JUDr. Patrik Ozimanič: Rozchod nie je ničím príjemným. V súčasnosti nie je ničím nezvyčajným, že dvaja ľudia žijú ako partneri (často nazývané aj ako druh a družka) bez toho, aby uzavreli manželstvo. Samozrejme je to ich rozhodnutie a do uzavretia manželstva ich nikto nemôže nútiť. Kým však najmä Občiansky zákonník a Zákon o rodine definuje určité vzájomné práva a povinnosti medzi manželmi, komplexná definícia a úprava vzájomných práv a povinností medzi „partnermi“ v zákone absentuje.
Povinnosti manželov
Pri manželoch zákon o rodine napr. formuluje v § 18 povinnosti, ako – povinnosť žiť spolu, byť si verní, vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť, pomáhať si, starať sa spoločne o deti a vytvárať zdravé rodinné prostredie, starať sa uspokojovanie potrieb rodiny založenej manželstvom. Občiansky zákonník potom v § 143 a nasl. definuje povinnosti týkajúce sa spoločného majetku patriaceho do BSM, napr. to, že veci v bezpodielovom spoluvlastníctve užívajú obaja manželia spoločne, spoločne uhradzujú aj náklady vynaložené na veci alebo spojené s ich užívaním a udržiavaním, ďalej, že bežné veci týkajúce sa spoločných vecí môže vybavovať každý z manželov, že v ostatných veciach je potrebný súhlas oboch manželov (inak je právny úkon neplatný) alebo, že z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí sú oprávnení a povinní obaja manželia spoločne a nerozdielne.
Partnerské spolužitie a rozchod má aj právne dopady
Partnerské spolužitie má nevyhnutne presah aj do právnej roviny, i keď si to partneri často neuvedomujú. Je úplne bežné, že partneri napr. striedavo platia účty, kupujú potraviny, nábytok, platia dovolenky, opravy a údržbu. Často sa dokonca spolupodieľajú aj na investícii do majetku toho druhého (ktorého vlastníkom investujúci partner nie je). Samozrejme, pokiaľ vzťah funguje, nie je to problém.
Položme si tiež otázku, kto na začiatku vzťahu, či v jeho priebehu už len myslí na to, usporiadanie akýchsi partnerských práv a povinností, či na spísanie partnerskej zmluvy, kde si zachytia úplne všetky práva a povinnosti. Veď koniec koncov náš právny poriadok nepozná ani len inštitút predmanželskej zmluvy.
Z právneho hľadiska sa rozchodom nič nemení. Nemá sa v podstate asi ani čo zmeniť, keďže z právneho hľadiska medzi partnermi žiaden právny vzťah nevznikol. Alebo vznikol? Po rozchode môže vzniknúť bezdôvodné obohatenie
Ak pominieme režim podielového spoluvlastníctva, kedy partneri kúpia nejakú vec spoločne (a majú o tom ideálne aj dôkaz), prípadne režim solidárnych záväzkov, tak napr. také investície do majetku toho druhého pri absencii dohody a inej úpravy môžeme pri rozchode „vyporiadať“ azda len cez režim bezdôvodného obohatenia.
Podľa § 451 Občianskeho zákonníka „Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.“
Rozchod nemá svoju legálnu definíciu avšak podľa názorov časti súdnej praxe ide o právne relevantnú skutočnosť, ktorá má význam napr. aj na vyporiadanie partnerov, resp. na moment vzniku bezdôvodného obohatenia a v konečnom dôsledku aj na moment začiatku plynutia premlčacej doby bezdôvodného obohatenia.
Podľa § 107 Občianskeho zákonníka
(1) Právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.
