Ľudia s nízkymi príjmami často hlasujú proti vlastným ekonomickým záujmom a stavajú sa proti väčšiemu prerozdeľovaniu pre chudobných, pretože ich hlavným záujmom je, aby sa v spoločenskom rebríčku neprepadli na najnižšiu úroveň, vyplýva zo štúdie Američanov.
„Chudoba môže byť deprimujúca. Trochu znesiteľnejšia sa stáva, keď sa niekto môže cítiť o niečo lepšie ako iný,“ komentoval výsledky týždenník The Economist, ktorý na štúdiu upozornil.
Ľudia nechcú byť na poslednom mieste
Často pozorovaná nechuť chudobných k prerozdeľovaniu, ktoré by im objektívne pomohlo, americkí ekonómovia zvyčajne vysvetľujú vierou v príjmovú mobilitu, čiže nádejou na budúce zlepšenie situácie.
Ľavicový výklad zase hovorí o „falošnom vedomí“ vnucovanom vládnucou triedou a o tendencii posilňovanej reklamou a médiami, keď chcú chudobní napodobňovať „záhaľčivú triedu“. Americkí vedci poukazujú na rasové, etnické a kultúrne rozdiely, najmä medzi černochmi a belochmi.
Nová štúdia, naopak, odpor časti chudobných proti prerozdeľovaniu vysvetľuje provokatívne hypotézou „averzie voči poslednému miestu“ a snahou o zachovanie znesiteľného sociálneho statusu. Je to založené na dobre preskúmanom fenoméne pocitu spoločenskej hanby. Zbavenie sa tohto pocitu býva často oveľa silnejším stimulom, než snaha si prilepšiť. To podľa autorov môže mať značné dôsledky na politiku, sociálne vzťahy, kriminalitu alebo školstvo.
Nerovnosť rástla, ochota k prerozdeľovaniu nie
Tradičné teórie sociálnej a príjmovaj mobility predpovedajú, že s rastom nerovnosti sa bude zvyšovať podpora prerozdeľovania. Nič také sa ale v USA, Británii a ďalších vyspelých krajinách nedeje a krajiny Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD) zaznamenali za posledných 30 rokov pravý opak – kým nerovnosť rástla, ochota k prerozdeľovaniu sa znižovala.
Autori štúdie vychádzajú z predpokladu, že chudobnejším, ktorí nie sú príliš schopní posunúť sa na spoločenskom rebríčku hore, bude najviac záležať na tom, aby sa neocitli na jeho najspodnejšej priečke, pretože „najhoršie je byť najhorším“. To by teoreticky viedlo k tomu, že určitá časť nižších vrstiev, tí na „predposlednom mieste“, sa budú stavať proti prerozdeľovaniu v prospech chudobných najviac zo všetkých príjmových skupín.
Chudobní sa bránili pádu na dno
Autori preverili svoju hypotézu sériou psychologických testov s peniazmi a skúmali aj verejnú mienku. Testovaní dostali čiastky odstupňované po jednom dolári. Potom im ukázali, na ktorom mieste v rebríčku sú. Následne dostali dva doláre ktoré mali dať osobám, ktoré boli v rebríčku hneď nad nimi alebo hneď pod nimi. Ľudia v strede a hornej časti rebríčka dávali doláre najmä osobám, ktoré mali pod sebou, napriek tomu, že kvôli tomu klesli v rebríčku a obdarovaní ich predbehli.
Ľudia, ktorí boli na spodných miestach rebríčka, dávali doláre najmä tým nad sebou, aby si zabezpečili, že ich tí z nižšieho miesta nepredbehnú a niekto teda určite zostane pod nimi.
Slabo platení sa bránia pred ešte slabšie platenými
Výsledky testov potvrdzujú aj štatisticky spracované prieskumy verejnej mienky agentúry Pew Research Centre na tému minimálnej mzdy. Tá totiž z hľadiska štúdie predstavuje „poslednú priečku“ legálnej mzdy zamestnanca.
Je tiež formou núteného prerozdeľovania v prospech jednotlivých zamestnancov s najnižšími mzdami. Buď je to na úkor celej skupiny, pre ktorú sa zníži dostupnosť pracovných miest, alebo na úkor monopolistických zamestnávateľov, alebo na úkor spotrebiteľov, ktorým sa zvýšia ceny.
Prieskumy ukazujú, že ľudia zarábajúci mierne nad úrovňou minimálnej mzdy sa najviac stavajú proti jej zvýšeniu, aj keď by im to zvýšilo a poistilo príjem a odstránilo hrozbu lacnejšej náhrady. Táto skupina dáva prednosť obrane svojej pozície proti relatívnemu pádu, pri ktorom by sa spolu s doterajším príjemcami minimálnej mzdy dostali na mzdové dno.
Štúdia si pritom overila, či respondenti s nízkymi príjmami nie sú ovplyvnení poznatkami ekonómie, ktoré ukazujú, že vyššia cena práce znižuje dopyt po pracovnej sile, to znamená, že na vyššiu minimálnu mzdu najviac doplatia tí, ktorí ju poberajú.
Ukázalo sa, že ľudia so mzdou tesne nad minimálnou úrovňou sú v tomto smere ekonómiou poznamenaní zo všetkých skupín najmenej. Neovplyvňujú ich ani politické preferencie, pretože zo všetkých najpozitívnejšie hodnotili politiku prezidenta Baracka Obamu, aj keď za jeho vlády sa minimálna mzda prudko zvýšila.
Vznik sociálnej koalície nie je jednoduchý
To podľa ekonómov ukazuje, že zostavenie sociálnej koalície, podporujúcej vyššie zdanenie a prerozdeľovanie môže byť zložitejšie, než sa doteraz zdalo. Tradične sa hovorí o jednoduchej aritmetike, keď sa zjednotí kompaktná nadpolovičná väčšina chudobnejších a tá si prostredníctvom politikov prerozdelí dane od menšiny bohatších.
„Averzia k poslednému miestu“ však ukazuje, že spodná skupina zďaleka nie je jednotná, časť chudobných sa stavia proti prerozdeľovaniu, ktoré by síce ich situáciu objektívne zlepšilo, ale ohrozilo by ich zostupom na sociálne dno.
Teória „posledného miesta“ môže podľa autorov prispieť napríklad aj k lepšiemu pochopeniu kriminality nízkopríjmových skupín. Dopady môže mať tiež na vzdelávanie, kde naznačuje spôsob, ako motivovať žiakov so zlým prospechom, uviedli autori.