Ak je viac dedičov alebo spoluvlastníkov, je ten, kto je nadobúdateľom vlastníctva podielu spoločnej nehnuteľnosti, povinný vyporiadať sa s ostatnými dedičmi alebo spoluvlastníkmi dohodou a to do 12 mesiacov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia súdu o dedičstve alebo o vyporiadaní spoluvlastníctva. Ak sa dedičia alebo spoluvlastníci nevyporiadajú dohodou v uvedenej lehote, môže každý z nich, spoločenstvo alebo jeho zástupca podať návrh na súd. Najmä ak by vznikol vlastnícky podiel spoločnej nehnuteľnosti s výmerou menšou ako 5–tisíc štvorcových metrov, ak ide o lesné pozemky, a 2–tisíc štvorcových metrov, ak ide o poľnohospodárske pozemky.
Nadobúdateľ vlastníctva podielu spoločnej nehnuteľnosti sa prevodom alebo prechodom vlastníctva stáva členom spoločenstva a vstupuje do práv a povinností člena spoločenstva v rozsahu nadobúdaného podielu. Dohoda o prevode vlastníctva musí mať písomnú formu a nadobúda účinnosť dňom vkladu do katastra nehnuteľností.
Ministerstvo pôdohospodárstva navrhuje od budúceho roka nový zákon pre majiteľov urbárskych súkromných lesov, ktorým by sa mali uvoľniť ruky na predaj a darovanie podielov, mala by sa však zaviesť aj prísnejšia štátna kontrola hospodárenia pozemkových spoločenstiev.
Užitočné informácie nájdete aj v článku Aké práva a povinnosti majú spoločenstvá majiteľov lesov a pasienkov.
Ak si chcete prečítať tento článok, zaregistrujte sa v systéme plateného obsahu Piano.
Urbariáty sa zakladajú podľa osobitného zákona o pozemkových spoločenstvách, môžu byť s právnou subjektivitou alebo bez právnej subjektivity. Spoluvlastníci majú na spoločných lesných pozemkoch a pasienkoch len ideálne podiely.
„Ide o spoločenstvá bývalých urbárnikov, komposesoráty a podobné právne útvary, ktoré sa po revolúcii obnovili a v rámci reštitúcií boli podiely na spoločných pozemkoch vydané pôvodným podielnikom alebo ich dedičom ako právnym nástupcom,“ objasňuje Juraj Vanko, predseda Únie regionálnych združení vlastníkov neštátnych lesov Slovenska. „Ďalej ide aj o nové spoločenstvá, ktoré sa zakladali podľa tohto zákona.“ Súčasná právna norma je už podľa neho prežitá a neodráža potreby doby.
„Spoluvlastníctvo k pozemkom je nedeliteľné, spoluvlastníci ho nemôžu zrušiť a vzájomne sa vyrovnať tak ako napríklad spoluvlastníci bytu alebo rodinného domu či pozemku v intraviláne obce, ale aj spoluvlastníci pôdy, ak nepatrí urbariátu,“ vraví Vanko. „Spoluvlastníctvo urbariátov nezruší a nevysporiada ani súd.“ Podmienky drobenia podielov na celkovej výmere lesa alebo pasienku si dedičia musia upraviť tak, aby nevznikali vlastnícke podiely spoločnej nehnuteľnosti s výmerou menšou ako 5–tisíc štvorcových metrov. Podmienky drobenia v spoločenstve bez právnej subjektivity sú súčasťou vyhlásenia o združení, v spoločenstve s právnou subjektivitou súčasťou zmluvy o založení. Spoluvlastníci rozhodujú podľa veľkosti podielov, ktoré majú na spoločnej nehnuteľnosti. Ak sa veľkosť podielov v obnovenom spoločenstve nedala preukázať, platí, že sú rovnaké.
Mnohí sa k svojim podielom dodnes neprihlásili, ale je aj množstvo sporných prípadov. Ak niekto o sebe tvrdí, že je spoluvlastníkom spoločnej nehnuteľnosti alebo má k nej iné právo, a toto právo nemôže preukázať príslušnou listinou, spoločenstvo ho odkáže na konanie pred súdom. Na spory o vlastnícke práva k nehnuteľnostiam je totiž príslušný jedine súd, nemôžu o nich rozhodnúť pozemkové úrady. Do skončenia konania pred súdom sporný spoluvlastník nie je členom spoločenstva.
Slovenský pozemkový fond naďalej spravuje podiely štátu, podiely osôb s neznámym pobytom, ďalej tých, ktorí si svoje práva k spoločnej nehnuteľnosti podľa reštitučných zákonov včas neuplatnili, ako aj tie, ku ktorým doteraz nebolo vlastnícke právo preukázané. Fond ich užívať nemôže, neumožňuje mu to zákon, prenajíma ich spoločenstvu.
Urbárnici si mali reštitučné nároky na svoje podiely uplatniť v stanovených termínoch, najskôr do 31. decembra 2003. Ak sa nedali určiť, mali nárok na rovnaké podiely. Prekážkou vydania pozemku nebolo, ak bol zastavaný stavbou oprávnenej osoby, v takých prípadoch sa poskytovala náhrada podľa Občianskeho zákonníka. Urbárnici si na uplatňovanie reštitučných nárokov mohli určiť svojho zástupcu alebo spoločných zástupcov, na to bol však potrebný súhlas majiteľov väčšiny podielov.
Dnes je veľa nefunkčných pozemkových spoločenstiev. Nevedia sa zísť, v mene ostatných koná len jeden alebo dvaja ľudia. Členom podiely nik nevypláca a denne sa takto kopia na stole ministerstva pôdohospodárstva sťažnosti. Preto treba sfunkčniť mŕtve spoločenstvá alebo vylúčiť samozvaných podielnikov, ktorí obchodujú s drevom a podnikajú v lesoch svojvoľne.
Urbariáty v takej podobe ako sú u nás, pôsobia aj na severe Maďarska a v južných častiach Poľska. Uplatňuje sa tak uhorské právo, v susednom Česku spoločenstvá nepoznajú, keďže tam platí rakúsky model a pozemky dedí najstarší potomok. Urbariáty u nás zaviedla ešte Mária Terézia, keď poddaným dala majetky najprv do obhospodarovania a potom sa stali vlastníkmi spoločnej nehnuteľnosti. Ide pritom o vlastníctvo nedeliteľné, následkom čoho má na jednej veľkej ploche podiel stovka a niekedy až tisícka ľudí. Je špecifické práve tým, že na rozdiel od spoluvlastníctva, ktoré vzniká na lesných, ale aj poľnohospodárskych pozemkoch mimo urbárskych spoločností, toto nemôže zrušiť ani súd.
Podielnik síce môže svoj ideálny podiel, ktorý má na nehnuteľnosti, predať, pri predaji musí však dodržať ustanovenia Občianskeho zákonníka. Musí ho najprv ponúknuť ostatným spolupodielnikom na predaj a ak títo jeho podiel nie sú ochotní odkúpiť, môže ho predať aj inej osobe. Takto sa aj mnohé podiely dostali už do majetku nielen fyzických, ale aj právnických osôb, cirkví, ale aj do majetku obcí.
Oponenti pôvodného a aj nového zákona, ktorý navrhuje ministerstvo pôdohospodárstva, tvrdia, že ho treba zrušiť, nech si vlastníci a urbári založia inú formu hospodárenia. Napríklad spoločnosť s ručením obmedzeným alebo inú obchodnú spoločnosť. V tých oblastiach Slovenska, kde urbárske spoločenstvá boli aj v minulosti, najmä na Kysuciach a na Orave, si však ľudia zvykli takto hospodáriť v lesoch.
„Urbariáty obhospodarujú štvrtinu až pätinu neštátnych lesov, takže nie je to nezanedbateľná výmera. Preto tejto tradičnej forme hospodárenia musíme venovať aj patričnú pozornosť,“ obhajuje ich zachovanie Pavel Bútor, vedúci oddelenia lesného majetku a štátneho dozoru ministerstva. „Fungovali od čias Márie Terézie a v mnohých prípadoch veľmi úspešne,“ vraví. Ministerstvo preto nevidí dôvod, prečo by spoluvlastníci lesných pozemkov, ale aj vodných plôch či pasienkov nemali ísť aj naďalej touto cestou osobitného zákona. „Ide predsa o potomkov urbárov, ktorí kedysi dostali plochy do užívania, aby na nich sami hospodárili. Neskôr sa stali ich vlastníkmi.“