Pôsobili ste v Let's dance. Časovo to musí byť veľmi náročné. Ako ste to zvládali?
Je to relatívne. A ak si poviete, že do toho idete, tak už čas netreba riešiť. Som akčná dôchodkyňa a nie som typ, čo by sedel len tak a nič nerobil. Keď bola karanténa, tak som celý dom vytapetovala, vymaľovala, prerobila záhradu. Neviem iba odpočívať. Časovo pre mňa šou Let's dance bola úplne v poriadku, ani po fyzickej stránke nebola až taká náročná. Akurát na naučenie krokov by som v mojom veku potrebovala dlhší čas. Rytmus však mám.
Osobne si neviem predstaviť za tri dni sa naučiť toľko krokov a celú choreografiu. Takže klobúk dole.
Na prvé vystúpenie sme mali čistého času asi dva týždne, a to je už iné. Dva týždne sme mali na waltz. Vtedy sa človek cíti isto, že vie tie kroky.
Nebol problém skoordinovať osobný život s tancovaním?
Nie, to vôbec. Nevzala by som to, keby som mala x iných záväzkov. Človek nemá sedieť jedným zadkom na piatich stoličkách. Mala som sem-tam aj nejaké nakrúcanie, ale nie toľko, aby som to nezvládla.
Ako vyzeral taký váš tréningový deň?
Večer som pripravila jedlo pre celú partiu v Dansovii. Hlavne pre môjho tanečníka Robka Pavlíka, ktorý, mimochodom, každý deň dochádzal z Nového Mesta nad Váhom sem. Odtrénovali sme štyri hodiny. Potom išiel naspäť a trénoval vo svojej tanečnej akadémii. Pre neho to bolo náročné. Vyše dvesto kilometrov presedel v aute každý deň.
Nedalo sa nevšimnúť, že ste mali veľmi dobrý vzťah s vaším tanečným partnerom.
Áno a stále máme veľmi dobrý vzťah. Bol výborný sparing partner, nepreceňoval moje schopnosti podľa svojich ambícií. Bolo to veľmi, veľmi príjemné. Ja som sa ho hneď spýtala, že keby sme vypadli v prvom kole, či mu to neprekáža. Povedal, že nie. Bol milo prekvapený, priam až šokovaný, koľko mám vo svojom veku energie.
Po vypadnutí z Let's dance ste veľmi pekné slová venovali aj starším mužom či ženám, aby nesedeli doma a neštrikovali, ale išli tancovať.
Odporučila by som každému, kto sa aspoň trošku vie a môže hýbať, aby to naozaj využil. Veď v tanečných školách robia kurzy pre deti, pre mladých, pre dospelých, pre seniorov. Môžu ísť aj ako páry, aj ako jednotlivci. Na školách ich mladí tanečníci a mladé tanečnice učia tancovať, čo je nádherné. Je to naozaj príjemne strávený čas. Samozrejme, že im nenaložia ako profesionálnym tanečníkom, ide sa krok za krokom a myslím si, že je to pre psychiku a fyzično veľmi dobré.
Je teda šanca, že na tréningoch môžu aj niekoho iného spoznať?
Možno, že sa z toho stane aj nejaká zoznamka. Môže sa stať, že pôjde nejaká vdovica, vdovec a tanec ich dá dohromady.
Spomínali ste, že to, čo vidíme v nedeľu na obrazovkách, je už len taký poprašok. Ako ste to mysleli?
Máloktorý divák, hlavne ten kritizujúci, si uvedomí, čo všetko za šou naozaj je. Všetci zúčastnení na projekte naozaj makajú, a to nielen v deň vysielania, ale aj mnoho dní pred tým. Musí sa postaviť celý koncept, musia sa získať ľudia – od rekvizitára, cez zvukárov, kameramanov, kostymérov, maskérov atď. Réžia, produkcia, tanečníci od Miňa Kereša, Peťka Modrovského, potom naši taneční partneri, to je jeden kolos. A my súťažiaci sme už len ako taký cukor, ktorým posýpate dobrú, už hotovú, bábovku. Divák vidí iba výsledok. Nevníma vôbec, čo všetko za tým je. Taktiež moderátori alebo tí chlapci, ktorí behom chvíľky odtiahnu rekvizity a pripravia nové. Šou prerušuje niekoľko reklám a tie scény sú naozaj prekrásne. Je to priamy prenos, všetko ide naživo, stačí malá chybička a už to nejde opraviť. Režisér Pepe Majeský je geniálny. Vybral si naozaj výborných ľudí.
