Pravda sa opýtala dnešných seniorov, ako sa spätne pozerajú na Nežnú revolúciu, a čo im pád totality priniesol.
Silvia Pluhalová, 70 rokov, Bratislava – Zmenilo sa toho mnoho k lepšiemu. Teší ma, že môžem cestovať, kam chcem, a že ľudí už nezatvárajú za ich názory. Čo mi ale chyba, tak to, že sa vytratila slušnosť či pochopenie. Ľudia naháňajú mamon hlava – nehlava. Spoločnosť akoby zvulgárnela.
Mária Schellingová – 69 rokov, Dolný Kubín – Toto všetko sa malo udiať už v roku 1968. Myslím si, že v roku 1989 sme už my boli ako generácia pomerne starí, bolo dosť ťažké pre nás začínať v úplne nových pomeroch. Nie, žeby sme nemali dostatok elánu, ten bol, ale bolo to už náročnejšie. Samozrejme, že pád totality vítam. No už vtedy som hovorievala, že keby komunizmus nezakazoval ľuďom cestovať, neobmedzoval náboženskú slobodu a drobné podnikanie, mohli sme sa tu mať aj dnes oveľa lepšie.
Juraj Sebestyén – 68 rokov, Bratislava – Za socializmu mi veľmi vadila tuposť ideológie a propagandy, keď sa do štátnych a firemných funkcií dosadzovali nekompetentní, ale oddaní straníci. Na nástenke v práci som mal vyvesenú Všeobecnú deklaráciu ľudských práv, ktorá niektorým kolegom klala oči, a ktorá sa, samozrejme, nedodržiavala. Kritika nedostatkov sa považovala za rozvracanie socialistického zriadenia a aktivizovala štátnu tajnú bezpečnosť, políciu a ich pomáhačov, ktorí všemožne znepríjemňovali životy kritikov. Tak vznikla masa mlčiacich, dvojtvárnych a ľudí s „klapkami na očiach,“ aby si mohli užívať aspoň aké-také oklieštené „výhody“ socializmu. Štát sa postaral aj o to aby zmizli z verejnosti „nevhodné“ knihy a zakázali verejnú činnosť „nepohodlných“ umelcov. Keď som sa dočítal a dopočul o Solidarite v Poľsku, o glasnosti a perestrojke v Sovietskom zväze a o otvorení hraníc medzi Maďarskom a Rakúskom pre Východných Nemcov, bolo mi jasné, že ten socializmus so Sovietskym zväzom na večné časy až taký večný nebude. A preto moje očakávania neboli, a nie sú, ani veľké, ani idealistické. Stačí mi radosť z toho, že môžem cestovať, kde potrebujem, čítať, vidieť a počuť čo sa mi páči, pracovať kde a za koľko chcem… Čo je však najdôležitejšie: Naše deti môžu žiť, pracovať a študovať na celom svete, záleží len na ich schopnosti a vôli. To mi dáva nádej, že aj naša krajina sa po „husákovskej“ normalizácii raz znormalizuje. Nevadí, že nie ideálne.
František Boroš – 70 rokov, Bratislava – Za socializmu bolo stokrát lepšie. Mal som dobrý plat, dnes mám mizerný dôchodok. Čakal som, že sa budeme rovnať Západu. Platy by sa mali rovnať, no nerovnajú sa. Iba ceny narástli. A koruna stratila hodnotu, predtým ju mala oveľa vyššiu. Áno, dá sa cestovať, ale človek musí mať peniaze. A kto ich dnes má? Ja určite nie, hoci som vtedy dobre zarábal. No to, čo sme my vybudovali, títo tu, čo prišli po novembri, všetko, všetko rozkradli.
Ivan Slávik – 70 rokov, Bratislava – Nikdy som nebol v strane, ani som nechcel. No pád režimu som extra neprežíval. Nečakal som, že sa niečo zlepší, a ani sa veru nezlepšilo. Áno, môžeme ísť slobodne za hranice. Mne osobne sa to nezdá ako niečo veľmi cenné, pretože som robil roku od 1969 šoféra. Takže svet som videl. Ale rozumiem, že táto voľnosť je pre ľudí neoceniteľná, to áno. Keď majú peniaze… No ale čo ďalej? Čo s hospodárstvom? Komunisti kradli, a po prevrate si nakradnuté akurát tak zlegalizovali. K moci sa dostali bývalí komunisti, ktorí potom rozkradli celú republiku. Čo bolo dobré, všetko zničili. Nehovorím, že komunizmus bol dobrý. Ale zasa komunisti toho dosť vybudovali. Boli sme prosperujúci štát. Ten napokon rozdelili, čo bola podľa mňa hlúposť. A nás sa nikto ani neopýtal.