(2) Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo. Otázke rozchodu a vzniku bezdôvodného obohatenia sa venoval aj Ústavný súd SR
„Ústavný súd považuje moment rozchodu ako odpadnutie právneho dôvodu investície, a tak ako počiatok behu subjektívnej premlčacej lehoty za rozumný, pretože zmyslom investície „nie je len číre ekonomické zveľadenie majetku, ale je ním upevnenie partnerského vzťahu do budúcna“. Tento názor možno podporiť aj judikatúrou rakúskych „vrcholných“ súdov, ktorá siaha až do roku 1949 (porov. Oberlandesgericht Wien, Entscheidung vom 7. 9. 1949, 2 Ob 354/49). Námietka ťažkosti dokazovania rozchodu nie je z hľadiska hmotného práva relevantná, pretože Občiansky zákonník pozná podobné normy určenia času, napríklad trvalé opustenie domácnosti pri zrušení spoločného nájmu bytu. Napokon norma vyplývajúca z tohto výkladu nemôže byť považovaná za retroaktívnu, pretože obaja partneri dopredu vedia, že ak sa rozídu, tak sa investícia stane bezdôvodným obohatením. Možno uzavrieť, že tento právny názor nemá nahrádzať civilnoprávnu judikatúru najvyššieho súdu opretú o § 421 Civilného sporového poriadku.“ (sp.zn. II. ÚS 684/2017–11)
Z tohto rozhodnutia vychádzal napr. aj Krajský súd v Trnave v konaní sp. zn. 26Co/74/2020 , ktorý uviedol:
„V tejto súvislosti potom odvolací súd dodáva, že podľa ustálenej súdnej praxe, ako aj právnej teórie, (tu pozri aj Imrich Fekete – Občiansky zákonník 2. zväzok, Veľký komentár, druhé aktualizované rozšírené vydanie, Bratislava, Eurokódex2015, str. 845) keď jedna osoba (poznámka odvol. súdu – žijúca v druhovskom pomere s inou osobou)investuje do majetku inej osoby z dôvodu spoločného spolužitia (bez toho, aby išlo o manželstvo), nejde o bezdôvodné obohatenie, a to až do momentu zániku spolužitia. Po zániku spolužitia má investujúci druh právo na vydanie bezdôvodného obohatenia v dôsledku plnenia z právneho dôvodu, ktorý odpadol (tu pozri aj v uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 684/2017–11 z 10. novembra 2017 v zmysle, ktorého tento považuje moment rozchodu ako odpadnutie právneho dôvodu investície, a tak ako počiatok behu premlčacej doby za rozumný, pretože zmyslom investície “nie je len číre ekonomické zveľadenie majetku, ale je ním upevnenie partnerského vzťahu do budúcna”
Na základe uvedeného tak možno uviesť, že aj v prípade rozchodu partnerov (nie manželov), ktorí investovali do majetku toho druhého má rozchod, ako právne relevantná skutočnosť nemalý význam. Týmto momentom totiž „odpadá“ právny dôvod majetkového plnenia a zároveň ide o moment vzniku bezdôvodného obohatenia a moment začatia plynutie subjektívnej 2 ročnej premlčacej doby bezdôvodného obohatenia.
Kedy ide o obohatenie sa
Zhrnuté podčiarknuté (a zjednodušene povedané) je v zásade nesporné, že samotná investícia do majetku partnera je obohatenie. Bezdôvodným obohatením sa však stane až momentom rozchodu. Vychádzajúc z podstaty bezdôvodného obohatenia (ako inštitútu, ktorý sa používa subsidiárne, ak absentuje dohoda, alebo zákonné ustanovenie), pri vynaložení peňazí (investície) na cudzí majetok sa vlastník veci (majetku) obohacuje, či sa mu to páči alebo nie. Otázkou ostáva:
- Či sa obohatil bezdôvodne?
- Kedy bezdôvodné obohatenie vzniklo?
Ak investícia nie je darom, nie je vynaložená na základe inominátnej (nepomenovanej) zmluvy, na základe zákona, či inej dohody, potom ide o bezdôvodné obohatenie. Stane sa však ním až momentom rozchodu. Ak sa partner, ktorý investoval, chce túto investíciu vyporiadať, nemal by otáľať a žiadať by ju mal v do 2 rokov od momentu rozchodu. Samozrejme je dôležité to, či vie investíciu aj preukázať, a to môže byť niekedy problém.
Ostatné záležitosti, ako je podielové spoluvlastníctvo nejakej veci, napr. bytu, či auta, je potrebné riešiť v režime zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva podľa § 142 a nasl. Občianskeho zákonníka, o ktorom si môžete prečítať aj tu – Ako vyporiadať podielové spoluvlastníctvo?
Vyporiadania spoločného úveru zase v režime napr. prevzatia dlhu (§ 531 Občianskeho zákonníka), prípadne dohodou alebo vymáhaním toho, čo jeden zo spoludlžníkov uhradil na úvere za toho druhého (§ 511 Občianskeho zákonníka). Zdroj: Judr.Patrik Ozimanič, advokát, advokátska kancelária Ozilegal