V prvej triede sedela v lavici so susedou z bytovky, Ľudmilou. „V prvý školský deň sme sa držali za ruky a posmeľovala som ju, lebo sa trochu bála,“ zalovila herečka v pamäti. Neskôr ich učitelia rozsadili, lebo často vyrušovali. Dodnes sú dobré kamarátky. „Ubehlo odvtedy viac ako tridsať rokov, stali sa z nás medzičasom mamy a stretávame sa už aj s našimi detičkami,“ prezradila pre Pravda.sk.
Prednedávnom herečka absolvovala aj stretávku zo základnej školy v Devínskej Novej Vsi. „Aj po tých desaťročiach som v bývalých spolužiakoch videla deti. Spoznala by som ich, aj keby som ich odvtedy celý ten čas nevidela.“ Úsmevné boli aj spomienky spolužiakov na Karin. Pamätali si napríklad zopár kúskov z jej šatníka, ktorý bol iný, aj prvý balzam na pery v tyčinke, s ktorým sa rúžovala celá trieda. „Nebola som lakomá,“ usmieva sa dnes herečka.
Keď v piatej triede písali slohovú prácu na tému „Čím budem, keď vyrastiem,“ Karin už písala o tom, že bude herečka. Už ako desaťročná totiž navštevovala divadelný krúžok Ludus, reprezentovala školu v recitačných súťažiach a moderovala školské podujatia. Aj v škole v prírode mala na starosti kultúrny program. „Vymýšľala som dej scénok, poobsadzovala do úloh spolužiakov a aj som to sama režírovala. Nie všetci však mali vlohy a ešte aj keď na to dnes spomínali, stiahol sa im trémou žalúdok.“
Hoci bol socializmus, Karin vraví, že detstvo mala nádherné. Zhrnula to do jednej vety. „Neboli obchodné centrá ani multikiná, behali sme po poliach, hrali sa na sídlisku na dvore a navštevovali sa po detských izbičkách. My céčkari sme boli super kolektív, ale aj ostatné triedy s nami držali.“ Mnohí zo spolužiakov ostali žiť v Devínskej Novej Vsi a keď tam prichádza Karin, zakaždým má pocit, že ide domov. „Prežila som tam 23 najkrajších a najlepších rokov môjho života a na to sa nezabúda…“
Z predmetov sa jej rátala telesná výchova, tešila sa aj na literatúru, dejepis a výtvarnú výchovu, naopak, nevoňala jej matematika ani chémia. V triede mala veľa funkcií. Bola nástenkárka, pokladníčka aj predsedníčka triedy. „Zaujímala som sa o dianie aj mimo školských osnov.“ Okrem toho bola veľký pedant na úpravu zošitov. „Všetko farebne rozlíšené, dôležité informácie a názvy zvýraznené červenou, podnázvy zelenou. Aj na strednej a vysokej škole si mnohí prefocovali moje poznámky, pretože boli prehľadné a ľahko sa z nich učilo. Dcéru Vanesku dnes cepujem, čo sa jej pochopiteľne nepáči, pretože občas jej aj vytrhnem stranu a všetko musí prepisovať. Evidentne má iné estetické cítenie ako ja,“ myslí si herečka.
Prvá láska na základnej škole postretla aj ju. Vraví, že v prejavovaní náklonnosti bola vždy spomalená, a preto si jej prvá láska musela na prvú pusu počkať rok. A keď ju bez jej dovolenia chytila za zadok, nasledoval rozchod. Druhá, už naplnená láska, sa rodila pol roka a vznikol z nej krásny sedem ročný vzťah. „Mala som šťastie, že keď sa mi niekto páčil, páčila som sa aj ja jemu. A tak je tomu dodnes.“
Dcéra Vaneska ide v septembri už do piatej triedy. Karin dúfa, že bude samostatnejšia. Stále sa s ňou učí. Chybu hľadá aj v sebe. „Asi chcem mať všetko pod kontrolou,“ konštatuje. V týchto dňoch sa mama s dcérou chystajú trochu opakovať a dohodnúť sa, aké krúžky bude Vaneska navštevovať. Cez školský rok sa z Karin totiž stáva taxikárka. „Doba sa zmenila a je v záujme každého rodiča chrániť si dieťa viac, ako to bolo v minulosti. Rôzne možnosti a výdobytky tejto modernej, komerčnej a konzumnej doby okrem prospechu prinášajú aj množstvo nástrah,“ varuje herečka.