Vedia deti samostatne premýšľať? Dá sa ušetriť čas pri učení? Snažia sa o to rôzne moderné vzdelávacie programy, snažia sa o to aj rodičia. Na Spojenej škole na Tilgnerovej ulici v Bratislave sa nedávno žiaci stretli so svojimi rovesníkmi z piatich krajín Európy. Čo vo svete robia inak ako u nás, nám porozprávali učiteľky Soňa Benčová, Dana Lapšanská a Katarína Klemanová.
Na Spojenej škole na Tilgnerovej ulici v Bratislave uvítali skupinky detí aj učiteľov z Rumunska, Rakúska, Portugalska, Fínska a Bulharska. Prišli v rámci medzinárodného vzdelávacieho projektu so zložitým názvom Zvyšovanie úspechu študentov a učiteľov prostredníctvom STEM vzdelávania. Hravý a užitočný projekt sa koná v rámci programu Erasmus+ K2. Cieľom projektu je, aby žiaci spoznali iné krajiny a navzájom sa inšpirovali dobrými nápadmi. Je to osožné pre celé európske vzdelávanie.
Na týždenné stretnutie do Bratislavy prišlo po päť detí z jednotlivých krajín, každú skupinku sprevádzali traja učitelia. Ubytovaní boli v hoteli. Pri podobných akciách bývajú deti obyčajne v rodinách, ale tieto boli ešte malé, vo veku od osem do dvanásť rokov, a tak ich ubytovali spoločne. Z hotela mali blízko do školy na Tilgnerovej aj do mesta. Projekt má skvalitniť vzdelávanie, mal by vniesť do učenia viac praktickej skúsenosti. Aj rodičia sa niekedy pýtajú, či nie je pre deti príliš náročný. V skutočnosti je práca na projektoch záťaž najmä pre učiteľov a pre hostiteľskú školu, pre deti určite nie! Projekt je dobre postavený, súvisí s učivom, vychádza z učebných osnov a robí ich zaujímavejšími. Čiže – pre deti je to prínos a osvieženie. Deti sa naučia praktické veci zo života. Je rozdiel, či sa učia len z učebníc a pracovných zošitov, alebo či rôzne javy aj skúmajú, pozorujú a vymieňajú si skúsenosti s rovesníkmi z iných krajín.
Dajme slovo bratislavským učiteľkám. „Počas víkendu sme usporiadali napríklad Vedecký jarmok. Škola bola prázdna, neučilo sa, a tak sme mali dostatok priestoru. Bola to naša topakcia, mala veľký úspech rovnako u kolegov, ako aj u detí. Žiaci boli rozdelení do medzinárodných šesťčlenných tímov – z každej krajiny bolo v tíme jedno dieťa. Tieto skupinky chodili po škole na rôzne stanovištia a plnili všelijaké úlohy. Na stanovištiach sa vždy niečo zaujímavé dialo. Rozprávali a hrali sa rozprávky, riešili vedecké problémy a uskutočňovali vedecké pokusy. To bolo v sobotu, a v nedeľu si mladší žiaci už vo svojich národných tímoch pripravili na základe vlastných skúseností z Vedeckého jarmoku vlastnú dramatizáciu rozprávky, v ktorej mohli využiť aj pokusy z predošlého dňa.“
Školský happening
Trio učiteliek vysvetľuje, že bratislavská škola vytvorila tím piatakov. „S Vedeckým jarmokom nám pomáhali starší študenti z našej školy. Septimáni prišli dobrovoľne zahrať rozprávky, nikto sa nepýtal, čo za to. Dali tomu taký náboj, čo žiaden učiteľ nedokáže. Aj sa sami zabávali, k rozprávkam všeličo popridávali, ich angličtina bola perfektná. Ohromná atmosféra, happening! Cez tento víkend prišli do školy aj žiaci z nižších tried, škola žila. Naši žiaci veľmi nadchli projektových partnerov. Medzi nimi je aj škola z Fínska, ktorá vzdeláva budúcich učiteľov!“ Podľa Sone Benčovej je najväčším benefitom akcie vzájomná spolupráca detí z rôznych krajín. „Ukázalo sa to aj na našom stretnutí, keď si napriek rozdielnemu veku žiaci výborne rozumeli. Deti v Európe sú si veľmi podobné. Možno sú niektoré rozšantenejšie, iné tichšie, ale všetky majú rady rozprávky a pokusy. Trocha sa vymykali malí Portugalci svojou neuveriteľnou energiou. Keď prišli do Bratislavy, akurát padal sneh, a oni ho videli po prvý raz. Všetky deti boli radostné, na nič nefrflali. Stretnutie v Bratislave sa veľmi vydarilo, už teraz sa tešíme na návštevu ďalších partnerských škôl. Na budúci rok by sme mali ísť s našimi deťmi do Rakúska.“
