„Je to skoro ako ozvena našej mladosti, keď sme boli deti, pocit, keď neviete, čo sa stane,“ uviedla 83-ročná Weissová, ktorá žije na predmestí Chicaga. „Nemyslíme na vírus, myslíme na to, čo sa nám vtedy stalo,“ dodala.
Nažive je podľa odhadov takmer 400 000 preživších holokaust. Pandémia spôsobená koronavírusom u mnohých z nich vzkriesila pocity strachu, neistoty a bezmocnosti, ktoré nezažili od detstva.
Koronavírus vyvoláva pocity strachu a pripomína traumy aj značnej časti širokej verejnosti, súčasná situácia ale emočne zvlášť dolieha na ľudí, ktorí prežili nacistickú genocídu, myslí si psychologička Jael Danieliová, ktorá stojí na čele organizácie pre preživších holokaust a ich deti.
Reakcie nie sú však rovnaké. Niektorí preživší holokaust majú zo súčasnej pandémie pocit, že by mali byť príkladom toho, ako prežiť a bojovať, uviedla Danieliová. Do ich traumatizovaných myslí sa ale môžu votrieť súvislosti, ktoré niekomu pripadajú ako extrémne. Strach z hospitalizácie si napríklad môžu podľa psychologičky pripodobniť strachu z toho, že budú uväznení v koncentračnom tábore, odkiaľ niet úniku. Pocity uväznenia doma zase podľa Danieliovej môžu zachráneným pripomenúť „strašnú dobu, keď sa museli skrývať pred svetom, aby prežili“. Zároveň sa staré traumy môžu násobiť postupujúcim vekom aj v čase, keď svet nečelí kríze podobnej koronavírusu.
Dôkazom toho je, že v domovoch pre seniorov boli zaznamenané prípady, keď sa ich židovskí obyvatelia báli ísť do sprchy.
Na vlastné oči sa svedkom takejto situácie stala Colette Avitalová, ktorá po druhej svetovej vojne emigrovala do Izraela z Rumunska a teraz predsedá Združeniu organizácií pre preživších holokaust v Izraeli. Jej 97-ročná matka krátko pred svojím skonom kričala zo sna: „Nacisti si po nás idú!“ Teraz také obavy silnejú, pretože ľudia vedia, že za ich dverami číha hrozba. „Prebúdza to v nich paniku,“ tvrdí Avitalová.
André Stein, ktorého počas vojny v Budapešti zbili výtržníci v rade na chlieb a nechali jeho telo ležať na hromade mŕtvol, uviedol, že rozdielom pri koronavíruse je len to, že je neviditeľným nepriateľom. „Teraz môžete ísť po ulici, niekto vedľa vás kýchne a môže vás to zabiť,“ uviedol 83-ročný Stein, ktorý žije v kanadskom Toronte.
Koronavírus u väčšiny nakazených vyvoláva mierne príznaky v podobe kašľa a horúčky, u niektorých, prevažne starších ľudí a dlhodobo chorých, ale môže spôsobiť zápal pľúc a smrť. „Nechodím veľmi von,“ uvádza preto 88-ročný Sidney Zoltak, ktorý žije v Montreale a ktorý sa počas vojny v Poľsku s rodinou skrýval pred nacistami na niekoľkých miestach, pričom sedem mesiacov strávili v podzemnom bunkri bez denného svetla. Zoltak verí, že má šťastie. Svoje dni napĺňa písaním, hovorí so synom, ktorý mu k dverám dáva potraviny, a vďaka internetu môže viesť videochaty so svojimi vnúčatami a s ľuďmi, ktorí prežili holokaust. Minulý týždeň s rodinou „virtuálne“ oslávil židovský sviatok pesach. Je si však vedomý toho, že mnohí také šťastie nemajú, sú odrezaní od rodín a majú strach.
Weissová, ktorá koordinuje skupinu asi 20 preživších, ktorí boli ako deti ukrytí pred nacistami, so slovami „hoci sa to môže zdať akokoľvek smiešne“ prirovnáva strach z hladovania počas vojny k súčasnej kríze, keď sa niektoré obchody stretávajú s nedostatkom tovaru. Vie ale, že v dnešnej dobe nemusí mlčať a báť sa, či na ňu za dverami nečaká gestapo. Vie, že obyčajným počúvaním hudby neriskuje odhalenie a smrť. „Pocity sú ale rovnaké,“ hovorí. „Je to rovnaký strach z toho, čo sa nám stane… strach, ktorý sme mali na začiatku života a ktorý máme teraz na jeho konci,“ hovorí.