„Dohoda má prednosť pred závetom a zákonom a je aj najlacnejšia, pretože nestúpajú hotové výdavky spojené s neraz náročným dokazovaním. Pokiaľ neodporuje zákonu, neobchádza ho a ani sa neprieči dobrým mravom, dedičia nie sú prakticky pri jej uzatváraní nijako obmedzení,“ vraví notársky kandidát Ladislav Kupka. „Môžu uzatvoriť dohodu, podľa ktorej si rozdelia jednotlivé majetkové hodnoty patriace do dedičstva, dohodu, podľa ktorej jeden preberateľ vyplatí ostatným spoludedičom ich dedičské podiely – ide o takzvané výplatky alebo vzájomné finančné vyrovnania – alebo dohodu, podľa ktorej niektorý z dedičov nenadobudne z dedičstva nič.“
Pokiaľ ide o lesnú a poľnohospodársku pôdu mimo zastavaných území obcí a miest, tá sa nesmie ďalej deliť pod prípustnú výmeru. Zákaz drobenia sa však začal uplatňovať až po auguste 1995, keďže až od septembra 1995 je účinný zákon, ktorý zakazuje drobenie poľnohospodárskej a lesnej pôdy. Týka sa to len pozemkov mimo zastavaných území miest a obcí, v zastavaných častiach sa môžu medzi dedičov deliť ďalej bez obmedzenia. Informácia o tom, kde sa daná parcela nachádza, je na liste vlastníctva, pričom označenie číslom „1“ je umiestnenie v obci, teda v intraviláne, a označenie číslom „2“ je umiestnenie mimo obce, v extraviláne. Rozhodujúci je preto aj dátum úmrtia osoby, po ktorej sa také pozemky dedia, keďže aj dnes sa bežne dedičsky prejednávajú poľnohospodárske a aj lesné pozemky mimo zastavaných území po zosnulých, ktorí zomreli pred hraničným dátumom, teda pred prvým septembrom 1995.
„Pokiaľ sa prejednávajú pozemky po zosnulom, ktorý zomrel pred týmto dátumom, dedičia si ich môžu deliť aj tak, že rozdelením vzniknú pozemky menšie ako 2–tisíc štvorcových metrov, ak ide o poľnohospodársku pôdu, a menšie ako 5–tisíc štvorcových metrov, ak ide o lesný pozemok,“ vraví notár Jozef Gimerský. „Ak sa však také pozemky dedia po poručiteľoch, ktorí zomreli od prvého septembra 1995 a neskôr, už si ich dedičia pod spomínanú výmeru rozdeliť nemôžu.“
Ak sa dedičia nedohodnú, súd alebo notár musia potvrdiť nadobudnutie dedičstva podľa pomerných dedičských podielov. „Rozdeľovať jednotlivé majetkové hodnoty patriace do dedičstva môže notár len vtedy, ak má takýto postup oporu v hmotnom práve, teda len v prípadoch ustanovených v spomínanom zákone o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom,“ vraví Ladislav Kupka. „Ak sa totiž dedičia nedokážu dohodnúť ohľadom nadobudnutia pôdy tvoriacej poľnohospodársky pôdny a lesný fond nachádzajúcej sa mimo zastavaného územia obce, malo by podľa zákona nasledovať pomerne zložité dokazovanie, u koho z nich sú najvhodnejšie podmienky na obhospodarovanie pôdy, čo je práve v prípadoch malých parciel určiť nemožné.“
Notári sa preto snažia viesť dedičov k dohode, je to pre nich najlepšie riešenie. „Hľadáme spoločne vhodného nástupcu s tým, že je potrebné ustáliť cenu majetku, ktorá je rozhodujúca pre jeho vysporiadanie s ostatnými dedičmi. Prepočíta sa na ich zákonné dedičské podiely. Osobne sa domnievam, že ak ide o malé parcely, ktoré sa ani nedajú riadne obhospodarovať, je vhodné prihliadať na to, ktorý z dedičov prejavil o ne záujem tým, že podal návrh na ich dodatočné prejednanie.“ Zákon nenúti dedičov určiť jediného preberateľa pôdy, ale dedičia sa môžu dohodnúť, že každý z nich nadobudne vlastnícke právo alebo spoluvlastníctvo ku konkrétnym nehnuteľnostiam. „Pri hľadaní najvhodnejšieho preberateľa je teda nevyhnutné zisťovať aktuálne užívanie poľnohospodárskych pozemkov, ako aj možnosti dedičov tieto pozemky obhospodarovať. Uvedené kritérium podľa môjho názoru nie je jediným, ktoré môže súdny komisár zohľadniť pri dedení poľnohospodárskej pôdy v extraviláne. Osobitne, ak ich veľkosť ani neumožňuje výkon vlastníckeho práva vec užívať. Je na notárovi, ktoré kritériá zohľadní.“
Finančné vyrovnanie medzi dedičmi je už mimo dedičského konania. „Potrebné však je, aby v dedičskom rozhodnutí bolo určené, akým spôsobom, v akej lehote a v akej výške sa majú dedičia finančne vyporiadať,“ dodáva Kupka.