Vy ste napríklad už povestná svojím cateringom.
Ja to veľmi rada robím, či už na nakrúcaní, alebo v divadle. Baví ma to, som šťastná, keď ľuďom chutí. Viem, že poniektorí ani nemajú čas sa ísť najesť, lebo sa intenzívne pripravujú. A tešia sa vždy, keď niečo donesiem. Aj keď som vypadla, stále varím. Aj teraz sa chystám v nedeľu, že pôjdem a opäť niečo prinesiem.
Vždy ste boli taká empatická a rada ste obdarovávali ostatných?
Rada obdarovávam, nerada prijímam dary. Moja mama vždy veľmi dobre varila, moje deti veľmi dobre varia a vždy bolo u nás strašne veľa jedla. Môj muž mi hovorieval, či príde súbor Alexandrovovcov. Potom si však zvykol, pretože hocikto k nám prišiel, tak vždy bol plný stôl a on bol pyšný, že to takto fungovalo.
Účasť v Let's dance neľutujete a keby bola takáto možnosť znovu, tak by ste ju zas prijali?
Neľutujem vôbec. Viem, že čím dlhšie by som trénovala, tak by som sa aj dlhšie udržala. Vôbec však neľutujem, že som vypadla. Prišla som a ukázala, že to naozaj ide.
S pohybom teda nekončíte. Akým tancom sa chcete venovať?
Teraz by som sa chcela naučiť argentínske tango. Milujem ho a je to niečo také nádherné. Oni majú len opreté čelá a ide len o kroky. Tých je strašne veľa a prepletá sa nohami. To sa chcem naučiť.
Takže môžeme očakávať nejaké vystúpenie?
Ja som ako pitbull, keď sa zahryznem, nepustím. Toto si proste musím dať. A tuto u Peťka – (rozhovor sme nahrávali v priestoroch Dansovia, čo je tanečná škola Petra Modrovského) je taký Paľko, ktorého poznám od jeho narodenia. Fakt zlatý chlapec. On robí špeciálne argentínske tango. Potom je Mario, ďalší špecialista, ale na salsu. To by som tiež chcela skúsiť. Vladko Kobielsky, môj veľmi dobrý kamarát, ktorý bol v šiestej časti porotcom, mi hovoril: musíš tam vydržať, kým prídem, aby som ťa videl. Už vtedy som mu povedala, či sa s koňom zrazil. A on mi už po prvom kole povedal, že vybavoval Spišský ples, na ktorý pôjdeme s Robkom predtancovávať. Tak aby som hanbu neurobila, musím trénovať.
Vy ste spolupracovali aj s Petrom Modrovským? Učil vás kroky?
Nie, Robko robil choreografie a Peťko bol niečo ako supervízor. Keď sme nacvičili choreografiu, povedal len: výborné.
Takže nebol prísny?
Nie nie, bol veľmi milosrdný. Občas nám niečo vypichol alebo vylepšil. On pomáha všetkým a naozaj veľmi. Avšak nikto to nevidí, nikto to nevie, nikto to nerieši. Ja si myslím, že to treba povedať. Jeho ľudia Dominik, Silvinka, Barborka, oni fakt pomáhajú „celebritám“ s krokmi, so všetkým. Dohliadajú na to, aby to fungovalo. Je to strašná drina.
Okrem Robka ste mali aj tím ľudí okolo seba?
My sme mali minimálny. Ale Dominik nám pomohol napríklad s čačou. Aj Silvinka nám ukazovala kroky, aby som sa pozerala, ako má tancovať žena. Keď tancovala Silvia s Robkom, človek chytí mindrák do smrti. To je prenádherné. Tanečníci a baleťáci majú z umeleckej brandže najťažšiu profesiu – fyzicky aj psychicky. A potom skoro odchádzajú do dôchodku. Mám pred nimi veľký rešpekt a čím dlhšie som trénovala, tým môj rešpekt narastal a moje sebavedomie klesalo (smiech).
Mali ste stres pred živým prenosom?