Dana Lapšanská vysvetľuje, že s projektovými partnermi sú v neustálom kontakte cez skype, chat, maily. Vymieňajú si skúsenosti, organizujú ďalšie aktivity. Teraz sa napríklad budú opakovať na všetkých školách pokusy, ktoré odskúšali v Bratislave. „Naším cieľom je, aby sa žiaci viacej zaujímali o vedu. Chceli by sme dostať prírodovedné poznatky do ich života. Prínosom projektu je aj to, že deti používajú angličtinu v reálnych situáciách. Tvoríme spolu knihy, ktoré pomôžu pri STEM vzdelávaní aj učiteľom a deťom mimo nášho projektu,“ dodáva Lapšanská.
Závideli nám školskú jedáleň aj klub
Soňa Benčová rozpráva, ako boli s hosťami aj na Hrade, spoznali centrum Bratislavy. „Oceňovali, že máme všetko tak blízko, že sa dá pešo všetko obsiahnuť. Zažili aj vianočné trhy. Každý deň sme sa stretávali na večeri v nejakej reštaurácii, kde ochutnávali naše jedlá. Väčšinou im chutilo. Zažili aj obed v školskej jedálni. Naši hostia boli veľmi prekvapení – vo väčšine škôl v zahraničí nemajú školskú jedáleň. Mnohí nepoznajú ani školský klub detí. V Rumunsku je vraj školský klub taký drahý, že rodičia si radšej zaplatia súkromné opatrovateľky, než by dávali dieťa do klubu. Páčilo sa im, že u nás deti idú po obede von a v školskom klube sa aj učia. Za symbolický poplatok je o ne postarané. My to berieme ako samozrejmosť. Horšie sme na tom s pomôckami. V tom sme ďaleko za inými krajinami. V cudzine do školstva tečú omnoho väčšie sumy peňazí. Vedia, že pokiaľ sa neinvestuje do školstva, budúcnosť krajiny je ohrozená.“
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Dobré správy pre ľudstvo
No skvelé je, že naši učitelia aj za málo peňazí veľa a s nadšením robia. Soňa Benčová hovorí: „Držíme krok s európskymi školami. Je to síce na úkor nášho voľného času, ale práca na projektoch je zároveň cesta, ako skvalitniť vyučovací proces. V iných krajinách majú celkom iný servis, sú za svoje aktivity inak ohodnotení. Napríklad vo Fínsku pri realizácii takého stretnutia, ako bolo u nás, všetko – od hotela po dopravu – zabezpečuje agentúra. My si všetko robíme sami. Niekedy nám pomáhajú kolegyne zo školy, ktoré do projektu ani nie sú zapojené. Všetko si vyrábame doma – pomôcky, kostýmy, projektovú agendu a podobne. Jedným z cieľov projektu je urobiť tridsať rozprávok, ktoré budú vysvetľovať určité učivo a budú sa využívať aj inde, nielen na Slovensku. Spisujeme tiež Správy pre ľudstvo. Sú to vízie detí o budúcnosti, správy o tom, ako vidia svet a čo považujú za dôležité. Napríklad: Ako by riešili odpad? Sme zvedaví, ako to deti vidia, aké majú nápady. Vo svojich správach naliehajú: Dospeláci, spravte niečo, aby to fungovalo!“
Benčová rozpráva, že žiaci si vymieňajú skúsenosti s rovesníkmi z krajín, kde je lepšie ekologické povedomie alebo aj horšie. „Toto je generácia, ktorá berie prírodu a ekológiu veľmi vážne. Veľmi ich zaujala napríklad téma migrácie žiab. Nechápu, prečo môžu chodiť po ceste autá, keď migrujú žaby! Alebo – téma voda! Je to naša slovenská téma v rámci tohto projektu. Budeme skúmať, aké živočíchy žijú v mŕtvom ramene Dunaja, ako to súvisí s rastlinstvom naokolo, čo môžeme urobiť, aby všetko dobre fungovalo. Mnohí v Európe nám závidia pitnú vodu, koľko jej máme. Bude dobre, ak to aj deti budú vedieť,“ dodáva Soňa Benčová.
