Profesor, ktorého v detstve lákalo pozorovať prírodu, učí svojich študentov inak. Podľa neho je dôležitý príbeh a motivácia, študentom jednoducho vysvetliť daný problém a hlavne ich neotráviť. Keď na Slovensku vypukla korona, začal uvažovať nad tým, ako vyplniť tento čas. Manželka ho inšpirovala k tomu, aby robil krátke videá, v ktorých sa zamýšľa nad všeličím možným. A tak vznikli Diskusie v karanténe.
Pán profesor, pôsobíte v Ústave jadrového a fyzikálneho inžinierstva, máte za sebou aj pôsobenie na zahraničných univerzitách, učíte na univerzite. Fyzika je celý váš život. Ako ste sa k nej dostali?
Začnem tým, že som bol vždy zvedavý. Môj starý otec bol strojný inžinier a mal doma veľkú knižnicu, v ktorej okrem iného bola 17-dielna technická encyklopédia od autorov Teyssler a Kotyška. Už na základnej škole som v nej rád listoval. Neskôr som chcel študovať medicínu a zo zvedavosti som pitval dážďovky, sledoval ich nervovú sústavu. Jednoducho ma fascinovalo, ako to tam vo vnútri funguje. V tom čase nežičila doba ľuďom, ako som bol ja a z takých rodín sa nedalo veľmi ísť študovať na lekársku fakultu.
Na gymnáziu mi otec vybavil letnú brigádu v Elektrotechnickom ústave Slovenskej akadémie vied. A to ma chytilo. Napríklad som zmrazoval muchy tekutým dusíkom a sledoval som, čo sa s nimi stalo pod vysoko výkonným mikroskopom. Nakoniec som sa v mojich bádaniach začal zaoberať aj fyzikou a supravodivosťou. To už viedli moje kroky na Elektrotechnickú fakultu Slovenskej technickej univerzity. Po skončení som sa nevedel zamestnať, a tak som chodil na Matfyz a potom už moje kroky viedli za hranice Slovenska.
Podľa tohto predpokladám, že ste mali odmalička túžbu objavovať a taktiež ste pomerne veľa cestovali…
Po skončení vysokej školy ma čakali rôzne študijné pobyty. Rok som strávil v Rusku v Dubne a to bola naozaj dobrá škola pre mňa. Spolupracoval som tam s tými starými profesormi, mal som asi aj šťastie, lebo vtedy medzi seba len tak hocikoho nepustili. Vtedy bol „suchý zákon“ a ja som ich zásoboval vodkou z moskovského tuzexu (smiech). Od nich som sa ale veľa naučil zo skutočnej teórie. Vedeli o tom totiž zaujímavo rozprávať – zobrali papier a daný problém mi vyložili geometricky. A takto som prepadol matematike.
V 89-tom sa otvorili dvere a dostal som miesto v Nemecku, prešiel som niekoľko univerzít. Potom som bol v Amerike, kde všetko muselo mať nejakú aplikáciu. „Rozumovanie“ o ničom si tu málokto mohol dovoliť a všetko sa muselo dať v podstate premeniť na peniaze. Nakoniec som našiel vášeň v rozmýšľaní. Aj svojim študentom stále hovorím: Naučte sa rozmýšľať a už nikdy nebudete sami!
Vaše meno sa spája s mnohými aktivitami v rámci jadrového a fyzikálneho inžinierstva. Boli ste aj pri prvej slovenskej družici, ktorá bola vyslaná do vesmíru.
