Pre niekoľkými mesiacmi som v médiách spozorovala termín „manažér šťastia v škole“ a šťastná škola. Čo to presne znamená? Kde vôbec vznikla myšlienka takéhoto projektu?
Raz mi kamarát rozprával o pozícii happiness managera (manažéra šťastia), ktorú zastával v biznis sfére. Práve on túto pozíciu opustil a začal pracovať v školstve. Jeho príbeh ma inšpiroval k opusteniu manažérskej stoličky. Odišiel som z Bratislavy a našiel si prácu ako vychovávateľ v súkromnej škole v Novej Dubnici. Práve tu som našiel ľudí, ktorí pracujú naplno a chcú dať deťom reálnu šancu uchytiť sa. Ďalšou inšpiráciou mi bol jeden zaujímavý výskum zo zahraničia, kde zistili, že kvalitné vzťahy a spokojnosť v práci robia človeka šťastným. Tak som požiadal kamaráta, či môžem túto pozíciu skúsiť v školstve. Vyštudoval som sociálnu pedagogiku a vychovávateľstvo, ktoré som spojil do jedného, a tak sme začali pilotný program v snahe zaviesť novú pozíciu do školstva.
Manažér šťastia by mal byť animátorom, vychovávateľom a sociálnym pedagógom v jednom, jednoducho povedané, aby každý bol šťastný – deti, učitelia i samotní pedagógovia v danej škole. Šťastie na škole však nie je závislé len od jedného človeka, ktorý síce vytvára ponuky, no každý by mal priložiť ruku k dielu spoločného šťastia.
A ako ste sa vôbec k tomu dostali? Znie to naozaj zaujímavo a netradične, ale určite to nebola ľahká cesta.
Rád vymýšľam nové veci a nikdy som nechcel robiť stereotypnú prácu. Baví ma byť tvorivým a rád skúšam nové veci. Deti, s ktorými som sa za moju zatiaľ 15-ročnú prax stretol, ma mnohému naučili a popritom ako som písal knihu Naivná pedagogika z praxe, som si uvedomil, že treba robiť veci inak.
Deti trávia v školách veľmi veľa času, a tak som premýšľal, ako im ten čas spríjemniť. Ako zmeniť stres z písomiek na chuť učiť sa nové veci a preukázať ich vedomosti na papier pri testovaní. Tak som skúsil požiadať vedenie školy o vytvorenie tejto pozície. Porozprávali sme sa o fungovaní a začali prvú fázu pilotného programu, ktorý trvá druhý polrok tohto školského roka. Druhá časť pilotného programu začne v septembri 2018 a bude trvať celý školský rok.
Ako vyzerá taký deň manažéra šťastia v škole?
Veľkú časť dňa aktuálne venujem ešte komunikácií s odborníkmi z praxe, ktorých by sme radi prepájali s deťmi. Komunikujem s ľuďmi, ktorí vedia prísť do školy, urobiť besedu alebo workshop, ďalej s inými organizáciami, s ktorými budeme spolupracovať na rôznych projektoch.
Komunikujem však aj verejnosti a mojim priateľom, čo sa na škole deje a poukazujem na zmysel pozitívneho prístupu k deťom. Vyhľadávam zaujímavé novinky, ktoré by deti mohli zaujímať a vytváram výzvy, do ktorých sa deti môžu zapojiť. Organizovali sme aj školu v prírode a zážitkový kurz pre staršie deti, aby sme budovali silné triedne i mimotriedne vzťahy. V neposlednom rade hľadám možnosti, ako získať peniaze, aby tak sme mohli zaplatiť externým ľuďom, ktorí majú záujem spolupracovať na tomto experimente.
A ako vníma tento experiment Vaše okolie? S akými odozvami sa stretávate?
Stretávam sa s rôznymi ľuďmi, a tak aj reakcie boli rôznorodé. Oboznámil som s experimentom vyše 500 ľudí, ktorým som napísal správu a s ďalšími ľuďmi sme veľa komunikovali. Väčšinou som sa stretol s pozitívnou odozvou, ľuďom sa myšlienka páči, sú však aj skeptici, ktorí neveria žiadnej zmene a priamo mi povedali nech počítam s tým, že to nevyjde. Vraj sa mám pripraviť, že po roku a pol začnem opäť fungovať ako vychovávateľ v školskom klube detí.
Žijem však medzi veľmi inšpiratívnymi priateľmi, ktorí dokázali uchytiť aj „šialenejšie“ myšlienky, vďaka ktorým menia svoje okolie na príjemnejšie miesto na zemi. Tí ma motivujú a podporujú. Na to, aby som nestagnoval, som si vybral aj svojich štyroch mentorov v oblasti športu, duchovna, koučingu a zážitkovej pedagogiky, aby som sa mohol vždy s niekým poradiť. Myslím si, že aktuálne má viac podporovateľov ako odporcov. Sú potrebné obe skupiny, jedna motivuje k výkonom a vďaka druhej môžem vedieť o každej chybe, ktorú spravím a z ktorej sa môžem poučiť.
Myslíte si, že máme na Slovensku šťastné a nešťastné školy?
Takúto anketu som ešte nevidel – poznáme aktivity zelenej školy, hrdej školy, dobrej školy, nikde som zatiaľ však nevidel , že by sa rozprávalo o šťastnej škole. Máme však deti, ktoré sú v školách šťastné a deti, ktoré školu neznášajú. Tak ako je to aj medzi učiteľmi a aj medzi rodičmi. V ideálnom prípade by sme chceli dosiahnuť, aby boli vytvorené také ponuky, vďaka ktorým si každý nájde svoj kúsok šťastia a svoju motiváciu, prečo chodiť do školy a snažiť sa z tohto obdobia dosiahnuť maximum.
Ako vnímate dnešné deti? Ako sa správajú v škole?
Z môjho pohľadu sú deti pre nás spätnou väzbou a malými učiteľmi. Spätnou väzbou preto, lebo presne kopírujú nás dospelých. Ak sa staneme ich vzormi, nasávajú všetko od nás ako špongie a sami môžeme vidieť pozitívne, ale aj tie negatívne vzory, ktoré do nich ukladáme. Malými učiteľmi vďaka tomu, ako dokážu prekvapiť svojou reakciou aj dospelého človeka. Niekedy sa sám hanbím za to, ako sa pred deťmi správam a zahanbím sa, keď zistím ako drobný človiečik, ktorého vnímame ako naivného a nedospelého, sa správa vhodnejšie ako ja sám.
Deti sa v škole správajú podľa toho, ako sa tam cítia. Ak sa cítia príjemne, neboja sa prejaviť svoj názor, priateliť sa, keď sa cítia nepríjemne, sedia v úzadí alebo ubližujú druhým. Často vidím práve na deťoch, aká atmosféra vládne doma. Aké bolo ráno a ako zapôsobili rodičia. My dospelí zabúdame na to, že deti sú tými najpozornejšími pozorovateľmi, ktorí si pamätajú, čo sme kedy povedali a najmä čo sme sľúbili.
