Dagmar Môťovská je učiteľkou matematiky a informatiky, pričom učí žiakov rôzneho veku, od malých prvákov až po učiteľov a rodičov. Profesora Milana Hejného označuje za svojho veľkého učiteľa a tvrdí, že to najdôležitejšie, čo ju naučil, je prijímať veci s dôverou a láskou. A teda hovorí, že matematika či informatika sa dá učiť aj zážitkovou formou. Aktuálne pôsobí na SZŠ Bajkalská v Bratislave.
Aké skúsenosti máte s klasickým vyučovaním matematiky?
Minimálne. Celý život učím konštruktivisticky, aj ako žiačka som mala to šťastie zažiť takéto vyučovanie, a preto viem, ako to funguje. Naopak, na žiakoch, ktorých dostanem pod ruky, hneď vidím, ak boli vedení klasicky – nemám rada toto všeobecné označenie, ale snáď rozumieme, čo myslím. Ak čakajú na pokyn, že majú začať pracovať, ak kladú dôraz na to, akým spôsobom robiť zápis, aby niekomu vyhovoval, ak si pýtajú postup alebo vzorec, ktorý majú použiť, viem, že máme pred sebou veľa práce.
Vy učíte pomocou Hejného metódy. Čo vás k tomu viedlo?
Môj osud spôsobila náhoda v podobe môjho spolužiaka a kamaráta, Miša Hejného. Jeho otec, profesor Milan Hejný, ťažko znášal, keď Mišo dostával päťky z matematiky za netradičné, aj keď správne riešenia úloh. Preto prišiel našu triedu vyučovať matematiku on sám. Bola to láska na prvý pohľad. Láska k nemu, aj k matematike. Milovala som naše hodiny, aj čas strávený objavovaním riešení úloh, ktoré nám prinášal. Riešila som aj cez víkendy, aj na iných hodinách – tajne, pod lavicou. A stále som si pýtala ďalšie.
Nestretli ste sa potom s kritickou spätnou väzbou okolia? Ako prijali tento spôsob kolegovia – učitelia matematiky napríklad?
Naopak. Možno si vyberám dobré školy – alebo si ony vyberajú mňa? S kolegami sa navzájom podporujeme a inšpirujeme. Mnohí sa nechali nakaziť mojím nadšením a prevzali veľa konštruktivistických prvkov vyučovania, viacerí už tiež učia Hejného metódou.
Aké sú vaše skúsenosti so žiakmi, ktorých ste učili možno v minulosti? Zaujímajú sa všeobecne o matematiku, resp. informatiku?
Áno, veľa mojich žiakov, ktorých som učila, sa po čase za mnou vracajú. Spätne to oceňujú aj tí, ktorým šlo spočiatku logické rozmýšľanie ťažšie. Ale zväčša majú radosť z matematiky a informatiky už na našich hodinách. Preto potom inklinujú k týmto predmetom aj v ďalšom štúdiu. Keď som učila informatiku maturantov, aj dievčatá sa hromadne hlásili maturovať z tohto predmetu. Mala som radosť, že stratili svoje obavy a začali si veriť.
Tieto predmety sú skôr vnímané ako tie náročnejšie. Prečo si myslíte, že je to tak? A ako môže dieťa získať vzťah k takej matematike?
Tieto predmety sú vnímané ako náročné práve pre spôsob, akým sa vyučujú. Matematika je pomerne veľká logická štruktúra, ktorú je náročné a nepríjemné učiť sa naspamäť. Dobrý vzťah k nej získate vtedy, ak vás začne baviť hľadať logické súvislosti a objavovať riešenia úloh. Vtedy sa vám začne dariť a bude vás lákať ísť stále ďalej.
Čo odporúčate rodičom, ktorí stagnujú pri motivácii svojho dieťaťa/tínedžera, aby učenie nezanedbával?
Motivácia trestami, odmenami, dokonca ani známkami, nevydrží dlho. To je pochopiteľné. Preto odporúčam usilovať o vnútornú motiváciu. Pre rodiča je náročnejšie ju sprostredkovať, ale urobíte tým svojmu dieťaťu veľkú službu aj do budúcnosti. Dieťa, ktoré baví intelektuálna práca, ktoré je motivované tým, že sa mu práca darí, získalo viac ako dobrú známku, pochvalu od mamy alebo správny výsledok.
Foto: Súkromný archív D.M.
Aké sú vaše skúsenosti za uplynulých desať mesiacov? Prišla pandémia a všetko sa zmenilo. Čo to znamenalo konkrétne v rámci týchto predmetov?
V škole sa počas posledných mesiacov stratil priamy kontakt medzi žiakmi a učiteľmi, aj medzi žiakmi navzájom. Vyučovanie „cez počítač“ je technicky náročnejšie. Sprostredkovať takto matematické vzorce, rovnice, či rysovať, je náročné. Nevidíme si navzájom do svojich zápisov, nevieme diskutovať tak bezprostredne ako v triede. Ale snažíme sa prekonať tieto obmedzenia a hľadáme rôzne softvérové možnosti ako šikovne písať rovnice, zdielať informácie, diskutovať. Veď aj toto je súčasť informatiky.
A ako to prijali deti, resp. študenti? Máte pocit, že sa snažia rovnako, menej či dokonca viac ako predtým?
Moja skúsenosť ukazuje, že žiaci sú pružnejší ako my dospelí a často oni nám ukazujú cestu ako v tomto prostredí pracovať. Vedia si užiť výhody, ktoré to prináša. Často si dávajú budík 10 minút pred začiatkom prvej hodiny, rýchlo si natiahnu tričko, ale spodnú časť pyžama si ani neprezlečú. Alebo si spustia hodinu skôr, ako ma začať a urobia si spoločnú prestávku bez učiteľa.
Čo sa týka práce na hodine, zväčša tí, čo sa snažia, keď sme v škole, sa snažia aj keď sme doma a naopak.
Myslíte si, že práve nové technológie a pandémia spôsobili to, že si možno niektorí rodičia a starší študenti viac uvedomili, aké je dôležité mať prehľad práve v tých spomínaných technológiách? Povedzme si možno aj viac o tom, či sú slovenskí študenti digitálne zruční. Hovorí sa totiž dosť o tejto problematike a zatiaľ viac prevláda názor, že v tomto zaostávame. Čo si myslíte vy?
Ja ako učiteľka informatiky som s úžasom pozerala na túto situáciu. To, čo sa roky snažíme žiakov na hodinách informatiky učiť, vysvetľovať, presviedčať, dokáže epidémia za rekordne krátky čas. Všetci hneď fičia na videokonferenciách, pripájajú sa a komunikujú, hravo nájdu potrebné aplikácie, klávesy, aj spôsoby ako niečo spraviť. Potvrdilo mi to tézu, že správna motivácia robí divy.