Dnešné deti bývajú možno citlivejšie na určité témy a určité veci a berú citlivejšie známkovanie ako v minulosti. Alebo ste sa s tým vy osobne nestretli?
Je dôležité, aby dieťa rozumelo, že známka odzrkadľuje aktuálny stav vyjadrujúci nejakú úroveň pochopenia učiva či úroveň nadobudnutia danej zručnosti, no stále je to vec, ktorá je aktuálna v tomto momente a môže sa meniť v čase vlastným úsilím, vlastnou vôľou, vlastnou snahou, vlastným pričinením. Následne sa usilujem o to, aby dieťa cítilo, že má našu podporu a zároveň mu ukazujeme stratégie a spôsoby, akými môže pracovať na dosiahnutí čo najlepšieho možného výkonu.
V minulosti sa deti často učili preto, aby bol v rodine pokoj. Zlé známky znamenali krik, niekedy aj fyzické tresty, alebo takzvaného „zaracha“, keď deťom zakázali návštevy, pozeranie televízie a podobne. Ako to bolo počas vášho štúdia?
Ja som mala veľké šťastie na rodinné prostredie, do ktorého som sa narodila. Moji rodičia boli veľmi podporujúci, rozvíjali u mňa i mojej sestry samostatnosť i zodpovednosť. Nedostávali sme za známky nikdy ani odmeny, ani tresty. Rozprávali sme sa, čo sa deje v škole, prirodzene sa o to zaujímali, no obe so sestrou sme cítili, že rodičia nás majú radi bez ohľadu na to, akú známku na vysvedčení budeme mať. Vychádzalo to asi z rodinného prostredia i našich osobností, že sme kvalitné vzdelanie vždy vnímali ako nadčasovú hodnotu, poznávanie nás bavilo a prinášalo nám radosť a dodnes hľadáme esenciu múdrosti v rôznych oblastiach.
Stretli ste sa v práci s tým, že niektoré deti boli zo situácie, že im hrozí zlá známka na vysvedčení, rozhodené a psychicky to nezvládali najlepšie?
Deťom sa usilujem priebežne ukazovať, čo zvládli a na akej úrovni, akú vedomosť si osvojili, akú zručnosť nadobudli. A tak budujeme i zdravé sebavedomie dieťaťa, jeho sebadôveru, reálny obraz o tom, čo zvládli a zvládajú, kde spoločne vidíme ich priestor pre rozvoj a ako tento rozvoj dosiahnuť. Som presvedčená o tom, že deti majú schopnosti toto pochopiť a svoje výsledky zreflektovať.
Je dôležité, možno aj v súčasnosti, aby sa samy vedeli ohodnotiť? A možno taký váš pohľad na známkovanie – je dôležitou súčasťou výučby, alebo by ste boli možno aj za inú formu hodnotenia?
Ak sa so známkou citlivo pracuje a ak sa jej prikladá primeraná váha, teda ak sa nepodceňuje, ani nepreceňuje a je navyše doplnená slovným popisom či slovným komentárom, či už v ústnej alebo písomnej podobe, a ak dieťa za známkou vidí aj viac ako číslo, tak si myslím, že aj známka je poriadku. V prvom ročníku hodnotíme slovne, to znamená, že dieťa aj rodič sa presne dozvedia, čo dieťa zvláda a na akej úrovni a dostanú tiež informáciu o tom, kde je jeho priestor na rozvoj a ako posun dosiahnuť. Nezanedbateľné miesto má v tomto procese bezpochyby i sebahodnotenie dieťaťa a to, aby si dieťa budovalo zdravú sebadôveru a zároveň reálny sebaobraz.
Je náročné v súčasnosti udržať počas vyučovania pozornosť detí?
V našej škole máme obmedzené používanie mobilného telefónu, takže to nie je pravdepodobne až také markantné a badateľné, ako keby sme toto obmedzenie nemali. Deťom sme ako učitelia vysvetlili, prečo toto pravidlo považujeme za dôležité. Ak by sa udialo niečo výnimočné a potrebovali by sme sa s rodičom skontaktovať, každý učiteľ má telefonické kontakty na rodičov svojich žiakov.
Získali ste ocenenie Učiteľská osobnosť Slovenska za rok 2023. V čom bol váš prístup k deťom iný, že ho porota ocenila týmto vyznamenaním?
Ocenenie udeľovala odborná porota, ktorá s nami okrem iného viedla i odborné rozhovory. Skúmala jednak našu erudovanosť, náš odborný prínos, no bola pre ňu rovnako dôležitá i osobnosť učiteľa a jeho ľudskosť. Myslím si, že porota ocenila implementáciu ranných komunitných kruhoch do vyučovania. Ranný komunitný kruh je približne dvadsaťminútová aktivita, ktorú realizujeme každý deň pred vyučovaním. Rozprávame sa o tom, aký sme mali deň, čo sme zažili, cielene v rámci neho rozvíjame životné zručnosti v zmysle trpezlivosti, čestnosti, zodpovednosti, starostlivosti, záujmu o druhých a podobne. Toto bol inovatívny moment, následne aplikácia metodiky vysokoefektívneho učenia Susan Kovalikovej či prvkov montessori pedagogiky do vyučovania. Okrem toho rada vyučujem v blokoch a témach, myslím si, že týmto ako učitelia pripravujeme žiakov na reálny život. I ten sa odohráva v súvislostiach
Ako povedal Rastislav Očenáš, laureát minulého ročníka ocenenia Učiteľská osobnosť Slovenska a zároveň jeden z členov poroty, ľudskosť a schopnosť pracovať s človečinou. To bolo podľa slov poroty to, čo ju oslovilo, rovnako ako citlivý empatický prístup, vnímavosť na potreby detí, na aktuálne potreby spoločnosti, príprava detí na život, otváranie tém, ktoré sú dôležité a možno tém, ktorým sa občas ako učitelia chceme vyhnúť, no myslím si, že sú dôležité.
