Ľudia za prácou dochádzajú stovky kilometrov

Kríza prinútila veľa ľudí siahnuť po krajných riešeniach a vycestovať za prácou na niekoľko týždňov či si každé ráno privstať a pohnúť sa za robotou stovky kilometrov od domova a večer naspäť.

07.09.2009 07:44
Autobus, nástup, cesta, zamestnanie Foto:
Ilustračné foto
debata

Vyše štyristopäťdesiat kilometrov musí merať päťdesiatdeväťročný Cyril Sopkanič, aby si našiel prácu a zarobil si na každodenný život. Tesár z Brekova pri Strážskom chodieva na fušky do hlavného mesta.

„Teraz chodíme s partiou do Bratislavy, predtým sme boli aj v Škótsku alebo som chodil do Prahy,“ vysvetľuje pán Sopkanič. „Na východe práca nie je. Keď sa nejaká nájde, tak sa neoplatí, lebo nám za ňu nezaplatia alebo zaplatia menej, než sme sa dohodli. V Bratislave si predsa len zarobíme viac. Ale veľa peňazí minieme na cestovné,“ tvrdí. Podľa neho cesta vyjde na dvadsať eur tam a dvadsať eur spať. K tomu sa ešte pridajú náklady za stravu a ubytovanie. Do hlavného mesta Slovenska chodí na mesiac alebo na tri týždne, záleží na druhu roboty, ktorú práve získa.

Dennodenné cestovanie do práce majú za sebou aj Renáta Fuksová a jej manžel Ján z Lučenca. „Dochádzali sme do odštepných závodov vo Zvolene každý deň počas dva a pol roka a môj muž počas troch rokov. Spočiatku nám aj prispievali na cestovné, ale tieto príspevky postupom času zanikli,“ hovorí pani Fuksová, ktorá s manželom do Zvolena jazdila na aute. To bolo pre nich výhodnejšie najmä ak vzali so sebou aj nejakého kolegu.

„Či pršalo, či snežilo, museli sme byť v práci už o siedmej ráno a byť pripojení k počítaču,“ spomína si na neľahké ranné vstávanie a cestovanie.

„Mala som aj kolegyne, ktoré chodili na týždňovky. Prišli domov v piatok a v nedeľu na obed odchádzali zase preč. S rodinou boli len deň a pol, a to sa venovali skôr domácim prácam ako deťom,“ uzatvára.

debata chyba