Od roku 2014 platil zákon o nadobúdaní vlastníctva poľnohospodárskej pôdy. Zaviedol viacero obmedzení, ktoré museli majitelia pôdy pri predaji dodržať. Napríklad museli akceptovať v praxi právnu úpravu, ktorá stanovovala, že pôdu majiteľ nemohol predať hocijakému záujemcovi. „Nadobúdať pôdu na základe platnej legislatívy mohli osoby, ktoré podnikajú alebo pracujú v poľnohospodárstve najmenej tri roky v obci, v ktorej sa poľnohospodársky pozemok nachádza alebo v niektorej susednej obci. Prípadný kupec musel mať právoplatný pobyt na Slovensku minimálne desať rokov a pokiaľ bola kupcom právnická osoba, tá musela mať v našej krajine registráciu minimálne desať rokov. Obmedzenia neplatili v prípade, ak išlo o prevod blízkej osobe podľa vymedzení zákona,“ vysvetľuje vtedajší zákon právnička Alena Kováčová. Spomínaný zákon navyše nariaďoval vlastníkom poľnohospodárskej pôdy, ktorí chceli pozemky predať, až na výnimky, zverejniť ponuku vo zvláštnom registri. Až keď o pozemky neprejavili záujem poľnohospodári, mohli vlastníci predať pôdu inému kupujúcemu. Ten však musel spĺňať podmienku aspoň desaťročného pobytu na Slovensku.
„Ponuka musela byť zverejnená najmenej pätnásť dní. Okrem toho zákon ukladal povinnosť zverejniť ponuku na úradnej tabuli v obci, kde sa pozemok nachádzal,“ hovorí právnička. Prednostné právo na nákup takejto parcely mal ako prvý poľnohospodár, ktorý hospodáril v rámci obce, v druhom kroku hospodár zo susednej obce, v treťom v rámci Slovenska a vo štvrtom kroku sa táto pôda stávala voľným artiklom.
Voľne predávať sa mohli záhrady, poľnohospodárske pozemky v zastavanom území obce a pozemky s výmerou do dvetisíc štvorcových metrov, aj keď sa nachádzali mimo intravilánu obce. Právny predpis neplatil tiež pre pozemky, ktoré boli podľa zákonov o územnom plánovaní určené na výstavbu, ani na pôdu, kde bola možnosť poľnohospodárskeho využívania obmedzená napríklad v záujme ochrany prírody a krajiny alebo vodných zdrojov.
Voči zákonu sa vlastníci ohradzovali, že jeho nariadenia sú protiústavné. V novembri minulého roka rozhodol Ústavný súd, že ich výhrady sú oprávnené a viaceré časti zákona označil za protiústavné. Podľa rozhodnutia Ústavného súdu sú to paragrafy o postupe pri prevode, zverejnení ponuky prevodu a overení a preukázaní podmienok nadobúdania vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku. Z uznesenia súdu vyplýva, že postup pri prevodoch pozemkov bol v rozpore s právom vlastniť majetok a obmedzoval základné práva a slobody.
„Od 11. februára tohto roka obmedzujúce ustanovenia zákona č. 140/2014 o nadobúdaní vlastníctva poľnohospodárskej pôdy strácajú účinnosť a prevod poľnohospodárskych pozemkov je od tohto dňa bez obmedzení. Znamená to, že nadobudnúť ho môže priamo aj osoba nevykonávajúca poľnohospodársku činnosť. Kataster povolí vklad vlastníckeho práva pri poľnohospodárskych pozemkoch za rovnakých podmienok ako pri iných pozemkoch, t. j. len na základe kúpnej zmluvy, návrhu na vklad a po úhrade správneho poplatku,“ uvádza JUDr. Mojmír Plavec z Realitnej únie SR. „Práve paragrafy 4, 5 a 6 zákona č. 140/2014 o nadobúdaní vlastníctva poľnohospodárskej pôdy obsahovali obmedzenia pri prevode poľnohospodárskych pozemkov, ako napríklad prednosť osôb vykonávajúcich poľnohospodársku výrobu pri prevode vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku, povinnosť zverejniť ponuku na prevod vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku na úradnej tabuli obce a v registri rezortu pôdohospodárstva a rozvoja vidieka alebo povinnosť preukázať splnenie podmienok nadobúdania vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku,“ uvádza Plavec.
Nadobúdať poľnohospodársky pozemok do vlastníctva naďalej nemôže štát, občan štátu, fyzická osoba s pobytom alebo právnická osoba so sídlom v štáte, ktorého právny poriadok neumožňuje občanom Slovenskej republiky, osobám s pobytom na Slovensku ani právnickým osobám so sídlom v Slovenskej republike nadobúdať vlastníctvo k poľnohospodárskemu pozemku; to sa nevzťahuje na dedenie poľnohospodárskeho pozemku. Nevzťahuje sa to na štáty Európskej únie, Európskeho hospodárskeho priestoru, Švajčiarsko ani na štáty, pre ktoré to vyplýva z medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná; ustanovenie sa nevzťahuje ani na ich štátnych občanov, ani na fyzické osoby s pobytom alebo právnické osoby so sídlom v týchto štátoch.