Deti sú všade rovnaké. Čím sú menšie, tak tým ich je viac počuť, viac sa usmievajú a tešia sa. Tie väčšie sú už viac hanblivé či plaché, ale aj tak vám venujú nejeden úsmev. Školský systém v Keni funguje pravdepodobne ako u nás, nejakú výraznú zmenu sme nespozorovali. Vyučovanie päť dní v týždni, tradične začínajú o ôsmej ráno s cyklom 45-minútových vyučovacích hodín a zároveň s prestávkami. Učia sa tie isté predmety, prírodoveda, zemepis, matematika a veľký dôraz kladú aj na angličtinu. Po anglicky sa dohovoríte všade – na vzdialenej pláži pri oceáne, na safari alebo aj v masajskej dedinke.
Aj tie prestávky sa podobajú tým naším, deti u nás sa prekrikujú na školských chodbách alebo dvoroch, tu šantili väčšinou vonku. Keď sa nepozeráte, tak pobehujú medzi sebou, rozprávajú sa alebo sa ponáhľajú na ďalšiu hodinu. Akonáhle ich však napomenie učiteľský dozor, tak poslúchnu a vrátia sa naspäť do tried alebo sa stíšia. Zásadný rozdiel sme si však všimli hneď – najmä čo sa týka školských pomôcok a biedy okolo. My sme sa však nevybrali do školy v centre mesta, my sme chceli vidieť aj iný pohľad. Keňa je krajina protikladov, na jednej strane veľmi bohatá a krásna krajina a na druhej strane bojuje s chudobou, pričom mnohé deti nemajú také možnosti ako v iných častiach sveta.
Škola u Masajov
S cestou do Kene sa spájala naša túžba pozrieť si aspoň jednu školu. Nakoniec sa nám podarilo vidieť dve. Tú prvú sme videli počas výpravy do Národného parku Amboseli, ktorému dominujú obrovské stáda slonov a taktiež je známy vďaka Kilimandžáru, ktoré môžete vidieť len v prípade dobrého počasia – t.z. čistej oblohy. Práve v tomto národnom parku žijú aj Masajovia, ktorí sú už zvyknutí na návštevy turistov. Naši priatelia zo Slovenska nás teda vzali aj priamo k nim.
V dedine uprostred safari akoby zastal čas. Nemali tu elektrinu a pred divými zvieratami ich chránili kríky okolo celej dediny.
Po uvítacom tanci a speve sme pokračovali prehliadkou obydlia, pričom domčeky sú maličké a vnútri vládne tma, žiarovky nepoznajú a my sme len vďaka svetlu z mobilu mohli vidieť, ako si tu žijú. Pani domáca sedela v rohu kuchyne a držala na rukách bábätko, vek sme maličkej odhadli na približne tri mesiace. Ostatné deti sme nevideli, boli práve v škole.
Miestny lekár nám porozprával viac o tom, ako pomáha svojim pacientom. Vyzerá to tak, že liekom na všetko je kôra zo stromov, vyvarená v mlieku alebo vode. Podľa typu choroby zvolí aj strom. My sme odmietli ponúkané služby doktora a čakala nás posledná časť návštevy. Dočkali sme sa, Masajovia nás vzali do svojej školy.
Vchádzame do budovy, učiteľ v typickom červenom oblečení Masajov sa na nás pozerá, zdraví nás a podopiera sa palicou. Tú sme si všimli ako doplnok viacerých mužov, či ju naozaj aj potrebujú, nevieme.
Na otázku, koľko detí chodí do školy, mi sprievodca odpovedal, že 72. Ja som ich vnútri narátala asi len štvrtinu. Zvyšok detí vraj bolo akurát na obede. Vyučovanie majú rozdelené do blokov – kým jedni sú vonku a na obede, tak ostatní sa zas učia vnútri v škole. Škola predstavuje len jednu miestnosť pre všetkých žiakov, uniformy nemajú, sú oblečení v tom, čo majú doma. Na stenách sú učebné pomôcky – ale len veľmi provizórne, abeceda, pár slov v angličtine, plagát so zvieratami.
Žiaľ, tieto podmienky sú pre deti naozaj ťažké. Upozornili nás na to, že tu nemajú základné pomôcky, stále im nejaké chýbajú a musia si vystačiť len s tým, čo im niekto podaruje a čo si môžu dovoliť z tržieb, ktoré majú zo sprevádzania turistov po svojej dedine.
Škola v sirotinci
Ešte pred samotnou cestou do Kene sme oslovili zopár známych s tým, či by nedarovali oblečenie a topánky pre deti v núdzi. Nakoniec sa nám podarilo urobiť peknú zbierku vecí a aj zopár školských pomôcok, ktoré sme mohli vziať deťom v sirotinci hneď kúsok od Nairobi. V miestnych potravinách sme dokúpili nejaké základné suroviny do kuchyne a vybrali sme sa do mestečka Ngong.
V tomto centre žije 120 detí, sirôt. Sú rozdelené do jednotlivých chlapčenských a dievčenských izieb. V nich sú poschodové postele, pričom na jednej často spia aj tri deti. V kuchyni sa život nezastaví až do večera. Kuchárka začína ráno o štvrtej pripravovať raňajky pre všetky deti, pripraviť tri jedlá denne nie je vôbec jednoduché. Skladáme jej pochvalu a pokračujeme v exkurzii už do tried.
Ročníky a uniformy
Kým u Masajov sa deti učili v jednej triede, tu majú triedy podľa veku. Ďalší rozdiel je v tom, že deti nosia školské uniformy. Nedalo by sa povedať, že masajské deti by boli ufúľané, ale v sirotinci deti žiarili doslova čistotou.
V triedach práve prebiehalo vyučovanie, ale my sme do niektorých nazreli. V jednej triede učiteľ zoradil deti, rozcvičili sa a začali spievať. V momente sme z toho mali zimomriavky.
Detská radosť
Najmenšie deti sa návšteve tešili asi najviac. Nové tváre sa im zrejme páčili, hneď nás vyobjímali a veselo popri nás poskakovali. Tiež nám zaspievali pár pesničiek a zarecitovali abecedu. Keď pani učiteľská niečo povedala, deti hneď poslúchli.
Fascinovane sme odchádzali na školský dvor. Na plote športového areálu viseli tabuľky s anglickými nápismi: sústredenie, poctivosť, láskavosť. Nakoniec sme sa so všetkými rozlúčili a zástupkyňa riaditeľky nám niekoľkokrát poďakovala.
A čo sme sa tu naučili? Urobiť si za pár dní konkrétnu predstavu je nemožné. Z veľkej krajiny sme videli len malú časť. A tak to, čo ste si v predchádzajúcich riadkoch prečítali, nie je celkový obraz na vzdelávanie v Keni, ani by sme tak nedefinovali klasické kenské základné školy. Samozrejme, že sme navštívili tie najchudobnejšie časti, klasickú školu v Nairobi sme nevideli, takže to sme porovnať nevedeli. Ale aj tu napríklad fungujú súkromné materské školy, montessori škôlky a podobne, kde sa deti rozprávajú po anglicky a majú i rôzne športové a umelecké krúžky.
Deti v škole sa nám však zdali pozorné, slušne vychované, nezbedné a veselé ako u nás, ale s oveľa ťažšími podmienkami, ako majú naše deti na Slovensku.