Pred niekoľkými rokmi prišiel za mnou jeden mladý muž s myšlienkou poslať do vesmíru malú kocku. Vtedy som sa hneď nad tým nezamýšľal. Postupne som však zistil, že to je skutočne bonitný segment, hlavne pre univerzity. Stavať satelity a dostať ich do vesmíru na nízku obežnú dráhu, na ktorej za určitý čas zhoria. Začal som teda pátrať, čo je s našou slovenskou družicou, našiel som skupinu mladých zanietených ľudí a spoločne sme urobili kus dobrej práce. Spoločnými silami sa nám podarilo dostať túto kocku – družicu do vesmíru. Malo to skutočne veľký úspech. Nakoniec sme na FEI STU založili Národné centrum kozmického inžinierstva. Na tomto príklade chcem demonštrovať to, že takto môžeme motivovať študentov k veľkým veciam. Veď pracovať na niečom, čo pôjde do vesmíru, s tým sa nemôže pochváliť len tak hocikto. Treba si podchytiť talenty a mladých a dať im priestor na sebarealizáciu.
Od septembra začína u nás na fakulte nový študijný program Kozmické inžinierstvo, pričom Martin Foltin k tomu vymyslel aj príslušné motto: „Absolvent nášho štúdia pracovné miesto nevyhľadáva, ale ho vytvára“. Aby náš absolvent nešiel na úrad práce, ale postavil napríklad nejakú firmu. A myslím si, že tu sa treba odpichnúť. Dnes veľa hovoríme o elektromobilite, toto všetko je aj v kozmickom inžinierstve, čiže nie sú to len veci, ktoré lietajú v kozme.
Myslíte si, že sa mladí ľudia dnes o toto zaujímajú? Sú zvedaví? Keď sa povie jadrová fyzika, matematika – môže to evokovať u mnohých ľudí skôr niečo, čomu nerozumejú alebo sa im to zdá zložité.
Toto je dôsledok nášho vzdelávacieho systému. Každý máme talent na niečo iné, len ho treba nájsť a zveľadiť. Človek, ktorý by nemal vôbec talent, neexistuje. Kým v Amerike ten systém talent nájde a umožní mu, aby rástol, u nás ten systém každý talent neomylne potlačí či ho znechutí. Napríklad aj vetou: „Už len na teba tam čakajú…“ a podobne. Prešiel som veľa krajín, vždy som v sebe mal to učiteľstvo, takže som tam aj učil a tvrdím, že na Slovensku máme oveľa väčšiu koncentráciu výnimočných ľudí ako v iných krajinách, len sa k nim zle správame. Väčšinou ich vyštveme.
Na druhej strane, asi tá Gaussova krivka nepustí, pretože je tu aj veľa tých násilných, ktorí týchto (pozn. red.: výnimočných) neustále potláčajú a neskôr zničia. Na fakulte som stretol veľa výnimočných ľudí, ktorí buď odišli do zahraničia, alebo rezignovali. Je to škoda pre nás všetkých. Na mojich prednáškach svojich študentov motivujem, hovorím im o knižkách, ktoré som čítal, diskutujeme, potom si tú knižku kúpia a prídu za mnou mi ju ukázať. Snažím sa v nich vyvolať potrebu rozmýšľať. Potom však odídu a keď ich stretnem, po roku či dvoch, už ich nezaujíma nič, píšu projekty prípadne popri škole pracujú ako nekvalifikovaná sila. Je to škoda. V neposlednom rade veľa mojich študentov odchádza do zahraničia. Aj moje dve deti študovali v zahraničí už na strednej škole, vysoké školy si tiež urobili v cudzine a aj tam zostali žiť. Je mi to skutočne ľúto, ako rodičovi a aj ako občanovi tohto štátu.
Čo si myslíte o tom, ako sa dnes učí na školách práve fyzika či matematika?
Zle, tie predmety sa neučia vôbec. Celá pseudo výučba je založená na memorovaní, opakovaní textov. Keď pred mnohými rokmi za mnou prišiel syn, že nerozumie Newtonovým zákonom, povedal som mu, že mu to nakreslím. On ma však zahriakol, že nemá na to čas, má veľa úloh: „Päť učív sa musím naučiť, povedz mi, čo mám vedieť, aké vzorce.“ To je presne to!
Potom, keď študoval v Amerike, to už bolo o niečom inom. Malo to svoj príbeh, robili tam experimenty, predvádzali niečo a každý musel niečo urobiť. Lepili zo špajdlí most a merali, koho most zniesol najväčšie zaťaženie. A podobné experimenty.
Majú u nás študenti priestor na kreativitu v rámci takýchto predmetov?
Každá kreativita sa trestá. Som toho príkladom. Keď som na základnej škole učiteľku upozornil, že je niečo inak, čo som si naštudoval v encyklopédii starého otca, tak bol problém. Dokonca raz musel prísť do školy aj otec.
Čo by sa mohlo robiť inak podľa Vás?
Úplná voľnosť tam nemôže byť. Vzdelávací proces je násilný proces, buďme úprimní. Ale pomohlo by vyzdvihnúť kreativitu, nedávať študentom robiť nezmyselné práce a pochváliť ich. Viacej chváliť ako haniť. Naučiť sa písať aj pozitívne zápisy do triednej knihy, stačí aj drobnosť.
Sú teda nejaké konkrétne možnosti?
Treba postupovať v zmysle všeobecného vzdelávania. Ako keby sa školský systém odtrhol od potrieb svojich žiakov. Kto chce niečo viac, odchádza preč. Je to alarmujúce. Som síce zlý príklad, keďže obe deti mám v zahraničí, ale je to tak.
Ďalej si treba uvedomiť, že vzdelanie nemôže byť lacné. Vzdelanie je investícia – je rozdiel aj v jednotlivých školách. Veľa ľudí napríklad hovorí, že ten rok, čo mali dieťa v Amerike, tak dostalo veľmi zlé vzdelanie. My hovoríme, že naše deti dostali veľmi dobré, ale rozdiel môže byť v tom, že chodili do súkromnej školy. Musíme si povedať, je to tak a musíme si uvedomiť, že vzdelanie musí byť drahé a teraz je už len otázka, ako si to podelia rodičia a štát. Mal by sa nájsť takýto model, aby to fungovalo. Nakoniec ale ide aj o priority, časť záťaže treba vziať aj na seba, aby tie deti videli, že to rodičom za to stálo, aby investovali do ich vzdelania. Nechcem tým povedať, že tí, ktorí si to nemôžu dovoliť, by mali byť vylúčení z verejného života. Treba jednoducho nájsť model, ako si tú záťaž rozdelí štát a rodičia.
Čo hovoríte na univerzitné vzdelávanie?
Výskum na univerzitách a najmä na technických univerzitách musí byť orientovaný na to, aby smeroval do priemyslu, aby sme mladú generáciu pripravili do moderného priemyslu a nie do montážneho. Do priemyslu s vysokou pridanou hodnotou. A to sú segmenty ako vodíkové pohony, ktoré budú alfou a omegou v automobilovom priemysle, nové zdroje energie, presné navigácie, poskytovanie služieb – napríklad doprava ako služba, to znamená, ako sa efektívne dostať na nejaké miesto. K tomu už treba prispôsobiť aj infraštruktúru, čiže tam je nevyhnutný aj architektonický prvok. Tu treba začať a k tomu nastaviť výchovu.
Vy ste sa začali práve na internete venovať rôznym témam – nie je to len tá fyzika, ale celkovo diskutuje o viacerých oblastiach, ktoré vo svojej podstate stoja aj na fyzike či matematike.
V súčasnej dobe sa musí hovoriť o troch oblastiach – energia, doprava a strava. Či už sú to obrovské výmery polí, ktoré bude potrebné zmenšovať, napríklad teraz tak často diskutovaná problematika repky olejnej. Ďalej farmy musia byť vo svojej podstate autonómne napríklad aj tým, že si budú z vetra vyrábať vodík a ten používať na výrobu elektriny alebo priamo na pohon nejakých mechanizmov.
