„Cieľom rezortu je zlepšiť systém starostlivosti a pomoci ľuďom, ktorí potrebujú pomoc iných. Chceme, aby pomoc bola nastavená spravodlivo podľa stupňa odkázanosti s tým, že každý, kto potrebuje pomoc iných, má mať možnosť slobodne rozhodnúť o použití príspevku podľa vlastného uváženia,“ povedal minister práce Milan Krajniak. Zároveň chce vytvoriť mechanizmus, aby sa systém štátnej podpory nezneužíval.
„Cítime zodpovednosť za to, aby pomoc spoločnosti voči ľuďom odkázaným na pomoc iných rástla, a preto sme pristúpili k zvýšeniu príspevkov na opatrovanie. Chceme však, aby táto pomoc bola nastavená spravodlivo. Heslom, ktorým by sme sa chceli riadiť, je, že pri rovnakej diagnóze by mal poberateľ dostávať rovnaké peniaze spravodlivo podľa stupňa odkázanosti,“ zdôraznil Krajniak s tým, že plánuje zaviesť ďalší princíp, aby sa každý dospelý poberateľ príspevkov, či už opatrovateľského alebo na asistenciu, mohol slobodne rozhodnúť, ako ich použije.
Zdravotne postihnutí ľudia, ktorí využívajú osobnú asistenciu, odmietajú medicínsky prístup k ich potrebám. „Ide o dávno prekonaný prístup, ktorý neprihliada na sociálne potreby osôb so zdravotným postihnutím. Pred mnohými rokmi sme na Slovensku od medicínskeho modelu upustili a začali sme uplatňovať ľudsko-právny. Vždy treba prihliadať na potreby a aktivity konkrétneho človeka,“ pripomína Lýdia Brichtová zo Sociofóra, ktorá stála pri zrode osobnej asistencie na Slovensku.
"Sme jediní v priestore V4, ktorí osobnú asistenciu zakotvili do zákona. Informácie, ktoré odzneli na tlačovej besede rezortu práce, vyvolávajú obavy u tých užívateľov, ktorí potrebujú väčší rozsah pomoci denne. Práve im pomohla osobná asistencia osamostatniť sa od rodiny. Mnohí totiž žiadnu blízku rodinu nemajú, prípadne im rodina nie je schopná alebo ochotná poskytovať pomoc,“ uviedla Brichtová.
"Osobná asistencia a jej zakotvenie v našom právnom systéme sa osvedčila ako účinný nástroj na zvyšovanie nezávislosti ľudí s ťažkým zdravotným postihnutím, čo, samozrejme, nevylučuje diskusiu o možnostiach jej zlepšenia,“ konštatoval Branislav Mamojka, predseda Národnej rady občanov so zdravotným postihnutím v SR. "Preto vítame vyjadrenie ministra práce, že plánuje otvoriť diskusiu so zástupcami ľudí, ktorí poberajú opatrovateľský príspevok, a osobných asistentov, ako spravodlivo nastaviť výšku príspevku,“ dodal Mamojka.
Osobná asistencia a opatrovanie sa líšia
Pri opatrovaní starostlivosť väčšinou poskytuje člen rodiny alebo profesionálna opatrovateľka, ktorú zabezpečuje mesto, kraj alebo súkromný poskytovateľ.
V rámci asistencie poskytujú pomoc asistenti, ktorých si zabezpečujú sami užívatelia.
Ak je opatrovateľom rodinný príslušník, človek so zdravotným postihnutím sa môže spoľahnúť na istotu a nepretržitosť pomoci. Opatrovanie nie je náročné na administratívu a opatrovatelia majú stabilný príjem.
Užívateľ asistencie, naopak, zodpovedá za organizovanie služieb asistentom a má administratívne povinnosti voči štátu.
Príspevok na osobnú asistenciu poberá viac ako 11-tisíc a príspevok na opatrovanie viac ako 62-tisíc ľudí. Ako uviedol minister práce, vo výškach príspevkov je však markantný rozdiel. Zatiaľ čo v prípade ťažko zdravotne postihnutého človeka na vozíku bol v prípade 12-hodinovej starostlivosti príspevok na asistenciu 1 504,80 eura mesačne, v prípade toho istého človeka, ktorého opatruje napríklad matka – dôchodkyňa, a opatruje ho nie 12, ale 24 hodín, je opatrovateľský príspevok 238,37 eura.
„Takýto príklad je absolútne nepresný,“ upozorňuje Andrea Madunová, predsedníčka Organizácie muskulárnych dystrofikov v SR. „Človek, ktorý využíva inštitút osobnej asistencie, ak potrebuje asistenta viac ako 10 hodín, musí ich mať aspoň dvoch,“ uviedla. Zákon totiž hovorí, že jeden asistent môže osobnú asistenciu poskytovať maximálne 10 hodín denne. „Suma je síce správna, ale nedostane ju jeden človek,“ spresnila. Nie je teda dobré, keď sa argumentuje tým, koľko dostane opatrovateľ a koľko osobný asistent.
„Navyše príklad, ktorým na tlačovej besede minister argumentoval, uvádza sumu, ak opatrovanie vykonáva dôchodca, nie aktívny človek. Ak je opatrovateľom človek v produktívnom veku, jeho príspevok je 476,74 eura,“ uvádza Andrea Madunová.