Podľa slov Zuzany Labašovej, výkonnej riaditeľky CEEV Živica a manažérky Komenského inštitútu ide o schopnosť vytvoriť učebné prostredie, kde sa deti cítia dobre, tešia sa na školu a vďaka tomu sú plne otvorené učebnému procesu a dokážu absorbovať vedomosti s väčšou ľahkosťou. Okrem písania a čítania sa učia počúvať sa navzájom, spolupracovať, adekvátne reagovať na konflikty a ich riešenie, komunikovať a vciťovať sa do iných. Sú to zručnosti nevyhnutné pre spokojný život.
Alžbeta Štofková Dianovská, hlavná školská inšpektorka, ocenila, že inklúziou je popretkávaná naša dennodenná činnosť v škole a aj v bežnom živote. Usilujem sa rozvíjať potenciál každého dieťaťa.
Čítajte viac Výsledky testov PISA sú jedným z prejavov nášho celkového úpadku
Hovoríte, že ste trieda Pippi dlhej pančuchy. Prečo je vzorom práve Pippi a čo má deti naučiť?
Pippi búra stereotypy a otvára srdcia pre poznanie a pochopenie rozmanitosti. Považujem ju za veľmi inkluzívnu postavu. Aj svojím nekonvenčným vzhľadom (farebné oblečenie plné záplat, ryšavé vlasy, pehy…) svetu ukazuje pravé hodnoty a z detí v našej triede sa tak každým dňom stávajú samostatnejšie, starostlivejšie, zodpovednejšie, rozhľadenejšie bytosti s otvorenou mysľou.
Sú dnešné deti viac empatické alebo vyžadujú väčšiu empatiu, ako to bolo v minulosti vo vyučovacom procese a pomáha im to prekonať napríklad náročné chvíle?
Myslím si, že každý človek potrebuje empatiu. Každý človek túži byť prijatý, pochopený a cítiť sa bezpečne. Takže bez ohľadu na vek a či hovoríme o bytosti, ktorá má šesť rokov, alebo o bytosti, ktorá má šesťdesiat rokov, každý jeden z nás to potrebuje, deti nevynímajúc. I ony potrebujú mať pri sebe trpezlivého, empatického, láskavého, no zároveň dôsledného učiteľa alebo iného dospelého.
Je to asi aj jednoduchšie získať si tak rešpekt detí, keď ste empatická a chápavá voči nim.
Rešpekt v zmysle úcty a prirodzeného, zdravého vzťahu. Myslím si, že ak dieťa zažíva rešpektujúce reakcie, tak nám aj dáva rešpektujúce reakcie. Ak zažíva plnú, ničím nerušenú pozornosť, tak je schopné rovnakým spôsobom svoju pozornosť zamerať. Ak dieťa zažíva naše pokojné reakcie v nepredvídaných situáciách, tak sa od nás učí a následne dokáže samo pokojne v nepredvídaných situáciách reagovať. Ak dieťa zažíva predvídateľnosť situácií, tak ono samo má tendenciu takto uvažovať.
To je veľmi zaujímavé. A čo sa týka rodičov, je dôležitá aj kooperácia učiteľa a rodiča vo vzdelávacom procese? Zaujímajú sa o prospech a celkovo o štúdium svojich detí?
Myslím si, že každý rodič robí to najlepšie z najlepšieho pre svoje dieťa a zároveň je to najlepšie, čo len danom momente vie, čo mu umožňuje aktuálna situácia a jeho skúsenosť. Škola je predĺženou rukou rodiny a rodina je predĺženou rukou školy. Dobrú spoluprácu s rodičmi považujem za významnú súčasť mojej práce. Myslím si, že úprimná, otvorená komunikácia má potenciál významne znižovať neistotu či nepochopenie.
Čítajte viac Viete, aké látky najviac chýbajú v strave slovenským deťom?
Niekedy sa stáva, že učiteľ chce motivovať žiaka k lepším výsledkom tým, že sa na vysvedčení prikloní k horšej známke, aby viac napredoval. Je správna takáto motivácia, alebo to môže byť demotivujúce?
Rastie to, čomu venujeme svoju pozornosť. Prirodzene ako ľudia túžime zažívať úspech a prirodzene inklinujeme k činnostiam, v ktorých sme dobrí a v ktorých úspech zažívame, bavia nás veci. Ak dieťa uverí tomu, že má šancu zažiť úspech a som presvedčená o tom, že každé dieťa má šancu zažiť úspech, tak prirodzene bude o túto činnosť prejavovať väčší záujem, bude cítiť väčšiu motiváciu. Bude tomu určite venovať väčšie úsilie, viac námahy. A najmä bude takéto učenie umocňované a podporované pozitívnymi emóciami. Ak sa dieťa učí v pozitívnej emócii, som presvedčená o tom, že sa naučí omnoho viac, ako keď sa učí v strachu či v smútku.