Švihadlá z Rakúska
Projekt ukazuje aj to, že sú vyrovnané sily chlapcov a dievčat. Aj tak však v niektorých krajinách pracuje vo vede menej žien. „Na Slovensku sa o vedu zaujíma dosť dievčat. Pokiaľ ide o oblečenie, neboli medzi deťmi z rôznych kútov Európy rozdiely. Keby nemala každá krajina farebnú menovku, tak sa ani nedá rozoznať, kto odkiaľ je. Nezabudlo sa ani na pohybové aktivity. Rakúšania sú na svetovej úrovni v skákaní na švihadle, doniesli špeciálne švihadlá pre všetky deti, aby ich naučili na nich skákať. A aj sa tancovalo: všetci sa naučili jednoduchý tanec k piesni Tancuj, tancuj, vykrúcaj a na záver víkendu sme si ho spoločne zatancovali. O tom, že je tanec silnou stránkou Tilgnerky, sa naši partneri presvedčili aj na Slávnostnej akadémii pri príležitosti 25. výročia gymnázia, na ktorej sme naše projektové stretnutie ukončili,“ uzatvára Dana Lapšanská.
Výber toho pravého
Foto: SHUTTERSTOCK
Uberajú deťom u nás čas aj krúžky? Majú ich veľa? Rozpráva mama pätnásťročnej Anny.
"Podľa mňa je veľký výber krúžkov výhoda a záleží len od rodiča, koľko ich vyberie. U nás vždy bolo dôležité, čomu sa chce venovať Anna. A tiež som zvažovala, či to môžeme finančne zvládnuť, extrémne drahé krúžky u nás nepripadajú do úvahy. Ale vždy som jej na krúžok dala – podľa mňa treba podporiť dieťa v tom, čomu sa chce venovať. Lepšie krúžky (zväčša lepšie materiálne vybavené) sú však drahé. Anna sa napríklad tešila z pohybu vo folklórnom krúžku, aj doma mi predvádzala, čo nové sa naučili. Myslím, že sa tešila aj z kostýmov, ktoré si chystali na javisko. Vyvrcholením bolo predstavenie, prežívala, či bude dobrá a kto sa na ňu z rodiny príde pozrieť… Vďaka krúžku sa pohyb stal prirodzenou súčasťou života. Niektoré dnešné deti chodia na príliš veľa krúžkov. Spomínam si, ako mi jedna dcérina spolužiačka na základnej škole rozprávala, že má päť krúžkov a že je z toho unavená. Mám pocit, že niektorí rodičia prenášajú svoje ambície na deti, alebo si možno myslia, že keď im poskytnú toľko krúžkov a vzdelania, jazykového, športového aj umeleckého, budú v živote schopnejšie. Ale tie deti sú uštvané a uniká im detstvo – čas na hru, čas len tak byť, sám sa rozhodovať čím sa budem zapodievať…