. Hovoríme o predsudkoch a stereotypoch, ktoré nám bránia lepšie porozumieť ľuďom s inakosťou. Snažíme sa o to prostredníctvom storytellingu, teda príbehov ľudí, ktorí to v našej spoločnosti nemajú ľahké a musia bojovať s rôznymi bariérami.
Príbehy sú plné emócií. Rozhodli sme sa pre ne, pretože ľudský mozog si lepšie zapamätá informácie, s ktorými sa spája nejaká emócia, nejaký zážitok. Takže áno, počas vzdelávaní sa stretávam s emóciami. Na začiatku nechávam účastníkov pokojne povedať svoj názor, ktorého súčasťou môže byť aj hnev, frustrácia či nedôvera. Neskôr však veľakrát prichádza súcit, pochopenie a prekonanie strachu.
A ako sú na tom samotní žiaci? Dokážu sa vcítiť a vnímať dieťa s hendikepom?
Žiaci sú veľmi vnímaví. Ak ich aj zo začiatku téma veľmi nezaujíma, väčšina z nich reaguje počas našich aktivít citlivo. Napríklad, keď im púšťam príbeh Maťa, ktorý sa narodil bez rúk, zvyčajne je v triede absolútne ticho. A potom prichádzajú diskusie a reflexie, ktoré mi ukazujú, že takéto vzdelávanie má zmysel. Najviac ma tešia spätné väzby, v ktorých sa často opakujú myšlienky typu – „mal som veľké predsudky a „súdil som knihu podľa obalu”, až s vami som si to naozaj uvedomil a celkovo som zmenil pohľad na vec“.
Máte skúsenosť aj z praxe? Myslím tým, či ste mali v minulosti v triede hendikepovaného študenta/študentku?
Priamo v triede som sa nestretla so žiadnym telesným či zmyslovým hendikepom. Avšak učila som žiakov, ktorí mali rôzne poruchy učenia alebo boli rómskeho pôvodu. V tom období som však robila mnoho chýb, keďže vysoká škola ma nepripravila na tieto situácie, s ktorými som sa stretávala. Dnes som omnoho múdrejšia a skúsenejšia.
Dnes sa stretávate aj s mladými ľuďmi, ktorí sú hendikepovaní a často to nemajú v živote jednoduché. Čo ste sa od nich naučili?
Kým som sa pravidelne nestretávala s hendikepom, mnoho vecí som si neuvedomovala. Dnes je pre mňa aj cesta električkou novým podnetom, ako búrať bariéry. Zrazu si všímam všetky prekážky, ktoré v meste striehnu na nevidiacich, nepočujúcich či ľudí na vozíčku. A nielen to, som omnoho citlivejšia na reakcie ľudí voči inakosti, a nemyslím tým len hendikep. To, čím ma však títo ľudia inšpirujú, je ich chuť bojovať a nevzdávať sa. Keď sa mi do niečoho nechce alebo si poviem, že toto nezvládnem, vždy si spomeniem na ľudí, ktorí dokázali úžasné veci, hoci boli v omnoho zložitejšej situácii, než som ja.
Barbora Babicová
Pracuje v Edume (pozn. Od emócií k poznaniu EDUMA, n.o.) ako metodička a lektorka, vedie workshopy s využitím vzdelávacieho portálu Online živá knižnica, pripravuje metodiky k videám a mentoruje v rámci 4vé akadémie rozvoja kritického myslenia. Pôsobí tiež ako redaktorka v časopise Dobrá škola. Študovala slovenčinu, angličtinu a dejepis a štyri roky učila na stredných školách.
