Ide o tieto zaužívané presvedčenia:
Odolnosť dieťaťa zvyšujeme tým, že ho vystavíme negatívnym zážitkom a v určitých situáciách mu odoprieme lásku
Želaný efekt však takýmto prístupom nedosiahneme. Ako vysvetľuje Jana Kubíčková, odolnosť dieťaťa zvyšujeme tým, že ho učíme tolerancii k negatívnym emóciám, nie tým, že ho vystavíme negatívnym zážitkom. „Tým, že pomáhame dieťaťu emóciu normalizovať, nevyhýbať sa jej, nepopierať ju, vydržať, kým neprejde,“ spresňuje. Ako ďalej vysvetľuje, dieťa sa stretne so všetkým diskomfortom, negatívnymi skúsenosťami aj bez toho, aby ho tomu rodič zámerne vystavoval. A rodina má byť miestom, kde sa cíti bezpečne a môže čerpať energiu na zvládanie všetkých problémov. Kde by malo dieťa cítiť lásku a prijatie za každých okolností.
Správanie dieťaťa zlepšíme, ak ho prinútime vidieť, ako zle sa zachovalo
Aj v tomto prípade je to inak. „Zmenu v správaní u nikoho nedosiahneme tým, že ho prinútime vidieť svoju zlú stránku, ale tým, že v ňom uvidíme dobro navzdory zlému správaniu. Že jeho schopnosť konať inak uvidíme skôr než je toho človek schopný,“ vysvetľuje Jana Kubíčková. Dieťa teda potrebuje počuť že má v sebe dobro, štedrosť, láskavosť skôr než to dokáže rozoznať samé. „Potrebuje vidieť, že niekto tomu verí, aby tomu samé verilo,“ dodáva psychologička.
Dieťa musí rodičov poslúchať a rešpektovať, a to aj za cenu strachu z trestu
Tresty z ozajstnej zmene nevedú a vo výchove nefungujú tak, ako si dospelí často predstavujú. Prečo? „Dieťa nemôže niesť zodpovednosť za zmenu, ktorej ešte nie je schopné,“ konštatuje odborníčka. Tresty neučia deti zlepšovať nedostatky, a ani nevedú k zlepšeniu vzťahov s dieťaťom. „To, čo buduje u dieťaťa rešpekt, je schopnosť rodiča udržať s dieťaťom spojenie a súčasne pevné hranice a učiť ho zvládať svoje emócie inak,“ vraví.
Súrodenci musia spolu vychádzať a mať sa radi za všetkých okolností
Áno, želá si to každý rodič, napokon, ľúbi svoje deti a je prirodzené, že chce, aby aj oni navzájom zdieľali lásku ako svoji najbližší príbuzní. Súrodenci sa však nerodia ako „parťáci“, ale ako súperi, pripomína detská psychologička. Dôvod súperenia je ten, že sa musia deliť o to najdôležitejšie, čo k životu potrebujú, a to o citovú väzbu k tej istej osobe, rodičovia. „Ich primárnym nastavením je vyhodnocovať, či v tomto vzťahu dostávajú dosť, či sa cítia prijímané, jedinečné a v bezpečí,“ približuje. Súrodenecký konflikt preto nikdy nie je o vzťahu súrodencov navzájom, ale o vzťahu dieťaťa k sebe a k rodičom. „Súrodenci sa začnú mať radi, keď prekonajú fázu súperenia a začnú sa cítiť v bezpečí vo vzťahu k rodičom a svojmu miestu v rodine,“ uzatvára Jana Kubíčková.