Nie, nie. To je, ako keď máte generálku a potom predstavenie. Už sa tešíte na divákov, pretože máte pocit, že už to aj tak lepšie nebude. Nie som trémistka. Musím povedať, že môj Robko trošku je. A je to profík. Ale ešte je mladý, to ho ospravedlňuje.
Čo hovoríte na porotu?
Janka Ďurovčíka každý kritizuje, ale on je veľmi milosrdný. Povie výhrady, ale má pravdu. Všetky pripomienky sú na mieste. Aj od Táničky Drexler. Adela je tam mega vtipná, pohotová a tiež si odžila svoje v Let's dance a Zdeněk Chlopčík je profík, poznám ho ešte z Čiech, lebo aj môj syn tancoval v českej Let's dance. Keby nás hodnotili všetkých ako profesionálov, tak vypadneme naraz všetci v jednom kole. Takže si myslím, že to, čo vravia, je úplne v poriadku. Všetkých porotcov mám rada. Navyše sa nám s Robkom, ako jediným v histórii Let's dance, stalo, že sa celá porota po našom tanci v prvom kole postavila. Takže, to že som vypadla vo štvrtom kole, je oproti tomu nič.
Pred chvíľou okolo prešiel Ján Tribula a bolo naozaj vidieť, že ste dobrí priatelia. Vznikli v Let's dance naozaj pravé priateľstvá?
Veľmi blízka duša mi je Janko Tribula, milujem ho, je to úžasný človek, veľmi vtipný, pracovitý, pokorný a naozaj sa snaží. Aj Mišku Kocianovú som si veľmi obľúbila. Je to človek, čo skutočne vo svete niečo dosiahol. Je to skromná, pokorná, krásna žena. To sú takí moji favoriti. A z tanečníkov mám najradšej môjho Robka, Peťka Modrovského, celú jeho rodinu, jeho úžasnú mamu Danušku a Vildu Šíra. Aj Jarka, čo tancuje s Aničkou Jakabovou. A dievčatá tanečníčky, všetky.
Máte aj nejakých favoritov?
Mám. Aničku a Kubka. Týchto dvoch, od začiatku.
Už sme spomínali váš katering. S ním sa teda spája aj láska k vareniu. Odkedy varíte?
Úplne odmalička.
Pamätáte si aj vaše prvé jedlo, ktoré ste navarili?
To si vôbec nepamätám. Pamätám si, že moja mama varila a ja som sa motala pri sporáku. Keď som potom ja varila, tak sa moje deti motali. Prvé boli možno „rízky“. To je také jednoduché.
Okrem varenia a tancovania máte nejaké koníčky?
Mám rada drobné práce v záhradke. V lete si v Rajke zasadím sadeničky paradajok, tie sa nám dobre držia. Mám veľmi rada dobrých ľudí a spoločnosť. Rada sa stretávam s priateľmi. Dohodli sme sa, že keď sa skončí Let's dance, tak si s pár blízkymi ľuďmi urobíme v Rajke grilovačku.
V jednom rozhovore ste spomínali, že máte vo svojom okolí skôr mladších ľudí. Prečo je to tak?
Neviem. Aj môj muž sa vďaka mne stretával s mladšími. Bol o 20 rokov starší. Veľmi to mal rád a hovoril: „Ja už s těma starýma některýma nebudu ani mluvit. To je jenom o nemocích.“ Samozrejme, mám aj jednu úžasnú priateľku, ktorá má 84 rokov Giovannu Roklovú, vdova po klaviristovi Rudolfovi Roklovi. Je to vitálna, úžasná žena. Takže mám aj staršie kamarátky, ale je ich zopár. Väčšinou mám mladšie.
Žiadnym tajomstvom nie je, že máte aj mladšieho partnera. Okolo toho bolo veľa kritiky. Ako sa vy vyrovnávate s kritikou?
Ja si to vôbec nevšímam, nech si každý žije svoj život. Je to môj život. To ja mám opraty v rukách. Nie som typ ženy, ktorá by bola závislá, oddaná a triasla sa. Vyhovuje mi to, je to fajn. Nevyhľadávala som to, stalo sa. Nikdy som nepočítala s tým, že po Radkovi ešte niekto vedľa mňa bude. Dá sa povedať, že trošku si chovám, na staré kolená, mladého, silného opatrovateľa. (smiech)
Láska teda kvitne v každom veku.