Ďalej sú to technológie, ktoré treba sprístupniť, priniesť ich bližšie k ľuďom, hovoriť o svete okolo nás, ale i o vesmíre. To ľudí vtiahne. O tomto hovorím aj vo svojich videách a mojim želaním je, aby si sme si stále trénovali niečím mozog a aj kultivovane diskutovali.
Na internete ste začali viesť Diskusie v karanténe. Čo vás viedlo k tomu, aby ste začali s vlastným YouTube kanálom?
Keď nastala táto situácia (karanténne opatrenia), nevedel som chvíľku, čo so sebou. Vtedy manželka urobila dve veci – zaplatila mi online kurz, ako robiť projekty a poradila mi, aby som začal nahrávať videá. Hneď mi povedala, aby som sa obrátil na svojho suseda a kolegu z univerzity Martina Foltina. Martin hneď „dofrčal“ ku mne a urobili sme prvé video.
Teda prvotným iniciátorom tohto kanálu na YouTube bola moja manželka Veronika.
Ako vznikajú tieto videá? Dopredu si naplánujete témy?
Zo začiatku som experimentoval a teraz som už herec, režisér, dramaturg, zvukár, osvetľovač – všetko v jednom. Povedať všetko za nejakých 12 minút, to si treba dobre premyslieť. Zoberiem si knihu, urobím si kostru a nahrám video. Už nahrávam autenticky, predtým som to nahrával niekoľkokrát. Dnes mám vytvorenú kostru môjho rozprávania: „číslo, priestor (svet okolo nás), čas (ako konštruktívny prvok, ktorý nás niekam vedie)“, a tak aj plánujem témy. Potom to dopĺňam rozprávaním o knihách, ktoré som čítal a vlastnými úvahami, tak ako to robím aj na svojich prednáškach. Ak mám nejakú zložitú tému, vždy ju preklopím spoločenskou témou. Toto ma naučil doktor Mózer, ktorý ma učil matematiku a pre mňa je neprekonateľným vzorom učiteľa. Keď začali skalným poslucháčom klipkať oči na hodine matematickej analýzy, tak začal s nejakou zaujímavou spoločenskou témou a všetci spozorneli.
O čom sú teda Diskusie v karanténe? A komu sú určené, len študentom?
Dobrá otázka. Práve nie sú určené len študentom. Snažím sa držať Pansofie, ktorú niekedy presadzoval Komenský – čiže širokému publiku, každému, koho to zaujíma. Šíriť poznanie, ale hlavne záujem o svet okolo seba, a súčasne, aby sme na sebe pracovali. Rovnako, ako by sa človek mal starať o svoje telo, mal by sa starať o svoju dušu. Nemá to konkrétneho poslucháča.
Dnes je na YouTube veľa mladých ľudí. Aký máte na to zatiaľ ohlas? Sledujú Vás?
Ale áno, mám tam svoj fanklub. Nie je to určite také, ako keby som rozoberal nejaké pikantérie. Už ale viem, ktoré videá budú mať napríklad väčší ohlas, ktorá téma bude viac „pozeraná“.
Plánujete neskôr natáčať aj v inom jazyku?
Chcel by som neskôr v nemčine. Dlho som bol v Nemecku, lepšie mi ide práve nemecký jazyk a chcel by som sa k nemu vrátiť. Je to taká moja osobná výzva.
A kam by ste to chceli dotiahnuť v súvislosti s Diskusiami v karanténe?
Nemám jasnú predstavu. Vzniklo to úplne spontánne, takže uvidíme aj podľa toho, ako sa budem venovať iným projektom. Toto si chcem ponechať ako záľubu, budem sa možno venovať aj téme dopravy, kvantovým počítačom, kvantovej chémii a výpočtovej farmácii. A možno to napíšem aj ako knihu. Rozviniem jednotlivé témy tak, aby tam neboli vzorce, ale skôr kresby – ručne by som do toho dokresľoval obrázky. Dávam si pozor pri nahrávaní, aby som nič neukazoval, aby sa z toho dal urobiť podcast.