Prečo by mali byť práca v tíme či prepájanie predmetov súčasťou vyučovania?

, 04.08.2020 09:50
Martin Foltin
Martin Foltin počas prednášky medzi študentmi. Ako bývalý vysokoškolský pedagóg je stále v kontakte s mladými ľuďmi, organizuje aj rôzne vzdelávacie podujatia. Autor:

Martin Foltin bol vysokoškolským pedagógom, systém ho však donútil dobrovoľne odísť. Vzdelávaniu sa stále venuje, má blízko k študentom, spolupracuje so školami a aj učiteľmi. Miluje matematiku, štatistiku a technológie. Pochádza z učiteľskej rodiny a vzdelanie u nich bolo vždy na prvom mieste. Snaží sa upozorňovať aj svoje okolie na dôležitosť celoživotného vzdelávania. Pátrať po nových informáciách, efektívne využívať moderné technológie a vysvetľovať veci čo najjednoduchšie je pre neho alfou a omegou vzdelávania. V nasledujúcich riadkoch nám porozprával svoj pohľad na naše školstvo, systém, motiváciu a problematiku chýbajúcich učiteľov na Slovensku.

Vieme o vás, že máte rád matematiku a moderné technológie. Povedzte nám však na úvod, čím ste chceli byť ako dieťa?

Ako malé dieťa ma bavili vlaky, chcel som byť najskôr rušňovodičom, ale to boli skôr také detské predstavy a sny. K počítačom som však mal vždy blízko, zaujímali ma už ako chlapca. Otec v tom videl perspektívu. Prvý počítač sme mali doma niekedy v roku 1986–1987 a teda ako druhák či tretiak na základnej škole som si programoval prvé veci na 8-bitovom ATARI.

V tých rokoch ale nebolo veľmi bežné, že mala rodina doma počítač. Asi ste mali doma zázemie, z ktorého vzišlo vaše budúce smerovanie. Mýlim sa?

Pochádzam z učiteľskej rodiny. Otec bol učiteľom na prírodovedeckej fakulte – analytický chemik. Mama zas bola učiteľkou fyziky na gymnáziu. Vzdelanie u nás bolo na poprednom mieste. V tom čase sme si síce veľmi nemohli vyskakovať, pred domom sme parkovali hrdzavú škodovku, ale ako som už spomínal, otec videl perspektívu v počítačoch. So všetkým, čo sme potrebovali do školy – pomôcky či knihy, s tým u nás nebol nikdy problém. Aj preto otec investoval peniaze do vzdelania a počas mojej strednej školy kúpil napríklad matematický softvér za pomerne veľa peňazí. Nemohol tušiť, že mi tým nasmeroval život.

Počas vysokej školy som zas potreboval špeciálnu kalkulačku za šesť a pól tisíc korún, čo vtedy nebolo vôbec málo peňazí. Rodičia mi ju kúpili a predstavte si, používal som ju ešte donedávna. Myslím si, že presne takéto investície by sme nemali nikdy ľutovať. Niekto by si možno radšej kúpil drahšie auto. Môj otec kúpil nie práve lacný softvér, drahú kalkulačku a iné veci, ktoré som potreboval.

Študovali ste na STU, neskôr ste tu pôsobili. Aká bola vaša cesta. Čím ste si prešli?

Už počas strednej školy som začal inklinovať k automatizácii, fascinovali ma napríklad výrobne linky, ako fungujú a ako všetko na seba nadväzuje. Kúpil som si vtedy knihu Simulácia biologických systémov, ktorá ma uchvátila. Písalo sa tam napríklad o populácii zajacov a predátorov, ako sa požierajú a prebieha samoregulácia. V tejto knihe boli spomínané diferenciálne rovnice, ktorým som nerozumel, ale napriek tomu som sa o to začal zaujímať.

Takže som sa nakoniec, pochopiteľne, vybral tam, kde sa automatizácia študovala. Cielene som si vtedy hľadal, kde sa môžem prihlásiť a voľba padla na Slovensku technickú univerzitu (STU), Fakultu elektrotechniky a informatiky. Pre mňa bola dôležitá práve tá automatizácia a tu bola postavená na MATLAB-e. Keďže som práve tento nástroj veľmi dobre poznal, nebolo o čom ďalej rozmýšľať. Po vysokej škole som išiel na doktorandské štúdium, podarilo sa mi vyhnúť vojne. V automatizácii som videl biznisový potenciál, a tak som po skončení štúdia spoločne s profesorom Murgašom založil firmu, ktorá funguje dodnes v oblasti energetiky a automatizácie. Dnes už v tejto firme nepôsobím.

A čo bolo ďalej po doktorandúre?

Po doktorandúre som pôsobil ako výskumný pracovník, neskôr som sa stal prodekanom STU a bol som zodpovedný za kontakt s praxou a rozvoj informatizácie na fakulte. Počas tohto pôsobenia som sa stretol s neskutočnou byrokraciou, mal som na starosti niekoľko projektov. Zažíval som obrovské sklamanie akoby z funkcie a systému, ako to tu funguje, keďže po väčšine vám tie projekty neprejdú. Demotivácia a čoraz menej času, ktorý som mohol venovať učeniu, viedli k tomu, že som z tejto funkcie odišiel. Proste ma to prestalo baviť a nevidel som v tom ďalší zmysel.

A čo robíte teraz? Čomu sa venujete?

Akosi automaticky moje kroky viedli opäť k MATLAB-u, tentoraz však už profesne. Na jar 2013 som začal pracovať pre HUMUSOFT (výhradný zástupca MathWorks na Slovensku a v Česku) a som tu dodnes, od toho času som už neučil, stále sa však venujem vzdelávaniu. So školami mám veľmi dobrý kontakt, organizujem aj rôzne vzdelávacie podujatia pre študentov, napríklad teraz v septembri opäť veľké podujatie Technical Computing Camp, na ktoré môžu prísť študenti po inšpiráciu, kontakty a dokonca sa môžu zapojiť aj do súťaže o najlepší používateľský projekt.

Navyše sme s mojim veľmi dobrým kamarátom a susedom Petrom Ballom, ktorý je tiež profesorom na STU, začali budovať vlastný YouTube kanál, keď na Slovensku vypukol koronavírus.

Učaroval vám svet matematiky, čísel dát a IT. Prečo?

Matematiku som mal rád už na základnej škole, bola mojim obľúbeným predmetom. V druhom ročníku som sa vyslovene tešil na hodinu matematiky a bavili ma množiny. Mal som aj šťastie na učiteľky. Najmä na fantastickú Annu Andrezálovú na gymnáziu, ktorá rozvinula môj vzťah k tomuto predmetu. V kolektíve nás bolo viac, ktorí sme mali matematiku radi, stretávali sme sa. Takisto okrem matematiky musím spomenúť ešte dvoch pedagógov, ktorí ma motivovali a na ktorých hodiny som sa vždy tešil. Stredoškolská pedagogička biológie Dagmar Horská či známy pedagóg a horolezec František Kelle, ktorý nám na hodinách rozprával svoje zážitky z výprav.

Ale naspäť k tej matematike. Opačnú skúsenosť som už mal na vysokej škole, pričom tam mi ju docenti skôr „zhnusili“. Na štatistiku som sa vyslovene tešil, ale pán docent môj záujem akosi zlikvidoval. Paradoxne som tento predmet ledva urobil, mnoho mojich spolužiakov kvôli tomuto predmetu neukončilo úspešne štúdium. Moja skúsenosť teda hovorí o tom, ako získavajú študenti skôr odpor k matematike a dôvodom sú často práve samotní učitelia. Nerozumiem, prečo sa takto učí matematika na vysokých školách.

Prečo vám tá štatistika učarovala?

Môj otec sa jej venoval, doma sme mali kvantum kníh na túto tému. Treba však povedať, že štatistika je veľmi dôležitá, ale na druhej strane pre ľudský mozog ťažko uchopiteľná. Človek nedokáže často pracovať s veľkým množstvom dát, potom skôr dá na dojmy, avšak tie môžu byť nesprávne. A to je chyba, v celej spoločnosti nám chýba dátová analýza a racionálne závery. Ale čo očakávať od spoločnosti, ktorá nevie rozdiel medzi mediánom a priemerom? Počas COVID-u sa riešili výsledky, všade sa hovorilo o kĺzavom mediáne. Novinári však vtedy neuverejňovali veľkosť okna, už sa to zmenilo. Bez tejto informácie je údaj bezcenný.

Ďalej si vezmite hodnotenie študenta v škole, aký má priemer známok a aký medián? Pri nejakých známkach vám vyjdú rozdielne výsledky a čo je teraz lepšie v rámci hodnotenia? Obe varianty nám hovoria o niečom inom a treba sa v tom vedieť zorientovať. S mojim bratom chceme pripraviť kurz, ktorý by bol zameraný na štatistiku a priblížiť ju bežným ľuďom. Pociťujeme, že spoločnosť bude nutne potrebovať štatistiku. Dátová analytika bude alfou a omegou, Európa zaostáva v tomto oproti Amerike a Ázii. Ako potom môžeme na Slovensku robiť pokročilejšie dátové vedy, ak populácia nezvláda elementárne štatistiky? A tu je opäť otázka – prečo ich nezvláda? Počas štúdia tých študentov väčšinou prešla chuť a motivácia zaoberať sa nejakou štatistikou, matematikou a podobne.

Mnohé knihy a literatúra sú často písané pre expertov, bežný človek tomu neporozumie. Sám som si minule otvoril jednu knihu o štatistike a mal som problém dočítať stranu. Keď sa ale pozrieme na americkú literatúru, tak vidíme obrovský rozdiel. Tie knihy sú napísané jednoducho a tak, aby tomu porozumel každý. Systém vzdelávania je tam nastavený inak. Kým u nás, je pomyselný prvý schodík postavený príliš vysoko a len málokto naň vylezie, tam sa snažia tému priniesť od úvodu jednoducho a postupne sa náročnosť zvyšuje. Samozrejme aj v zahraničnej literatúre nájdete náročné pasáže. Tie ale nasledujú po úvodných častiach. Kniha/predmet vás preto neodradí hneď po prvej kapitole, resp. po prvej prednáške. Ak je niečo podávané veľmi náročne, človek to jednoducho nedá, odradí ho to.

Bývalý vysokoškolský pedagóg Martin Foltin...
Bývalý vysokoškolský pedagóg Martin Foltin (vľavo) na snímke z roku 2017, spoločnosť mu robí profesor Cleve Moler, autor MATLAB 1.0 a zakladateľ MathWorks. Autor: Súkromný archív M.F.

Poďme sa pozrieť teraz trošku konkrétnejšie na vzdelávanie. Ako by ste zhodnotili situáciu pred pandémiou? A ako ho vnímate teraz, po prvej vlne?

Ťažko hodnotiť situáciu, pretože ešte sme stále nenabehli na vzdelávanie po pandémii a teda nevieme to zatiaľ porovnať. Na konci školského roka sa školy síce otvorili, ale každý len dobiehal zameškané v nejakom režime. Čo ale ukázal koronavírus a následne zatvorenie škôl? Ukázalo to, že niektorí učitelia sa s tým popasovali na jednotku s hviezdičkou. Treba si uvedomiť, v akom prostredí sa pohybovali. Nikto im nič nepovedal, nikto im nič nedal a mnohokrát zo svojich vlastných počítačov, zo svojho súkromného domáceho pripojenia vzdelávali žiakov, ktorí tiež neboli na túto situáciu vôbec pripravení.

Zrazu doma nastala „bitka“ o notebook, zrazu sa ukázalo, že pripojenie, ktoré máme, nestačí aj preto, lebo ste potrebovali vysokorýchlostný internet, prenášať obraz, zvuk a tak ďalej. Nebavíme sa tu len o Bratislave, kde viac-menej podobné problémy neboli, ale sú oblasti a regióny, ktoré nemajú dobrý prístup k internetu.

Určite aj nejeden učiteľ rezignoval a povedal si, že na toto nie som vyškolený a toto ja nedám. Netreba sa mu v tomto prípade čudovať. Chýba nám tu digitálna gramotnosť a o tú sa mal postarať niekto iný a ešte pred niekoľkými rokmi. Opäť tu prichádza problematika digitálnej gramotnosti vo všeobecnosti a je to aj jedna z priorít EÚ, aby sa zvyšovala jej úroveň. Predtým sa napríklad zakazovali v škole mobilné telefóny, tablety a teraz museli byť všetci na mobiloch, tabletoch a počítačoch a tieto nástroje boli akýmsi oknom do sveta vzdelávania.

Čo tým presne myslíte?

Poviem to zjednodušene. Škola nás nepripravila na to, čo bude, ale na to, čo bolo. Pre školu je veľmi ťažké vedieť, čo bude o 20 rokov. Ale táto situácia nám ukázala, že netreba zakazovať technológie, inak budeme pozadu. Ukázali sa veľké slabiny v školstve, ale verím, že táto situácia otvorí celospoločenskú diskusiu o vzdelávaní. Učitelia „vliezli“ rodinám do obývačky, rodičia zistili, ako škola vyzerá, mali ju doma a videli, ako to celé prebieha. Neraz krútili hlavami nad tým, že počúvajú to isté, čo počúvali sami a dokonca od rovnakých učiteľov. Nuž aspoň si nostalgicky zaspomínali.

Čo teda chýba slovenskému školstvu?

V prvom rade sebareflexia. V regionálnom školstve výrazne zaostávame za našimi kolegami, pozrime sa, kde sú Česi, Rakúšania, kam smeruje Poľsko a Maďarsko. Už aj Ukrajina nás predbieha. V medzinárodných rebríčkoch univerzít máme zlé výsledky. V regióne sme v súčasnosti na tom najhoršie. Česko nás výrazne predbehlo. Toto sú vážne otázky, ktorými sa treba zaoberať okamžite a nie o niekoľko rokov.

Ďalej sú dôležité jazyky, orientujme sa na to, že svet hovorí po anglicky. Angličtina je latinčinou 21. storočia. Treba sa tiež venovať tímovej spolupráci na školách. Tá je kľúčová aj pre prax. Prečo napríklad nemáme takýto predmet na školách? Už na základných školách to má zmysel, deti sú radi spolu a chcú byť v tíme, chcú pracovať v tíme.

Ale chýbajú nám tu učitelia, ktorí by takýto predmet vyučovali.

Samozrejme. Celkovo nám tu chýbajú učitelia, ktorí by vyučovali akýkoľvek predmet. Spoločenský status učiteľa dnes nie je dobrý. Ako môžeme budovať spoločenský status učiteľa, človeka, ktorý je veľmi dôležitý pre spoločnosť, keď jeho nástupný plat bol donedávna podobný minimálnej mzde? Pozrite sa na to aj z obchodného hľadiska. Akého človeka za takéto peniaze kúpite? Sú len tri možnosti. Buď kúpite nadšenca, ktorý chce učiť a môže si to dovoliť aj za tieto peniaze, pretože má možno partnera, ktorý zabezpečí domácnosť. Druhým bude penzista, ktorému aj tento plat príde vhod. Alebo potom nám tu zostáva tretí typ a to je „flákač“.

Na nadšencoch sa dlhodobo nedá stavať. Ak chceme ísť hore a získavať kvalitných pedagógov, tak je nevyhnutné razantne zvýšiť platy. „Flákač“ lepšie učiť nebude, ale nahradí ho niekto šikovný, ktorý dnes o učiteľstve ani neuvažuje. Treba im vytvoriť podmienky aj na univerzitách a pokojne sem pritiahnime aj zahraničných študentov či profesorov. Prejdite sa po univerzite niekde v Holandsku, tam na univerzitných chodbách počujete najmä angličtinu. Opäť je to ten jazyk, ktorý tu hrá veľkú úlohu.

Bývalý vysokoškolský pedagóg Martin Foltin...
Bývalý vysokoškolský pedagóg Martin Foltin hovorí, že moderné technológie treba využívať efektívne a treba to naučiť aj naše deti. Autor: Martina Baumann

Vráťme sa ešte možno k tým technológiám. Napríklad práve tie mobily robia často učiteľom vrásky na tvári. Aký názor máte na to vy?

Mobil je dnes veľmi dôležitý a určite má svoje miesto v škole. Vysvetlím to na príklade. Na matematike všetko počítame na papier či na tabuľu a kalkulačka nie je dovolená. A prečo? Pretože, čo ak budete riešiť problém a nebudete mať pri sebe kalkulačku? Tu vidieť, ako škola nedokázala predikovať, čo bude. Dnes sa ma spýtajte, či mám pri sebe pero a papier alebo kalkulačku. Skôr vyjdete na ulicu s tým, že máte pri sebe mobil, v ktorom máte aj tú spomínanú kalkulačku, ako by ste mali pri sebe pero a papier. Tým chcem povedať, že by sme nemali zakazovať deťom technológie, ktoré sú bežnou súčasťou života, tak je celkom isté, že ideme o krok dozadu. Určite mobil do školy patrí, napriek tomu, že by ma možno veľa rodičov za tento názor zlynčovalo.

Naučme deti efektívne využívať technológie, naučme ich hľadať si prostredníctvom technológii fakty a pátrať po veciach okolo nás, orientovať sa aj na internete. Deti budú s mobilom narábať stále, či sa im to zakáže alebo nie. Ak im pri tom nepomôžeme, stanú sa z nich samouci a podstatne jednoduchšie spadnú do rúk dezinformátorom a predátorom na internete. Je na nás, aby sme deti naučili využívať mobily zmysluplne a efektívne.

Na čo konkrétne teda ešte môžu deti použiť mobil?

Dovoľme deťom pracovať s aplikáciami. Dnes už existuje aplikácia takmer na všetko a veľa z nich môže naučiť zábavnou formou žiakov to, čo sa učia aj v škole. Napríklad dnes sa už dá učiť o rastlinách a o ich výskyte aj pomocou aplikácie na rozpoznávanie rastlín. Popritom sa deti automaticky učia aj geografiu. Hovoríme teda o prepájaní jednotlivých predmetov, v tomto prípade prírodovedy s geografiou. Nebolo by pre ne zaujímavejšie, ak by sa učili aj takouto formou? Vyžeňme deti na lúku nech hľadajú rastliny a živočíchy, nech ich fotia, nahrávajú si poznámky a neskôr s nimi diskutujme, čo videli a zažili.

A opäť tu máme tímovú spoluprácu. Dovoľme teda deťom pracovať v tímoch, spoločne si môžu vymieňať informácie. Deti si dokážu zapamätať zážitky a tá vedomosť je ďaleko hlbšia. Toto všetko im môžeme umožniť napríklad spomínanými aplikáciami. Podobné aplikácie budú len pribúdať a nie je práve takýto spôsob učenia ďaleko efektívnejší?

Vo vašich spoločných videách s profesorom Ballom sa zamýšľate nad mnohými vecami jednoduchou cestou. Myslíte si, že ľudia to potrebujú?

Je dôležité vysvetľovať jednoducho a atraktívne, otvorme tento svet ľuďom. Každý máme istú dávku zvedavosti, prebúdzajme ju u ľudí, dávajme im podnety na to, aby si hľadali informácie, pýtali sa a zaujímali sa o svet okolo seba, kultivovane diskutovali.

Čaká nás liberalizácia vzdelávacieho systému. Vedomosti sa nebude získavať už len v tradičných školách, ale aj pomocou online kurzov, ktoré zabezpečujú medzinárodné organizácie, ale aj jednotlivci. Coursera počnúc a Jakubom Čáslavom a.k.a. Kubova English končiac. Hovorme o tom a konajme, dovoľme deťom objavovať, učme ich používať technológie, podporujme ich kreativitu. Chceme poukázať na zdravý rozum a zdravé myslenie, aby sme sa nad vecami zamýšľali viac a diskutovali o nich. A v neposlednom rade chceme poukázať aj na neatraktívny proces vzdelávania, slabú úroveň znalosti cudzích jazykov a digitálnych zručností.

Nepáči sa nám odliv mladých a perspektívnych ľudí do zahraničia? Ponúknime im možnosti, aby neboli nútení ísť preč. Ako hovorí Peter Ballo, zo Slovenska sa stráca kvalitné drevo a mladí ľudia, oboje do zahraničia. Zatiaľ začalo slovenskej spoločnosti prekážať to strácanie dreva.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo, rozhovory, komentáre, reportáže, videá, ďalšie užitočné a praktické informácie ako aj čítanie a obsah pre zábavu a voľný čas.

Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#vzdelávanie #technológie #rozhovor #Martin Foltin #koronavírus
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku