Aj na pohreboch sa občas stane niečo úsmevné

, 27.10.2018 08:15
pohreb, úmrtie, smrť
Ilustračné foto. Autor:

Smiať sa je to posledné, čo sa na pohreboch človeku chce. Aj tam však občas, hoci zriedka, dochádza k úsmevným situáciám. Za iných okolností by sa na nich človek aj dobre pobavil, pri poslednej rozlúčke však nemá na žarty náladu.

Úsmevné príhody na pohreboch niekedy dokážu odľahčiť atmosféru, niekedy naopak, vyvolajú v pozostalých zmiešané pocity. Smiech sa v našej kultúre na pohreboch nenosí. Sú však ľudia, ktorí by radšej videli na svojom pohrebe úsmev namiesto sĺz.

„Kamarát, dnes už tiež nebohý, šiel na pohreb svojmu majstrovi,“ spomína na úsmevnú z nich pani Terézia z východu Slovenska. Bolo to v zime, v dedine pri Prešove. Vtedy tam ešte nebol dom smútku, takže všetci sa zišli v dome zomrelého, odkiaľ sa chodievalo na cintorín. Rodný dom zosnulého majstra stál na konci dediny, na strmom kopci. Spomínaný kamarát zosnulého, Pavel z Kalinova, niesol veľký veniec za kolegov z roboty, čo bolo po zasneženej a šmykľavej ceste dosť náročné. Keď sa vo sviatočných topánkach konečne vyšplhal k domu myslel si, že má prelud. Dvere mu otvoril jeho majster a vítal ho. Pavel sa aj tešil, aj vypliešťal oči, aj neveril… Bol veľmi zmätený. Zobral to teda priamo, štýlom jemu svojským: „Boha ti, a ty si neumrel? Ja sa tu za tebou trepem, kvety ti nesiem, a ty si neumrel?!“ Žiaľ, k priateľskému objatiu starých kolegov nedošlo. Majster bol naozaj mŕtvy, ľudí prichádzajúcich na poslednú rozlúčku, vítal jeho brat, dvojča, o ktorom Pavel dovtedy nevedel…

Olé, olé namiesto requiem

Smútiacich občas trocha povzbudí aj hudba, ktorú pozostalí na pohrebe vyberú. Nie vždy ide len o trúchlivé skladby. „Môj otec bolo spoločenský a veselý človek, rád oslavoval. Miloval futbal a hokej. A fanúšikovskú odrhovačku Olé, olé, spieval ju skoro na každej oslave. Aj keď sa pracovníci pohrebnej služby čudovali, musela som mu ju dať zahrať. To ho skrátka vystihovalo. Taký bol. Tak pri vynášaní jeho truhly znelo Olé, olé, futbal! A viacerí ľudia, čo sa prišli s otcom rozlúčiť, sa namiesto plaču usmievali. A mňa to potešilo, myslím, že takto by to chcel,“ hovorí Jana zo Spišskej Novej Vsi.

Živijó na kare

Pri ďalšom pohrebe, v malej dedinke neďaleko Stropkova na východe Slovenska, zohral úlohu alkohol. Muž pochovával svoju ženu, so všetkým ako sa patrí. Riadny právoslávny obrad, rozlúčková reč kňaza – popa, kondolencie, následný kar. Tam, ako je medzi Rusnákmi zvykom, sa opakovane a opakovane pripíjalo, s pribúdajúcimi pohárikmi už nielen na pamiatku zomrelej. Napokon, nebolo sa kam ponáhľať. V dedinke nebolo po pohrebe v ten deň už na programe nič. Tak si dali. Aj vdovec, aj pozvaný kňaz – pop. Na záver pravoslávneho karu sa smútiaci rozchádzajú po zaspievaní piesne na večnú spomienku „Vičnaja pamjať…“ Pop s vdovcom však boli vtedy už tak podtrunžení, že namiesto Vičnej pamjate spievali Živijó, živijó, mnoga leta, živijó…

Účastníci pohrebu v ďalšej malej dedinke pri Lučenci zasa pamätajú na obrad, kedy bol jeden z nosičov truhly tak opitý, že sa zamotal do lán a spadol do vykopaného hrobu. Takže namiesto pochovania nebožtíka museli najprv ratovať z hrobu živého. Hanba – nehanba, podgurážený nosič sa nevzdal svojich zvykov ani potom. Naďalej odprevádzal svojich spoluobčanov na poslednej ceste, a naďalej sa k tomu aj posilňoval po svojom. Len už v menších množstvách.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#úsmev #spomienky #obrad #pohreby
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku