Ako sa vyrovnať so smrťou blízkeho človeka?

02.02.2020 06:00
pozostalí, dôchodci, smútok, smrť, seniori,...
Veľakrát máme problém prestať smútiť, lebo máme pocit, že zrádzame svojich zosnulých tým, že ukončíme smútenie. Autor:

V jedinom okamihu prišla o obidvoch rodičov, jedinú sestru a malého synovca. Jana Pitková riaditeľka občianskeho združenia Kolobeh života, sa roky vyrovnávala so stratou blízkych, ktorí tragicky zahynuli pri dopravnej nehode.

Prešlo dvadsať rokov a dnes odovzdáva svoje skúsenosti ďalším ľuďom, ktorí sa nevedia zbaviť zničujúceho pocitu smútku po smrti príbuzných. V rozhovore pre Pravdu vysvetľuje, ako dlho by sme mali smútiť, prečo nepotláčať vnútorné pocity a ako sa z tejto emočnej pasce napokon dostať a ísť ďalej.

Smútok zo straty blízkej osoby vyvoláva bolesť. Aké sú jednotlivé štádia smútku, ktoré sa zvyknú vyskytovať v takýchto ťažkých životných situáciách?

Smrť blízkeho človeka je pre nás veľmi bolestivou skúsenosťou. Najmä, ak zomrel nečakane, prípadne vo veku, kedy to ešte nepovažujeme za prirodzené. Každý človek je iný, preto aj každé smútenie je iné. Ak náš život bol priveľmi spätý so zomrelým, nevieme si predstaviť, ako budeme ďalej žiť bez neho. Prechádzame rôznymi štádiami smútenia, šokom, slabosťou, neprijatím, odporom, negativizmom, pocitom obete. Smútenie často sprevádza aj zlosť, ktorá môže prejsť do nenávisti, či iných silných emócií. Smútiaci „naháňajú“ potenciálnych vinníkov, alebo zlosť obrátia na seba a začnú sa ľutovať. No neuľaví sa im. Kým nepochopia, že nikto tu nie je obeťou.

Aj vy ste mali životnú skúsenosť so stratou blízkych. Môžete nám to priblížiť?

Keď som bola 28-ročnou mladou manželkou a mamou jednej trojročnej a jednej trojmesačnej dcérky, v jednom momente som prišla o štyroch svojich blízkych a milovaných ľudí. Pri autonehode zahynuli obaja moji rodičia, jediná sestra a jej malý syn. Celkom som sa zložila a dodnes si na mnohé udalosti, ani na svoje vlastné konanie a reakcie presne nepamätám. V jednej sekunde mi zomrela celá rodina a stala som sa tak nevedome adeptom na komplikované smútenie, ktoré aj nastalo. Bez toho, aby som vedela, čo to je a vedela, čo s tým robiť.

Ako ste vnímali bolesť zo straty blízkeho, kto alebo čo vám v tomto období pomohlo?

Prechádzala som všetkými fázami smútenia. Cítila som príšernú bolesť. Moje smútenie bolo vzhľadom na mnohonásobnú stratu komplikované a asi len vďaka trojmesačnej dcérke som to prežila bez jedinej tabletky. Realita dojčiacej mamičky a materinského pudu mi pomohla sústrediť sa na každodenný život a potreby mojej rodiny. Na to, že ma potrebujú a ja tu pre nich jednoducho musím byť. Naučila som sa takto žiť.

Ako dlho ste sa vyrovnávali s touto stratou?

Trvalo to veľmi dlho, 18 rokov, ktoré som prežila odložením ozajstného smútenia. Zakázala som si na to myslieť, vytesnila som to, ale s každou spomienkou sa mi tá rana znova otvárala. Takže jedného dňa som sa rozhodla s tou ranou niečo robiť. Absolvovala som účinné terapie, ktoré mi pomohli nanovo si to celé naplno odsmútiť a vnútorný pocit ma viedol ďalej v ústrety môjmu strachu zo smrti. Pustila som sa do samoštúdia, vyhľadala vzdelávací a zážitkový seminár o smrti, až som postupne začala objavovať skrytú krásu v tom, čoho som sa najviac bála. A našla som motív a potrebu pomáhať týmto spôsobom ďalej.