JUDr. Zuzana Stavrovská
Komisárka pre osoby so zdravotným postihnutím: „Zhoršenie prístupu k osobnej asistencii by bolo v rozpore s článkom 19 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím. Preto ďakujeme ministrovi za ponuku participácie organizácií na sociálnej reforme. Veríme, že to nebude len formálna účasť, ale zmysluplná spolupráca. V článku 4 v odseku 3 Dohovoru sa totiž štát zaväzuje, že bude dôsledne konzultovať všetky zmeny legislatívy týkajúcej sa ľudí so zdravotným postihnutím a bude spolupracovať so zastupujúcimi organizáciami.“
"Nesúhlasíme s podsúvaním názoru, že osobní asistenti dostávajú neprimerane veľa peňazí. Priemerný rozsah hodín osobnej asistencie je 4,5 hodiny, čo je suma 564,30 eura ako odmena pre osobného asistenta. Len malé percento užívateľov osobnej asistencie získa rozsah osobnej asistencie viac ako 12 hodín,“ priblížila Madunová. Ako dodala, príspevok na opatrovanie je potrebný, treba sa ale pozerať na potreby človeka, ktorý využíva osobnú asistenciu. Tento človek môže mať nezávislý život, ak má osobných asistentov.
„Je to aj o tom, aby rodina nebola zaťažovaná neúmernou starostlivosťou a aby zdravotne znevýhodnený človek mohol žiť aj mimo rodiny, aby mohol mať záľuby, aby sa mohol angažovať, aby mohol byť zaradený do spoločnosti,“ vraví Madunová.
Asistenti nie sú konkurenciou opatrovateľom
"My, osobní asistenti, nechceme byť a nie sme konkurenciou rodinným opatrovateľom. Práve naopak. Sme tu preto, aby aj oni mohli žiť vlastný život a nemuseli mať strach, čo bude s ich synom alebo dcérou po ich smrti,“ konštatoval osobný asistent Ján Podhájecký. Osobná asistencia je podľa neho najefektívnejším, najoverenejším a najfunkčnejším nástrojom na nezávislý život ľudí so zdravotným postihnutím.
"Nezávislý život je cestou a niet efektívnejšieho, overenejšieho a funkčnejšieho nástroja, ako je osobná asistencia,“ zdôrazňuje. Upozornil, že hodinová sadzba na osobnú asistenciu vo výške 4,18 eura nie je prehnaná odmena. Ide o príjem, ktorý treba zdaniť. "Počas pandémie sa naplno ukázalo, že postavenie osobných asistentov v sociálnom systéme nie je dobré, pretože prepadli všetkými nástrojmi štátnej pomoci pri znižovaní dosahov koronavírusu. Zhoršovaním postavenia osobných asistentov, nezvyšovaním odmeny za výkon osobnej asistencie sa bude ich počet znižovať a nebudú mať záujem poskytovať svoje služby. Bez osobných asistentov nebude existovať ani osobná asistencia,“ dodal Podhájecký.
„Pre mnoho ľudí predstavuje osobná asistencia jediný funkčný nástroj k ich nezávislému životu. Naším cieľom je, aby sa zvyšovala kvalita života všetkým, nielen osobám so zdravotným postihnutím,“ hovorí Silvia Shahzad z petičného výboru Petícia na ochranu inštitútu osobnej asistencie. Ako uviedla, už teraz je odmena za odpracovanú hodinu nastavená na hranici akceptovateľnosti.
"Celková cena práce pri minimálnej mzde je 4,50 eura za hodinu, odmena za osobnú asistenciu je nižšia a bez ďalších benefitov. Osobní asistenti ako prijímatelia odmeny v štatistikách nefigurujú. Ministerstvo ich existenciu akosi prehliada, aj keď ich príjem sa zdaňuje ako každý iný,“ prízvukuje.
„Príspevok v prípade osobnej asistencie, aj v prípade opatrovania, je odmena za starostlivosť a človek so zdravotným postihnutím z nej nemá ani cent. Rozdiel medzi týmito dvoma formami je najmä v kvalite života osoby so zdravotným postihnutím, ale osobná asistencia prináša benefity aj pre jej okolie a celú spoločnosť,“ uzavrela Shahzad.
Boris Klohna, predseda OZ ZOM, Prešov: „Som za zachovanie inštitútu osobnej asistencie a proti jej spájaniu s príspevkom na opatrovanie. Ako človek sa cítim ohrozený. Je ohrozené moje dýchanie, moje polohovanie, moje vyprázdňovanie. Som odkázaný na pomoc osobných asistentov. Osobná asistencia je efektívny, dlhodobo dobre fungujúci nástroj, ktorý nielen mne zabezpečuje nezávislý život. A aj keď nezávislý život nie je podľa ministra práce Milana Krajniaka základným ľudským právom a nedá sa vynucovať, pre nás, pre ľudí s ťažkým zdravotným postihnutím, je to absolútna priorita. Dovolím si tvrdiť, že nezávislý život je pre nás taký podstatný, že ak nie ten, tak radšej žiadny…“
Ľudmila Lendvayová: „Bola som pri zrode osobnej asistencie ako vtedajšia predsedníčka Organizácie muskulárnych dystrofikov. Boj o zavedenie osobnej asistencie v roku 1998 bol zložitý a ťažký proces, ale nakoniec sme ho vybojovali a od roku 1999 je na Slovensku v zákone peňažný príspevok na osobnú asistenciu. Založila som Centrum samostatného života (2002), ktoré šírilo filozofiu nezávislého života a dlhé roky som radila zdravotne postihnutým. Mám svalovú dystrofiu od 22. roku veku a pohybujem sa na elektrickom vozíku. Teraz mám 64 rokov a celý život vlastne bojujem za práva hendikepovaných. Bývam sama a bez osobnej asistencie by som jednoducho nemohla existovať, byť aktívna a normálne žiť.“