Všetko so všetkým súvisí. V medicíne je toto klišé skutočne pravdivé

Ak by sme chceli hyperbolizovať, mohli by sme povedať, že na svete existujú dva typy ľudí. Tí, ktorí si školu vyberú podľa toho, kde sa im podarí urobiť skúšky, a tí, ktorým sa podarí zvládnuť skúšky všade, kde sa prihlásia. Hoci to vyzerá, že tí druhí to majú v živote ľahšie, práve ich čaká pred nástupom do školy ešte ďalšie veľké rozhodnutie. "Čo bude pre mňa najlepšie?“

Do rozhodovania vstupuje veľa vonkajších faktorov. Okrem možného uplatnenia, vedeckých výsledkov školy, blízkosti k rodnému kraju či ku kamarátom z detstva, môžu úlohu zohrať aj iné dôvody. Napríklad naučiť sa dávať prízvuk na prvú slabiku slova, nie na predposlednú, ako je v šarištine zvykom, či povaha uchádzača. Práve posledné menované dôvody doviedli Máriu do Martina. A to aj napriek tomu, že skúšky zvládla úspešne na dvoch lekárskych fakultách na Slovensku.

Sama hovorí, že jej výber zrkadlí jej povahu. Hoci bola prijatá aj do Košíc na všeobecné aj zubné lekárstvo, kde už v tom čase poznala veľa študentov a bolo to oveľa bližšie k jej rodnému kraju, rozhodla sa inak. „Nebojím sa skúšať nové veci a riskovať. Aj v tomto prípade som chcela vyskúšať niečo iné, nepoznané, a to aj tam, kde nikoho nepoznám a kde budem musieť hovoriť spisovne po slovensky,“ približuje svoj vysokoškolský štart s úsmevom a dodáva: „Povedala som si, že keby to bolo zlé, po prvom ročníku prestúpim. Už po prvých dňoch na fakulte mi však bolo nad slnko jasnejšie, že prestup sa konať nikdy nebude.“

Tak sa začal písať martinský príbeh jednej malej, hlučnej, veselej, aktívnej a hrdej východniarky, ktorá miluje robiť druhých šťastnými, snaží sa dôverovať Božiemu plánu a rada vychádza z komfortnej zóny.

Vysoké nároky

Po prvotných pochybnostiach sa nakoniec zoznam pozitív, ktoré štúdium so sebou prinášalo, len rozširoval. „Úprimne, nepoznám fakultu, ktorá sa môže pýšiť takou dokonale rodinnou atmosférou, množstvom priateľských študentských akcií, výbornými podmienkami na štúdium, ukážkovým a férovým prístupom pedagógov, nádhernou prírodou či všadeprítomnou nezištnou pomocou medzi študentmi,“ začína Mária výpočet pozitív.

Po piatich rokoch štúdia a skúseností s vyučujúcimi vníma ľudí na fakulte ako otvorených dialógu a dohode, ktorí si napriek svojej pracovnej vyťaženosti vždy vedia vyhradiť čas na rozhovor, napísanie emailu či telefonát. „Od prvého ročníka je jednou z mojich úloh aj komunikácia s vyučujúcimi a vedením fakulty, a nikdy som sa nestretla s neriešiteľným problémom,“ zdôrazňuje.

Samozrejme, štúdium medicíny – ani na takej ideálnej fakulte, ako je Jessseniova lekárska, nie je len príjemné lietanie na mäkučkom obláčiku. Sú aj menej príjemné časti. „Najťažšia je príprava na skúšky,“ vysvetľuje Mária, ktorá však aj v týchto momentoch vidí skôr pozitívny prínos pre jej budúcnosť. „Beriem to tak, že naši vyučujúci z nás chcú vychovať dobrú a šikovnú generáciu lekárov. Vediac, že my raz budeme tí, ktorí budú liečiť ich, majú na nás vysoké nároky. Je to prirodzené a aj žiaduce. Nikdy však nebol problém prediskutovať záležitosti týkajúce sa výučby a skúšok a prísť na konsenzuálne riešenie,“ berie situáciu s nadhľadom.

Ani vysoké očakávania od vyučujúcich Máriu nezastavili pred tým, aby sa podieľala na mimoškolských aktivitách, ktoré rozvíjajú nielen ju, ale aj jej okolie. Od roku 2017 je aktívnou členkou Martinského klubu medikov, v ktorom už o rok neskôr zastávala pozíciu Národnej koordinátorky pre verejné zdravie v rámci Slovenskej asociácie medicíny (SloMSA). Zúčastnila sa na medzinárodných mítingoch študentov medicíny v Kanade, Rusku i Slovinsku. Spolu so svojimi kolegami sa podieľala na aktivitách ako Nemocnica u medvedíka, vďaka ktorej sa už niekoľko rokov darí odstraňovať syndróm bieleho plášťa u škôlkarov. Seniorom z domova dôchodcov zas spoločne pomáhajú navrátiť iskru do života a ukázať im, že aj jeseň života je krásna.

„Napriek aktivitám ako je mentálny tréning, vyrábanie rôznych ozdôb, maľovanie či skladanie origami, boli pre mňa najsilnejšími momentmi obyčajný rozhovor a pohľad do láskavých očí ľudí, o ktorých sa rodina už dlho nezaujíma. Pocit, že niekomu na vás ešte záleží, je esenciálny pre každého človeka v každom veku. Rozhovor či chvíľa času je to najmenej, čo môžeme našim seniorom dať, a pre nich to znamená naozaj veľa,“ pripomína si najsilnejšie chvíle Mária.

