Foto: Pravda, Eva Štenclová
Ako môže na seniorov takéto rozhodnutie vplývať?
Človek, ktorý si uvedomuje reálnu hrozbu, sa môže len tešiť, že niekto naňho v takejto situácii myslí a snaží sa ho ochrániť.
Nebudú sa cítiť odsunutí na okraj spoločnosti?
Samozrejme, môžu mať veľmi nepríjemný pocit, že sú vyčlenení. Žiaľ, je to veľké psychologické riziko tohto stavu, ale je možné ho prekonať. Napríklad aj postojom autorít. Veľmi dobre to robí český premiér Andrej Babiš. Vždy pred kamerami hovorí – spolu to zvládneme, máme na to, robíme to pre vás.
Seniori majú v obchodoch vyhradený čas na nakupovanie. Viacerí, paradoxne, namietajú, že je to diskriminačné. Je toto rozhodnutie správne?
Určite je to veľmi dobre myslené, no niektorým ľuďom sa to ťažko prijíma. Neuvedomujú si, že je to služba pre nich, ktorou sa zmenšuje pravdepodobnosť nákazy. Osobne to považujem za rozumný krok. To, že starší sú podozrievaví a ťažšie prispôsobiteľní, môže vyvolávať takéto reakcie. Vidia to ako nevýhodu a diskrimináciu.
Hrozia starším ľuďom v izolácii nejaké nebezpečenstvá?
Prežívanie niektorých sa v takomto prípade približuje k depresii a ťažobným úvahám. Kto si nenájde nejakú zmysluplnú náplň, môže tomu podľahnúť.
Čo pomôže pochmúrne nálady odohnať?
Pre mnohých je najčastejším spoločníkom televízia. Pomáha sledovanie aktuálnych udalostí s informáciami od krízového štábu a pravidelné zverejňovanie jeho činnosti. Takto majú ľudia pocit, že nie sú mimo diania. Na iné myšlienky však môžu prísť čítaním kníh – v ťažkých chvíľach to vždy zaberá. Takéto odreagovanie si však vyberá len časť populácie.
Ako môžu svojim blízkym pomôcť príbuzní?
Hocijakou podporou, aj telefonátom. Okrem bežných rozhovorov sa treba vždy pýtať, čo pre nich môžu urobiť. Takto si môžu dohodnúť donášku potravín a iných potrebných vecí. Okrem rodiny sú dôležití aj susedia, priatelia, známi. Tí im tiež môžu ponúknuť službu. Reálne to človek využiť nemusí, ale keď registruje záujem o neho, vie, že nie je stratený.
Niektorí žijú úplne sami, určite sa medzi nimi nájdu aj veľkí introverti. Dokážu takéto povahy prijať pomocnú ruku od cudzích?
Nezostáva im nič iné, len prekonať sa a zobrať na vedomie, že ľudia, ktorí by mohli ovplyvňovať ich život, robia, čo sa dá. Mali by sa viac otvoriť a pochopiť, že im nechcú ublížiť. Niektorí však majú s prijatím pomoci naozaj problém, veď požiadať o láskavosť je tiež náročné.
Môže ich nedôvera súvisieť s nebezpečenstvami, ktorým sú vystavení aj počas bežných dní?
Je tu hrozba podvodníkov, ktorí ich môžu otravovať a pritom sa tváriť, že chcú pomôcť. Snaha votrieť sa do priazne bezbranného človeka prináša jeho ochotu naletieť pochybným ľuďom. Zostáva dúfať, že to nebude taký častý jav, ako býval. Súčasné dianie by mohlo prebudiť ľudskosť a solidaritu vo všetkých.
Majú podľa vás starší ľudia v takýchto vypätých časoch väčší strach ako ostatní?
Záleží na povahe. Niekto je schopný to spracovať a k tomu, čo sa deje, pristupovať racionálne. Vie sám sebe poskytnúť oporu napríklad tým, že sa niečím zamestná. Naopak, vnútorne neistí jedinci ľahko skĺznu do depresie.