Napríklad, keď niekto zdedí byt, za ktorý pôvodný majiteľ neplatil, prípadne ho zaťažil hypotékou, všetky dlhy prechádzajú na neho. Zákon síce umožňuje dedičstvo odmietnuť, ale v takom prípade musí každý rátať s tým, že ho odmieta ako celok, nielen časť zaťaženú dlhmi. „Ak dedič vyhlási, že dedičstvo odmieta, nededí a nenesie ani žiadnu zodpovednosť za žiadne dlhy poručiteľa,“ vraví notárka Miriam Imrich Breznoščáková. „Ak by dedičstvo, naopak, prijal, zodpovedá aj celým svojím majetkom, a teda nielen tým, ktorý zdedil. Zodpovednosť je však obmedzená trhovou hodnotou majetku, ktorý zdedil. Teda cenou, za ktorú by sa hnuteľné či nehnuteľné veci zahrnuté do dedičstva predávali v čase smrti poručiteľa.“
V prípade prijatia zadlženej pozostalosti sa teda môže stať, že dedičov po čase vyhľadajú veritelia alebo exekútori a budú od nich žiadať, aby uhradili dlžnú sum, či už predajom zdedeného, alebo svojho vlastného majetku.
Výlučne z vecí poručiteľa sú dlhy hradené len v troch prípadoch: ak zanechal majetok nepatrnej hodnoty do tisíc eur, ak sa dedič alebo dedičia s veriteľmi dohodnú, že ho prenechajú na úhradu dlhov zosnulého, ak dedičov niet a dedičstvo po zosnulom preberie štát.
Pri nepatrnej hodnote majetku, do tisíc eur, sa veci vydajú osobe, ktorá sa postarala o pohreb, a nie dedičom. „Pohrebné výdavky tvoria totiž pasíva dedičstva. Uznesením súdu alebo notára sa vydajú osobe, ktorá tieto výdavky vynaložila a z tohto titulu má pohľadávku voči dedičstvu, je teda v postavení veriteľa. Dôjde k tomu aj, ak hodnota majetku zosnulého je nižšia než jeho dlhy, vrátane nákladov vynaložených na jeho pohreb,“ vysvetľuje notárka.
Užitočné informácie nájdete aj v článku Ako správne odmietnuť dedičstvo.
Ak si chcete prečítať tento článok, zaregistrujte sa v systéme plateného obsahu Piano.
Ak sa dedičia s veriteľmi poručiteľa dohodnú, že dedičstvo zaťažené dlhmi sa im prenechá a tým sa ich dlhy uspokoja, zodpovedajú tiež len vecami, ktoré patria do dedičstva, a nie aj svojím majetkom. „Takú dohodu môžu s veriteľmi uzavrieť účastníci konania, ktorými sú dedičia a štát v prípade odúmrte, ak po zosnulom dedičia nie sú.“
Štát ako účastník dedičského konania v prípade, že dedičov nie je, teda v prípade odúmrte, nesie tiež zodpovednosť nielen za poručiteľove dlhy, ale aj za primerané náklady jeho pohrebu. „Štát na rozdiel od dedičov zodpovedá za dlhy a primerané náklady spojené s pohrebom len konkrétnymi vecami z dedičstva, čím má oproti nim zvýhodnené postavenie. Je to kompenzácia za to, že štát nemôže odmietnuť dedičstvo,“ dodáva notárka.
Veriteľom možno dlh splatiť peniazmi. Ak je všeobecná cena majetku nižšia ako výška dlhov, nariadi sa likvidácia predlženého dedičstva. Potrebný je k tomu návrh buď dediča, alebo veriteľa. Súd, ktorý dedičstvo prejednáva, môže aj sám uznesením nariadiť jeho likvidáciu. Výťažok sa rozdelí medzi veriteľov, ich dlhy sa vyplatia buď úplne, alebo čiastočne. „Neuspokojené pohľadávky pri likvidácii dedičstva zaniknú a veritelia si ich ani do budúcnosti nebudú môcť voči dedičom úspešne uplatniť,“ ubezpečuje Breznoščáková.
Výnimočne môže dôjsť aj k likvidácii dedičstva, ktoré nie je zaťažené dlhmi. „Ak ho nadobudol štát a veriteľ odmietol prijať nejakú vec z dedičstva, štát požiada o speňaženie dedičstva a následné uspokojenie veriteľa peniazmi,“ dodáva notárka.