Od začiatku štúdia pôsobí aj ako zástupkyňa ročníka v študentskej časti akademického senátu lekárskej fakulty, ku ktorej sa časom pridala i úloha predsedníčky. Nezaháľa ani počas pandémie a svojimi skúsenosťami prispievala v intervenčnom tíme Ministerstva zdravotníctva SR, s ktorým pomáhala napríklad na východnom Slovensku. „Niekoľko mesiacov som pomáhala ako zdravotník aj vo svojej rodnej obci Hanušovce nad Topľou. Či už pri antigénovom testovaní obyvateľov, alebo skríningu ochorenia COVID-19 našej národnostnej menšiny, aj v rámci intervenčných tímov. Napriek negatívam, ktoré pandémia stále prináša, mám na tieto služby veľmi pekné spomienky,“ vraví.

Spomenúť všetky aktivity, ktorým sa Mária venuje, by zabralo veľa priestoru. „Často sa zamyslím nad tým, či som od začiatku môjho vysokoškolského štúdia nemala viac mimoškolských ako školských aktivít. Keď si ale uvedomím, že už som piatačka, asi som sa predsa len venovala aj medicíne.“ Vlastnosť „byť všade“ sa u nej podľa jej vlastných slov začala v útlom veku.

Začínala v detských kresťanských táboroch, kde vypomáhala ako animátorka. Hra na klavíri či vystupovanie vo folklórnom súbore ju zasa naučili nielen vystupovať pred ľuďmi, ale aj cítiť sa v ich spoločnosti úplne prirodzene. Možno aj to ju neskôr počas gymnaziálnych rokov doviedlo k funkcii predsedníčky študentského parlamentu, kde sa realizovala pri akciách „všetkého druhu“. Keď sa to spojí s vlastnosťou pomáhať všetkým navôkol, nie div, že Mária je všade tam, kde je potrebná pomoc.

Čítajte aj Jozef Habánik: Vytvárame priestor pre špičkové štúdium, vedu a inovácie

Bez húževnatosti to nejde

Neoddeliteľnou časťou štúdia medicíny je prax. „Po druhom ročníku je u nás prax dobrovoľná. Po ukončení štvrtého a piateho je povinná a po šiestom nevyhnutná,“ smeje sa Mária. Študenti ju môžu absolvovať v niektorej z lokálnych nemocníc či v okresoch, z ktorých pochádzajú. „Fakulta má zmluvy s mnohými nemocnicami po celom Slovensku. Dvere máme otvorené naozaj takmer všade,“ približuje možnosti, ktoré štúdium medicíny v Martine ponúka. Majka prax absolvovala napríklad aj vo Fakultnej nemocnici J. A. Reimana v Prešove, kde strávila dva týždne na internom oddelení a dva na chirurgii.

„Najviac ma prekvapila denná pracovná náplň lekára, ,zvlášť na internom oddelení. Byrokracia – vyhodnocovanie výsledkov, vybavovanie vyšetrení, kontaktovanie blízkych, písanie prijímacích a prepúšťacích správ a podobne, zabrali neúmerné množstvo dennej náplne práce lekára. Hlavne v porovnaní s časom, ktorý lekár strávi pri lôžku pacienta. Tiež ma prekvapilo, ako napriek všetkému, čím v súvislosti s covid pandémiou už lekári, sestry i ostatní zdravotnícki zamestnanci nemocnice prešli, ešte vládzu pracovať a liečiť často nevľúdnych, ich prácu a vedomosti spochybňujúcich pacientov. Česť a vďaka výnimkám,“ vzdychne si.

Priebeh praxe a nálož vedomostí, ktoré si odtiaľ študenti odnášajú, podľa nej závisia od dvoch hlavných faktorov: „V prvom rade od aktivity a húževnatosti študenta, následne od ochoty a pracovnej vyťaženosti lekárskeho kolektívu,“ vysvetľuje a jedným dychom dodáva: „Na stážach v nemocnici počas štúdia sa v nás naši vyučujúci snažia podnietiť teoreticko-klinické myslenie, logiku a schopnosť ukázať, že všetko so všetkým súvisí. V medicíne je toto „klišé“ skutočne pravdivé. Na to, aby sme vedeli rozmýšľať správne klinicky, musíme jednoznačne stavať na adekvátnych teoretických základoch.“

Foto: Peter Uhrín

Nikoleta Janková, Nikoleta Janková.

Vybrala si dobre

Ak sa pýtate, či Mária stíha vôbec oddychovať, pri jej odpovedi na túto otázku by viacerí mohli pochybovať. „Ak oddychujem, tak zväčša aktívne. Na pasívny oddych musím byť fakt zničená. Milujem tanec, hlavne ten náš, folklórny. Telo aj dušu vždy vzpružím pri turistike, do ktorej som sa zamilovala viac-menej práve na vysokej škole, vďaka krásnemu Turcu a vrchom, ktoré Martin obkolesujú,“ vymenúva ďalší zoznam aktivít, ktoré stíha. Raz do týždňa stihne hrať tiež florbal a vzťahy so spolužiakmi utužuje aj na niektorom z predstavení v Slovenskom komornom divadle. Tentoraz však „len“ ako diváčka.

Byť neaktívnym študentom je v Martine naozaj ťažké. Študentský život v týchto končinách je viac než bohatý. „Odohráva sa v prvom rade v internáte. Tu máme všetko pod jednou strechou – jedáleň, posilňovne, klavírnu i spoločenskú miestnosť, študovne aj kaplnku, redakciu časopisu, vysokoškolské biblické hnutie a veľa ďalších možností,“ opisuje Mária. A ako hodnotí svoj výber vysokej školy po piatich rokoch? „Nepoznám študenta, ktorý by na našej lekárskej fakulte nebol rád. Neviem si predstaviť, že by som študovala inde,“ uzatvára.

Zdroj: Časopis Univerzity Komenského Naša univerzita 2/2021–2022