Je vôbec možné vyrovnať sa s takouto situáciou?

Pri smrti milovaného človeka je dôležité naplno smútiť a odsmútiť si tú stratu. Smrť blízkej osoby je totiž nielen bolestivá a otrasie našimi istotami, ale výrazne zmení pocit našej identity aj integrity. Identity v zmysle otázky kto som? Či som ešte manželka, keď mi zomrel manžel, či som ešte matka, keď mi zomrelo jediné dieťa? A integrity v zmysle pocitu, že so smrťou milovaného akoby zomrel kus nás, či niečo v nás. Bolí nás nielen duša, ale aj fyzické telo. Ak smútok nespracujeme, žijeme akoby s nezahojenou ranou, ktorá sa kedykoľvek opakovane znova a znova otvára. Bráni nám v normálnom živote, vyčerpáva nás to, berie nám to životnú energiu, prináša beznádej, v krajnom prípade to môže prejsť do depresie. Preto je také dôležité poctivo si odsmútiť každú stratu.

Niektorí ľudia sa pri strate partnera, blízkej osoby nevedia vymaniť z emočnej pasce a obviňujú sa, prečo sa to stalo práve im.

To je problém našej generácie. Tejto internetovej doby, ktorá je zameraná na mladosť, šťastie, dokonalosť a úspech. Smrť sme vylúčili zo svojich životov, presunuli sme ju do nemocníc a ústavov, delegovali sme ju na pohrebné služby. Stala sa pre nás tabu, niečo, čo nechceme vidieť, z čoho máme obrovský strach a vôbec tomu nedokážeme čeliť. Už nie je súčasťou našich rodín tak, ako to bolo len dve generácie pred nami, keď sa zomieralo doma.

Bol v tom čase väčší priestor na dôstojnú rozlúčku so zosnulým?

Telo zosnulého bolo doma tri dni a noci, blízki mali šancu sa s ním rozlúčiť, ukončiť niektoré dôležité veci. Bdelo sa pri ňom dňom i nocou a bol to najzmysluplnejší čas pre ukončenie vzťahu. Pre mŕtvych to bola dôstojná rozlúčka a pre pozostalých presne ten čas, keď si mohli jeho odchod naplno uvedomiť, prijať ho, prejaviť žiaľ. Bol to síce bolestný, ale zdravý začiatok smútenia, vďaka ktorému sa mohol začať celý liečivý proces.

A aká je realita súčasnosti?

Dnes, keď sa všetko deje mimo nás, nie sme v kontakte so smrťou, s odchádzaním človeka, tak nám to robí veľmi veľké problémy a vznikajú nám obrovské strachy. Smrť nedokážeme vnímať prirodzene, ako súčasť kolobehu života. Je to aj absenciou uvedomenia, že všetko na svete je dokonalé také, aké to je. A že nikto nám na tomto svete nepatrí. Ak sa raz niekoho duša rozhodla, že odíde, je to jej voľba. My svet vidíme iba z výšky našich očí, ale iba zhora vidieť celú panorámu, všetko v súvislostiach. Ja som smrť svojej rodiny prijala a naučila sa v nej vidieť Božiu lásku a príležitosť.

Čo vám toto poznanie prinieslo?

Neuveriteľne ma to posilnilo a dalo mi to úplne nový rozmer žitia. Umožnilo mi to nájsť samu seba a naučiť sa žiť cez samu seba, nie cez druhých. Už sa nehrám na obeť a netvárim sa, že toto sa mi nemalo stať a je to nespravodlivé. Veď celý život strácame. Od predmetov, práce, mladosti, zdravia, až po svojich blízkych. Toto by sme sa v škole mohli učiť namiesto množstva pre život nepotrebných vecí. Vedieť, čo robiť so smútením, zlosťou, žiarlivosťou, závisťou, vedieť si pomôcť. Učiť sa ako žiť vo vzťahoch a vytvárať zdravé vzťahy. A ten základný vzťah so sebou samým. Lebo ten je zrkadlom našich vzťahov s inými.

