Gizka, prezradili ste nám veľkú novinku – nedávno ste sa stali prababičkou. Aký je to pocit?
Veľmi sa z toho teším, pretože si uvedomujem, že nie každému sa to podarí. Mám tri deti, päť vnúčat, a jedna z vnučiek – 24-ročná Laura sa rozhodla, že chce mať bábätko. Dieťatko sa narodilo z lásky a obaja rodičia sú nadšení. A to malinké je také krásne. Som šťastná, ale zároveň si uvedomujem aj to, že ako prababka budem trošku na vedľajšej koľaji, pretože teraz sú starými rodičmi môj syn a nevesta.
Čo je pre vás stredom vesmíru?
Rodina je vždy najdôležitejšia. Ako má fungovať svet, keď tá najbližšia rodina často nefunguje? Človek musí mať oporu a mať sa komu zdôveriť aj so smútkom, aj s radosťou.
Do miestnosti vždy prinášate úsmev. Ako to robíte, že si stále udržiavate pozitívnu náladu?
Absolútne nevenujem pozornosť tomu, ako vstúpim do miestnosti alebo ako sa niekomu prihovorím. Vždy je to čaro chvíle, ktorá je neopakovateľná. Ledva vznikne medzi ľuďmi neopísateľná chémia, tak aj rozhovor a spoločne trávený čas je vždy dielom tých dvoch ľudí alebo celej spoločnosti. Zisťujem, že mám nejaké fluidum. Ľudia so mnou radi trávia čas, pretože som optimistka.
Vyzeráte skvelo! Myslíte si, že pozitívna energia sa odráža na vonkajšom výzore?
Určite áno, ale aj životný štýl. Vždy som sa rada hýbala, športovala som, keď som bola mladá. Turistike som sa s manželom venovala tak do sedemdesiatky. On je Tatranec z Kežmarku, Vysoké a Nízke Tatry máme prelezené. Záleží ale aj na tom, ako sa stravujeme.
Ste vášnivá kuchárka. Aj si niečo objednáte cez donáškovú službu?
Nie, to nie, málokedy si objednávam. Počas pandémie som si ale uvedomila, že musíme podporiť slovenské gastro a aj keď viem urobiť dobrú domácu pizzu, tak som niekoľkokrát pizzu objednala. Väčšinou však varím sama. Varenie, prípravy aj nakupovanie sú pre mňa relax. Sama si dokonca pripravujem vlastné polotovary. Nevyšívam gobelíny ani neštopkám, ale varím, čistím zeleninu, napečiem.
Takže vnímate aj samotné nakupovanie ako formu relaxu?
Áno. Väčšinou chodím nakupovať sama, nemám rada, keď mi asistuje manžel.
Pripravujete si aj nákupný zoznam?
Jasné, robím si zoznam. Samozrejme, v obchode niekedy kúpim aj to, čo na ňom nemám. Snažím sa však nakúpiť zeleninu a pečivo tak, aby som nemusela nakupovať každý deň. Nič nie je horšie, ako keď človek musí každý deň ísť do obchodu kvôli rožkom.
Dávate mraziť aj pečivo?
Dávam. Výnimočne, ale dávam. My s manželom máme dve trasy prechádzky – jedna je trojkilometrová, druhá šesť. Záleží na počasí, na našej kondícii a na čase. Prechádzku často spájame s nákupom pečiva. Ale vtedy posielam dovnútra manžela, nech donesie povedzme päť rožkov. Viem, že ja by som tam určite ešte niečo našla. On kúpi päť rožkov a ide späť.
Kedy ste zistili, že práve varenie je vaša vášeň?
Mala som dvanásť rokov a začala som pudingom. A to nie tým kupovaným vo vrecúšku, ale takým, čo ma babka naučila ešte ako dieťa. Do litra mlieka som dala štyri alebo päť polievkových lyžíc múky. Približne toľko cukru a tri polievkové lyžice kakaa. Za stáleho miešania som vedela uvariť takýto puding. Neskôr som robila mäsovú polievku, tú považujem za také prvé poriadne jedlo, čo som varila. Čakala som, aby rodičia odišli z domu a mohla som sa do toho pustiť. V tom čase som bývala s rodičmi na takom mieste, že pod nami bolo mäsiarstvo. Mama nám vždy dávala vreckové, tak som išla na nákup. Mala som pri sebe 10 korún. V mäsiarstve ma poznali a dali mi kosť aj kúsoček mäska.
Peniaze mi stačili, ceny pred šesťdesiatimi rokmi boli iné ako teraz. Polievku som uvarila podľa rád mojej babky. Strašne strašne som na to bola pyšná. Najpyšnejšia som ale bola na to, že ma babka naučila robiť aj mrveničku. Neskôr som bola veľký macher, veľmi dobre som vedela robiť krupicové slíže, to sme mali radi a robila som ešte zemiakový prívarok na kyslo. Na volské oko som si ešte netrúfla vtedy, ale uvarila som vajíčka natvrdo a na krájači na vajíčko som ho naplátkovala. Rodičia prišli domov a povedali: Gizka, ty si šikovná! Dobre to človeku padlo, že ma pochválili. Ale bolo to dielo babky, tá ma všetko počas prázdnin naučila…
Takže babka bola tá, ktorá vám priniesla varenie do života?
Áno, ale tak isto sa venovala aj mojim ostatným sesterniciam. Všetky deti sme boli u babky, ale nikoho varenie nechytilo tak ako mňa.
Čiže vy sa nemusíte do varenia nútiť?
Nie, nie. A ja radím každej žene, či už vydatej, slobodnej alebo s deťmi, nech len pekne varí doma. Kde sa dobre varí, tam sa dobre darí. Nie je to z mojej hlavy, ale je to tak.
Aj varenie je recept na šťastné manželstvo?
Určite. Ja napríklad dávkujem informácie môjmu mužovi. Viem, že keď je lačný, nemôžem za ním prísť s nejakou ťažkou témou alebo požiadavkami. Keď sa dobre naje, tak chvíľku počkám, aby trošku vytrávil, a potom mu predostriem, že pôjdeme na tri alebo štyri dni napríklad do Budapešti, kde rada chodím do divadla. On je totiž domased, najradšej by nikam nechodil. Stačia mu prechádzky a chodiť so mnou na moje koncerty.
Koľko máte pesničiek?
Neviem ani povedať, koľko pesničiek už mám. S manželom máme doma štúdio a spolu nahrávame aj cédečká. Veľmi ma to baví.
Pamätáte si všetky texty?
Ďakujem Bohu za to, že si pamätám toľko textov. Stáva sa, že manžel až spozornie, keď mu zahlásim – a teraz si zaspievam Slovenské tango. On sa pozrie a hovorí: však toto si dva roky nespievala. Po koncerte mi v aute povie: Predsa si si pamätala text. Často spievam svoje staré pesničky.
Momentálne pôsobíte aj ako divadelná herečka.
Dobre si pamätám texty. Na základe toho ma obsadil pán režisér do divadelnej komódie Klimaktérium. Najprv som váhala. Do Klimaktéria? Ja? V tomto veku? Však všetky moje kolegyne sú o 15 až 20 rokov mladšie. Neľutujem. Veľmi si užívam túto komédiu. Vidím, že ľudia potrebujú vypnúť a zasmiať sa.
Hlavnou myšlienkou predstavenia Klimaktérium je nie veľmi populárna téma – menopauza. Ako sa na toto pozeráte?
Ženský prechod je tabuizovaná téma. Kedysi muži ani nevedeli, že existuje. Teraz sa tiež o tom nehovorí ani medzi mladými. Pritom to je také obdobie, ktoré sa bude týkať aj mužov. U nich sa to nevolá menopauza, ale andropauza. Menopauza je téma, o ktorej treba hovoriť. Snažíme sa na pódiu. A sme radi, keď prídu ženy aj s mužmi a aj oni to počujú. Dostali sme od nich aj spätnú väzbu, že na základe toho veľa vecí pochopia a správajú sa k manželkám chápavejšie.
Vždy ste chceli byť speváčkou?
Nevedela som, že budem speváčka. Nestačí len mať talent. Ten musí niekto odhaliť a ešte vás aj nasmerovať. Buď je to rodič alebo niekedy dávnejšie to boli učitelia. Mala som šťastie, že mojou učiteľkou na základnej škole bola bezdetná pani, ktorá mala iba manžela. Ona všetku svoju lásku a starostlivosť dala žiakom. Počas jej pôsobenia až do deviatej triedy bola tá, ktorá ma posielala na súťaže a nechávala ma všade účinkovať. Mojim rodičom pripomínala: Gizka by mala ísť na spev. Nebol to problém. Otecko bol tiež hudobník, ale amatérsky. S kapelou hrával na zábavách, na svadbách. Ich kapela vždy skúšala u nás v rodinnom dome. Ako dieťa som teda stále počúvala hudbu. Nestačí však len počúvať, musíte mať aj sluch.
Vy ste celkovo hudobná rodina.
Áno, všetci fandíme umeniu. Moja sestra učí hudbu a brat celý život hral príležitostne na gitare. Moje deti tiež milujú hudbu. Najstarší je profesionálny hudobník saxofonista, dodnes v bigbandoch ešte hráva. Už by ho to ale neuživilo, pretože zrušili vojenský umelecký súbor, kde bol zamestnaný. Takže už len príležitostne hráva vo veľkých orchestroch a opravuje nástroje. Dcéra vyštudovala herectvo, ale presťahovala sa do zahraničia a nevenuje sa mu. Najmladšia dcéra je tiež talentovaná, ale venuje sa inej profesii.
Odkiaľ beriete inšpiráciu?
Keď mám voľno, veľmi rada sa idem pozrieť na svojich kolegov. Na nejaké predstavenie či koncert. Koľkokrát cestujem aj do Londýna, na niečo pekné sa idem pozrieť do Budapešti či do Viedne. Človek sa rád porovnáva. Ako divák si uvedomujem iné veci, ako keď stojím sama na pódiu.
Čo vnímate vy ako svoj najväčší životný úspech v rámci kariérneho, ale aj osobného života?
Mne sa celkom dobre podarila výchova mojich detí. Vyšlo mi aj manželstvo, hoci Juraj je môj druhý manžel.
V čom je toto manželstvo iné?
Prvýkrát som bola vydatá osem rokov, vydávala som sa ako dvadsaťjedenročná a prvý manžel bol odo mňa o veľa rokov starší. Spoznali sme sa na konzervatóriu, kde pôsobil ako profesor. Rodičia ma upozorňovali na to, že je medzi nami veľký vekový rozdiel, ale aj na to, že budem jeho tretia manželka. Veľmi skoro som prišla na to, že som nezvolila dobre. On bol veľmi obľúbený a spoločenský, ale to neznamená, že je takýto človek vždy vhodný aj do manželstva. Uvažovala som, či som urobila dobre a či som predsa len nemala poslúchnuť rodičov. Mali sme dve deti rýchlo za sebou, najprv syna, potom dcéru, ale hneď po jej narodení, som vedela, že to nie je dobré, že v tomto vzťahu nevydržím. O štyri roky som sa rozviedla.
Odísť od niekoho sa dá považovať za osobný úspech?
Áno. Ďakujem za túto otázku. Také a podobné situácie som riešila v televíznej relácii Svokra. Jedna žena sa mi sťažovala, že má deväť detí s mužom, ktorého nenávidí. Ako teda mohla mať s ním toľko detí? Prvé a druhé povedzme. Ale ako môže ešte ďalších sedem porodiť chlapovi, ktorého si neváži a ktorý si neváži ju? Musela som sa spýtať psychologičky, prečo sa takéto veci dejú. Povedala mi, že tá žena je závislá od týrania. Dovtedy som o tom ešte nepočula. Ale existuje to. Niektoré ženy si jednoducho neveria. Napriek tomu, že nie sú spokojné vo vzťahu, nedokážu z neho odisť. Nevážia si samy seba natoľko, aby si povedali, že dosť.
Je za tým pravdepodobne aj strach, čo bude potom.
Asi aj ten. Ale sú nesamostatné. Myslia si, že chlap je nenahraditeľný. Každá žena by sa mala starať o seba aj o svoje vzdelanie. A vážiť si samu seba.
Sama ste príkladom toho, že sa dá zo vzťahu odísť a dá sa nájsť aj pravá láska.
Je to tak. Podporujem, keď sa žena postaví na vlastné nohy a nenechá si ubližovať. Každá rozumná múdra žena, keď sa vydáva druhýkrát a má deti z predošlého vzťahu, musí byť veľmi opatrná. Nestačí, že sa s novým partnerom milujú. Pozerať sa treba najmä na to, aký vzťah má partner k deťom, či ich dokáže akceptovať a mať rád. V tomto smere som mala z pekla šťastie. Môj druhý manžel je odo mňa o štyri roky mladší. Mala som 29 rokov, keď som ho spoznala a o dva roky som si ho vzala. Skúmala som, ako sa bude správať k mojim deťom. Žena musí byť zodpovedná. Nevedela by som sa pozerať na to, že nevlastný otec ubližuje môjmu dieťaťu. Nie jedna žena to robí a mlčí sa o tom. Apelujem na ženy, ktoré sa vydávajú druhýkrát, že si musia byť isté, že ich partner bude aj k nim a k ich deťom dobrý.
Dá sa to rozpoznať?
Za dva roky určite. Myslím, že je nemožné, aby sa niekto dve roky pretvaroval a potom začal byť zlý. Môj Juraj nemal vlastné deti, tak bolo jasné, že mu budem musieť nejaké porodiť. Chcel dve, ale som mu povedala, keď sa nám narodila dcéra: Pozri, ako sa na teba podobá, toto sa ešte raz nepodarí. K mojim starším deťom aj k vnúčatám sa správa ako k vlastným. Deti s ním majú silné puto.
S manželom ste spolu už viac ako štyridsaťpäť rokov, nejdete si niekedy na nervy?
Ponechávame si priestor. On toleruje moje „babince“, únik z domácnosti a z môjho fachu. Ja jemu tolerujem čas strávený v jeho izbe. Takú izbu ste nevideli ešte. Naši známy odpadávajú, keď ju vidia a nechápu, čo všetko tam má. Počítače, klavíry, ponk, vŕtačky aj 3D tlačiareň. Pýtam sa, na čo nám je 3D tlačiareň. On mi vytlačí vykrajovačku na medovníky a je to jasné.
Mala by žena teda svojho muža raz za týždeň pustiť na pivo?
Každá rodina je iná. Každá dvojica je iná a každý človek je iný. Ja si myslím, že pokiaľ chlap toleruje babinec svojej polovičke, tak nech aj on ide s kamarátmi hoci aj na pivo. Nie je to môj prípad. Môj manžel na pivo nechodí, ale tiež chápem, že potrebuje chlapskú spoločnosť a chlapské témy. Vidím to, keď ma ozvučuje, tak je šťastný, ak natrafí na niekoho, s kým sa môže na túto odbornú tému baviť.
Aj muž, aj žena potrebujú vo vzťahu mať svoj čas. Ako ho kto bude tráviť, sa musia dohodnúť, aby sa nestalo, že napríklad manžel odíde na jedno pivo a príde až ráno po štvornožky. Nám sa toto podarilo, že my sme vo vzťahu slobodní. To neoprávňuje človeka zahýbať, byť neverný alebo robiť techtle-mechtle s financiami. O týchto veciach musíme vedieť. Manžel mi toleruje, že si občas potrebujem pokebetiť so sestrou alebo švagrinou. A ja zase pochopím, keď on presedí s kamarátom pri pive a svojich mužských témach.
Čo by ste ešte odkázali našim čitateľom?
Všetci sme režisérmi svojho vlastného života. Je jedno, v akom veku žena či muž je. Ak potrebuje spraviť zmenu, nech ju urobí hneď.
Gizka Oňová, speváčka, herečka, televízna svokra, kuchárka, spisovateľka, matka, babka a po novom aj prababička. Narodila sa do rodiny amatérskeho muzikanta. Vyštudovala konzervatórium a vyrástla sa z nej profesionálna speváčka. Okrem umeleckého cítenia má Gizka aj sociálne. Pomohla nie jednej rodine, keď vystupovala v televíznej relácii Svokra. Dnes koncertuje po Slovensku a účinkuje v úspešnej divadelnej hre Klimaktérium.