Človek to nemá vzdať. Samozrejme, môj manžel ostane vždy mužom môjho života. Nemení sa láska k nemu, ani spomienka nebledne. Ale je to život, stalo sa, funguje to, okej.
Vy ste žili aj v Spojených arabských emirátoch, v Dubaji. Aký tam bol život, vrátili by ste sa tam?
Ja som tam už dvakrát bola. S mojím bývalým mužom máme pekný vzťah. Keď som bola mladá, tu boli len zahraniční študenti. On študoval medicínu a bol veľmi pekný a šarmantný. Dali sme sa dohromady. Rodičia to najprv ťažko niesli. Brat bol emigrant, ja som bola tu. Avšak bola to velikánska, obrovská láska, tak som sa vysťahovala. Nebolo to vtedy také jednoduché ako teraz. Potrebovala som vysťahovalecký pas a potrebné formality si vybaviť. Život tam bol úžasný, ja som bola spokojná, len mi chýbal kontakt s rodinou. Dnes máme internet, telefóny, priame spojenie, vtedy neexistoval direct call. Ťažko sa bolo dovolať našim. No a po rozhovore s nimi som bola dva dni mimo. Ja som strašný patriot. Nikdy by som nemohla emigrovať. Toto bolo legálne. Jeho rodina ma mala rada, dodnes si píšem s mojou bývalou švagrinou. Moja dcéra sa volá po nej Rola. Bola som tam pred 10 rokmi a moja bývalá svokra celá šťastná ma objímala. Robila som im aj Vianoce. Stromček, kapustnicu a rezne z teľacieho, lebo sú to moslimovia, nejedia bravčové mäso. Chutilo im všetkým. Život bol úžasný. Ale stalo sa, prišla som na návštevu na Slovensko a stretla som môjho Radka. To je život.
S terajším partnerom ste sa ako spoznali?
Úplnou náhodou. Prišiel mi robiť internet. Potom to musel chodiť opravovať. Neviem, či to kazil naschvál (smiech). Taký odvážny bol dosť, som sa pozerala, že čo to je za človeka.
Veríte v lásku na prvý pohľad?
Nie, môže tam niečo zarezonovať, no prvý pohľad môže byť niekedy aj klamný.
Prvý manžel o vás ešte dnes hovorí, že ste jediná žena jeho života. Ako to robíte, že muži vás naozaj zbožňujú?
Muži potrebujú neistotu. Najhoršie sú oddané ženy, ktoré dávajú najavo chlapovi, že bez neho sú stratené. Ja prvé a posledné by som pre mojich mužov urobila. To však neznamená, že je to samozrejmosť. Rada to robím, dýchala by som za nich, ale musí tam byť to ALE. Nie som typ žiarlivky, beriem život s humorom. Hovorím, že každá žiarlivá žena má nízke sebavedomie. Ja ho mám slušné.(smiech)
Máte nejaké ranné rituály? Napríklad cvičíte jogu?
Ježišmária. Nebláznite, kdeže. Ráno som rada, že sa pozviecham z postele a potom to rozchodím. Každé ráno ma bolí celý človek, ale prejde to. Dôležité je to rozchodiť a nemyslieť na to. Aj v Let's dance mnohí mladí hovorili, čo ich všetko bolí. Však sú o polovicu mladší, čo budete potom robiť v sedemdesiatke? Netreba si pripúšťať tie bolesti. Človek má byť rád, že je ešte mladý, že sa zobudí, že svieti slnko, že môže niekomu zavolať, stretnúť sa s ním na kávičku, že tam niekto vedľa neho je.
Keby ste mali možnosť vrátiť čas, urobili by ste všetko tak ako doteraz, alebo by ste niečo zmenili?
Áno, neľutujem nič.
Čo by ste odkázali mladšiemu ja? Rob všetko tak ako doteraz?
Môj muž mal vetu: Ži tak, akoby tento deň mal byť tvoj posledný. Ono je to tak, treba žiť naplno. Netreba nič zmeškať. Napríklad nemám rada také: Zavoláme si. A neozve sa. Urobte to, lebo možno nebudete mať komu zavolať. Hovorím to z pozície svojho veku. No stať sa to môže aj s mladšími. Nikto nevieme, ako dlho budeme na svete. Treba využiť každý moment. Netreba brať na svoje plecia zbytočne starosti druhých, ktoré vás len zaťažujú. Vaše slovo a rada im aj tak nepomôže, lebo vás nebudú počúvať, potrebujú to len na niekoho hodiť. Treba sa obklopovať len pozitívnymi ľuďmi. Netreba si kaziť deň ani myšlienkami politikov, napríklad.
Takže viete odstrihnúť človeka?
Viem odstrihnúť. Veľmi veľa vydržím, ale keď už to je cez čiaru, odstrihnem to. Potom už tadiaľ nejde vlak a nikdy nie je cesta späť. Možno je to tým, že som znamenie leva a možno je to výchovou. Som človek, ktorý má mega sociálne cítenie, úctu, pokoru k starším, tak som vychovala aj svoje deti. No človek nemôže zachraňovať celý svet.
Vždy ste chceli byť herečkou?
Odmalička som sa predvádzala. Ako trojročná som vedela naspamäť Turčína Poničana. Mama ma k tomu viedla, milovala knihy, prózu. Rodičia však chceli, aby som bola lekárka. Milujem tú profesiu a veľmi si ju vážim. Avšak prijímačky na VŠMU boli február/marec, vzali ma skôr, tak medicína bola bezpredmetná. Bavilo ma to. Bola som nakoniec rada, že to tak vyšlo.
Zahrali ste si v seriáloch ako napríklad Panelák, Odsúdené, Chlapi neplačú a najnovšie ste stvárnili Zorku v seriáli Hranica. Ktorá z týchto úloh bola taká, že ste sa v nej dobre cítili?
Všetky som mala rada. Každá bola iná. Vždy sa mi lepšie hrali také trošku svine, ktoré sú trošku pozitívne, no vedia si povedať svoje. Ja som ani v pätnástich rokoch nebola na Júliu stvorená. To sú typy herečiek. Ja som nebola typ takej nežnej, ktorú treba ochraňovať. Raz som sa môjmu úžasnému priateľovi Jozefovi Bednárikovi, Beďovi sťažovala. On mi hovorí, ty nie si normálna, Gregorka, ty nie si ochraňuj ma, bráň, ty si devastuj ma, nič. (smiech) Mne sa aj rola v Hranici páčila. Zorka bola spravodlivá, ale aj rázna.
Je ťažké sa naučiť texty?
To mám ľavou zadnou. Hlavu mám vytrénovanú. Nie je to vôbec problém, len tie nohy v tom tanci. Ešte ľudovky by som skôr dala, lebo tie sme na škole preberali. Ja rytmus aj sluch mám. Ale tie nohy musia ísť podľa nejakého programu. Miňo Kereš povie tanečníkom, čo robili so mnou quickstep, tu urobíte (nejako to nazve) a oni to zopakujú. Príde štvrtý, nebol tam, povie to slovo a on ide. Tak len stojím a pozerám sa. A tu, v škole Petra Modrovského, tie šesťročné deti, ako sa krútia, tie ruky, zadok, všetko. Budem mať mindrák na celý život.
Ak by mal byť niekto profesionálny tanečník, tak by mal začať odmalička?
Určite odmalička. Skôr, než im dávať telefón do ruky alebo tablet. Myslím si, že toto je veľmi dobré. Budujú si disciplínu aj záujem. V určitom veku im to bude asi prekážať, hlavne chlapcom, ktorí budú viac mačovia. Ale potom, keď sa im otvoria brány, niečo vyhrajú, tak to je nádhera.
Akú hudbu rada počúvate?
Som odchovanec sedemdesiatok a osemdesiatok. Vôbec nepoznám súčasnú muziku. Keď poviete Pink, ja viem, kto to je, ale nepoznám žiadnu pesničku. Ja som vyrástla na Beatles, Rolling Stones, Elvisovi Presleym, Frankovi Sinatrovi a podobne. Mal to rád aj môj muž, u nás hral Karel Gott, Hanka Zagorová, Elán.
Už ste si splnili všetko, čo ste chceli, alebo ešte máte nejaké sny, ktoré si chcete splniť?
Nemám sny a nikdy som nemala. Nie som taká, žeby som túžila po takej role, po takej situácii alebo ísť sa niekde pozrieť. Som v tomto fatalista. Vždy mi niečo osud dal a beriem to. Vždy je všetko, ako má byť a všetko sa deje pre niečo.