Sú však aj ľudia, ktorí sa so stratou blízkeho nevedia vyrovnať po celý život. Čo sa deje v ich vnútri?

Je veľa ľudí, ktorí istým spôsobom smútia do konca života a stratu nedokážu prijať, smútenie nedokážu ukončiť. Človek akoby zostal stáť na ruinách svojho domu, nedokáže pochopiť, prečo práve jemu sa zrútil dom, porovnáva sa s druhými, ktorým domy nespadli a nedokáže, nevie, nechce či nemá silu postaviť si nový dom. Preto je dôležité o tom vedieť a uvedomiť si ako sme na tom.

Občianske združenie Kolobeh života, v ktorom pôsobíte, sa venuje aj pomoci pozostalým.

Pozostalým ponúkame v našom občianskom združení Kolobeh života sprevádzanie. Z našej strany rešpektujeme akýkoľvek postoj smútiaceho, pretože je to jeho právo. Aj ja som si to dovolila. Sám si musí dospieť k tomu, čo potrebuje. Samozrejme, ak sa smútenie stáva komplikovaným, čo sa môže prejavovať, napríklad stratou záujmu o seba, úplným stiahnutím sa do seba a izoláciou od okolia a podobne, je veľmi užitočné, ak zasiahne okolie, rodina, priatelia, susedia a oslovia nás v mene smútiaceho a spolu hľadáme cestu ako ďalej žiť.

Ako by sme mali byť nápomocní ľuďom, ktorí sa trápia zo smrti blízkeho človeka? Aké rady by sme im nemali dávať?

Potreba osvety a vzdelávania v tejto oblasti je nevyhnutná, lebo každý človek bude raz pozostalým. A nevie, ako zareaguje jeho myseľ, emócie, telo. Symptómy smútku sa dejú na všetkých úrovniach a aj fyzické telo môže ochorieť. Smútok sa môže prejaviť cez žalúdok, suchosť v krku či iné pocity na tele. Preto je dobré vedieť, čo sa s nami deje, aké sú príznaky smútenia a že je to prirodzená reakcia našej psychiky a fyzického tela. Na druhej strane je dôležitá osveta a vzdelávanie aj v zmysle správania sa k smútiacim.

Čo ich dokáže podporiť a čo im skôr vôbec nepomôže?

Nepomáhajú im napríklad nič nehovoriace frázy, klišé a nevyžiadané rady ako „úprimnú sústrasť“, „teraz musíš byť silná“, „musíš žiť pre svoje deti“, „musíš sa vzchopiť“ a podobne. Namiesto toho stačí ponúknuť svoju prítomnosť, objatie, tichú účasť, byť tam pre nich len ako „bútľavá vŕba“, aby mohli svoj smútok dávať von zo seba. Ak niečo slovne vyjadriť, tak len uistenie, že sme tu pre nich, pripravení kedykoľvek pomôcť. Smútok každý spracúva po svojom a každý potrebuje svoj čas. Nechajme im ho. Ten symbolický rok smútku je prirodzený a potrebný. Potrebujeme si odsmútiť prvé Vianoce bez blízkeho, prvé narodeniny a meniny, iné dôležité sviatky až po prvé výročie, aby sme sa mohli posunúť ďalej.

Akú úlohu má smútok v našich životoch po smrti blízkeho človeka?

Z mojej vlastnej skúsenosti odporúčam štyri úlohy smútenia, ktorými sa môže človek nechať viesť, uvedomiť si, ako je na tom a či má odsmútené. Prvou úlohou je prijať smrť. Prijať, že sa to stalo. Tu pomáha napr. zmysluplný obrad poslednej rozlúčky. Keď reálne vidíte truhlu, telo zosnulého, tak sa prestávate klamať, že sa to nestalo. Prijať tú konečnosť je veľmi ťažkým procesom v hlave. Preto niekedy táto úloha zmení celé poradie. Druhou, veľmi dôležitou úlohou je dovoliť si smútiť. To znamená, vstúpiť do smútku, nosiť napríklad čierne oblečenie, ak to potrebujete. Hľadať spôsoby, ako dostať smútok zo seba von. Plačom, fyzickým pohybom, či rôznymi formami ergo či arteterapie. Dovoliť si smútiť, nepotláčať to a netváriť sa, že sa nič nestalo.

Ako veľmi pomáha to, že sa z daných pocitov vyrozprávame?

Tu veľmi pomáha komunikovať – vyrozprávať sa, dostať to zo seba von. Mne, ako speváčke folkloristke, neskôr veľmi pomáhalo vyspievať sa z toho. V mnohých kultúrach je súčasťou radostných aj smutných obradov spev. Aj naše tradície sú založené na tejto múdrosti. Hovorí sa tiež „rozdýchaj to“ a spev prehlbuje dýchanie, pričom hrdlo je komunikačný kanál a spievaním môžeme dostať zo seba von emócie a uľaviť si. Veľmi prospešná je tiež ergo a arteterapia – pretaviť smútok a bolesť do písania, maľovania, modelovania, akejkoľvek tvorivej práce. Pomáha tiež prostredie, ktoré je prirodzene vyladené a zharmonizované – príroda, les, more, rieka, ale aj malé deti a zvieratká. To všetko nás dokáže doslova preladiť a pomáha vyplavovať bolesť. Tiež fyzický pohyb ako napr. prechádzky v prírode a šport ako napr. plávanie. Kontakt s vodou má všeobecne veľmi liečivé účinky.

A ďalším našim cieľom by asi malo byť to, aby sme sa posunuli ďalej.

Áno, ďalšou úlohou je dovoliť si začať žiť nový život popri smútení. To slovíčko „dovoľujem si“ je kľúčové. Nezakazovať si to. Neviniť sa. Dovoliť si byť znova šťastný a radostný. Veľakrát máme problém prestať smútiť, lebo máme pocit, že zrádzame svojich zosnulých tým, že ukončíme smútenie. Štvrtou úlohou je vytvoriť si nejaké rituálne miesto, oltárik, hrob na cintoríne, spomienkovú knihu, ktoré vyhradíme zosnulému. Aby nám to nebránilo ísť ďalej, vytvárať nové vzťahy a žiť plnohodnotný život. To je veľmi dôležité. Aby sme mohli plnohodnotne žiť ďalej, aby sme neuviazli v role obete, na „ruinách svojho zrúteného domu“. Pretože srdce by nemalo slúžiť ako cintorín, lebo patrí životu.

Môže nás strata najbližších aj posilniť?

Jednoznačne. Bolesť a utrpenie je sebapoznávacím procesom. Bolesť môže byť veľmi mobilizujúca a smútok nás v konečnom dôsledku učí lepšie žiť. Nastaví nám hodnoty, ukáže zmysluplnosť života, jeho nepoznanú hĺbku a privedie nás k vlastnej transformácii. Učí nás kto sme, formuje náš vzťah so sebou samým. Núti nás prehodnocovať a mobilizovať sa. Pomáha nám v novom vnímaní smrti a hodnôt života. Učí nás prijímať neistoty života a nebrániť sa zmenám, čo je veľké majstrovstvo. Každý z nás má schopnosť vysporiadať sa so všetkým v našom živote. Tento postoj mi umožňuje žiť si svoju radosť a šťastie. Pretože na konci smútenia je dar „nálezu“. Už sa nemusíme báť, už vieme ako pracovať so stratou. Vieme, že keď príde ďalšia strata v našom živote, dá sa ňou prejsť. To sú straty a nálezy. To, čo získavame je poznanie, že sa dá ďalej plnohodnotne žiť. A že všetko je tak ako má byť.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#tragédia #smútok #smrť blízkej osoby #smrť
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku