Predaj väčšiny zeleniny zabezpečujú ako pri ostatných potravinách veľké obchodné reťazce. Spotrebitelia boli spočiatku nadšení, pretože na pultoch našli to, čo hľadali. Časom však prišlo vytriezvenie. Naoko lákavo vyzerajúca zelenina nenaplnila často chuťové očakávania. Plody neboli dobre vyzreté, mali za sebou dlhé presuny a aby sa nepokazili, chránili ich inertnými plynmi, ktoré potláčali hnilobné či iné nežiaduce procesy. To, čo vyzeralo dobre, nebolo v skutočnosti čerstvé a malo inú, najčastejšie mdlú chuť.
V každej vyspelej krajine sa ponuka zeleniny opiera najmä o domácu produkciu. Na Slovensku sa však po novembri 1989 v priebehu zhruba pol druha desaťročia rozpadla. Ľudia nepocítili akútny nedostatok zeleniny, pretože ponuku okamžite vyplnili producenti z blízkych aj vzdialených európskych, ale aj afrických krajín. Bola to však zelenina s typickým dovozovým hendikepom – napriek dobre zorganizovanej logistike chýbala čerstvosť. A práve to by mohlo viesť k oživeniu domácej výroby aj spotreby zeleniny. Rastie totiž dopyt po naozaj čerstvej zelenine.
Lekári stále nie sú spokojní s jedálnym lístkom obyvateľstva na Slovensku. Nehľadiac na to, že v priebehu posledných troch desaťročí sa výrazne zmenil, zelenina stále nehrá vo výžive ľudí tú úlohu, ktorá jej patrí. Ročne sa skonzumuje priemerne 105 kilogramov zeleniny na hlavu, ale odporúčaná dávka je podstatne vyššia, do jej naplnenia chýba 23 kilogramov.
Niektoré skupiny obyvateľstva zeleninu konzumujú zriedka či vôbec nie. Odborníčka na výživu doktorka Alžbeta Béderová upozornila, že 18 percent dospievajúcich dievčat a 12 percent chlapcov zeleninu vôbec neje. Pritom na každých 10 kilogramov hmotnosti by mali ľudia zjesť 100 gramov zeleniny a ovocia. Zelenina nie je náhodou na prvom mieste, z hľadiska vitamínov, minerálov a vôbec biologicky cenných aktívnych látok je lekármi viac cenená ako ovocie.
Tvár i zmýšľanie vidieka sa zmenili
Nazeranie na zeleninu sa však mení. Môže za to celková spoločenská atmosféra, čoraz viac ľudí začína cieľavedome pestovať zdravý životný štýl. Vzniká prirodzený dopyt po zelenine, už nie hocakej, ale naozaj kvalitnej, plnohodnotnej, teda čerstvej, nie utrápenej celokontinentálnymi presunmi. Spomeňme si na jedno číslo, ktoré nedávno zarezonovala medzi spotrebiteľmi – kým sa dostane potravina na pult prejde 1 200 kilometrov. To číslo nepotrebuje nijaký komentár.
Otázka znie, či sme schopní oživiť po rokoch celkového úpadku slovenského poľnohospodárstva zeleninárstvo. Najmä staršia generácia nostalgicky spomína na časy, keď rajčina bola naozaj rajčinou, práve tak paprika či reďkovka. Prírodné podmienky sa na Slovensku nezmenili, stále máme dosť kvalitných zeleninárskych pôd. No vidiek už dávno nie je vidiekom, ktorému dominovali roľnícke družstvá a domáca výroba rýchlenej zeleniny vo fóliových tuneloch.
Prednovembrový typ zeleninárskej výroby sa rozpadol a nový ho v dostatočnej miere nenahradil. Slovensko prešlo obrovskou modernizáciou, ale zeleninárstvo ju vôbec nezachytilo. Teraz nemáme na mysli len nástup nových technológií, ale predovšetkým nám chýba životaschopná výrobno-odbytová štruktúra. Tá z čias socializmu stála na produkcii zeleniny v rámci druhého zamestnania.
Vidiečania, ktorí pracovali v družstvách či závodoch, alebo v podnikoch služieb a úradoch, získavali pestovaním zeleniny najmä na juhu Slovenska nie rovnocenné, ale vyššie príjmy z pestovania zeleniny ako z hlavného zamestnania. Práve možnosť nieže si privyrobiť, ale zdvojnásobiť príjmy, motivovala ľudí k tomu, aby intenzívne pracovali vo fóliovníkoch. Boli tu však aj ďalšie výhody, ktoré ich povzbudzovali k neľahkej práci: príjmy prakticky neboli zdaňované, ľudia využívali lacný plyn, uhlie na vykurovanie fóliovníkov.
Keď drobnopestovatelia dopestovali zeleninu, mali ju komu predať, pretože dobre fungoval podnik Záhradkárskych služieb, ktorý mal výkupne vo všetkých zeleninárskych centrách. Po revolúcii sa tento systém výroby a nákupu zeleniny predávanej do večne hladných miest na Slovensku, ale najmä v Čechách rozpadol. Súviselo to nielen s delením družstiev, krachom štátnych podnikov, kde ľudia prichádzali o prácu. Súčasne sa privatizoval obchod, vznikali nové obchodné siete, ktoré si našli nových dodávateľov zeleniny zo západnej Európy či z Poľska. A keď sa objavili nadnárodné obchodné reťazce, proces rozpadu domácej zeleninárskej základne bol zavŕšený.
Podpísalo sa podeň aj omladenie spoločnosti. Dorastajúca generácia mladých obyvateľov vidieka už nevidela zmysel potiť sa vo fóliovníku, keď odbyt zeleniny sa prakticky rozpadol a príjem zo živelného predaja zeleniny bol neistý. Opadol záujem o poľnohospodárske školy. Na dedinách sa rodil nový životný štýl. Už sa neoplatilo kupovať zeleninu v obchodoch, keď ju ponúkali, neraz v akciách, reťazce.
Prečo sa darí pestovateľom rajčín
Muselo prísť až vytriezvenie, spočívajúce v poznaní, že nie je všetko zlato, čo sa navonok blýska. Cenenými sa stali čerstvé potraviny, zelenina a ovocie. Kto ich však má vyrobiť?
Prvým sektorom, ktorý sa na Slovensku najrýchlejšie spamätal z úpadku, bolo pestovanie skleníkových rajčín a uhoriek. V priebehu uplynulého desaťročia vzniklo vyše 30 hektárov moderných skleníkov, ktoré začali dodávať do obchodov naozaj čerstvé rajčiny a uhorky. Ich hlavnou prednosťou je, že plody sa zberajú v optimálnej zrelosti, nie sú odtrhnuté predčasne. Na obaloch paradajok sa objavili slovenské vlajky a rôzne upútavky upozorňujúce na domáci pôvod rajčín.
Pravda, ešte ani pestovatelia rajčín nemajú zďaleka vyhrané, ale slovenská produkcia úspešne vytláča zahraničnú, pretože je jednoducho chutnejšia. Nie je lacnejšia, náklady na jeden hektár skleníkov sú obrovské, šplhajú sa k jednému miliónu eur, ale za porovnateľnú cenu ponúkajú slovenskí pestovatelia nielen chutné plody. Nezanedbateľné sú efekty v podobe zamestnanosti, využitia pôdy, geotermálnej energie či tepla z bioplynových staníc.
„Naša zelenina má vysoký kurz, dopyt spotrebiteľov podnietil obchodné reťazce, aby uprednostnili domácich výrobcov,“ hovorí Miroslav Sudický, konateľ spoločnosti Vitazel, ktorá pestuje zeleninu na 80 hektároch. Takýchto spoločností však nie je na Slovensku dosť. Je ich možno desať a to, samozrejme, nestačí na zvrátenie situácie na trhu. Prosperujúce zeleninárske firmy ukazujú, v čom tkvie tajomstvo úspechu: začali vytvárať odbytové združenia, pretože zistili, že zjednotením ponuky dokážu lepšie plniť veľké partie dodávok, ktoré požadujú reťazce, čo zároveň posilňuje ich vyjednávaciu pozíciu. A je tu tiež možnosť lepšieho marketingu a ďalších podporných aktivít.
Pozadie poľského úspechu
Slovensko dnes so závisťou obdivuje Poľsko, z ktorého sa stal potravinový tiger východnej Európy. Často sa poukazuje na to, že Poľsko sa mohlo oprieť o silnú roľnícku tradíciu nenarušenú kolektivizáciou. Sudický však upriamuje pozornosť aj na to, že poľské vlády okrem úľav na daňových a sociálnych odvodoch dlho chránili trh pred zahraničnou konkurenciou.
„Šlo o ucelený podporno-ochranársky systém, ktorý umožnil zrod silného, technologicky moderne vybaveného poľského zeleninárstva, ktoré v ničom nezaostáva za Nemeckom či Holandskom. Od Poliakov sa máme čo učiť, keď dnes uvažujeme nad tým, ako postaviť na nohy domácu zeleninársku výrobu,“ hovorí Sudický.
O podporách do slovenského zeleninárstva sa hovorí už dlho a veľa. Veľmi veľa sa očakáva od mladých farmárov. Lenže dať 50-tisíceurovú podporu ako štartovné nestačí, treba paralelne budovať odbytové združenia, vytvárať povedzme regionálne farmárske trhy.
Zeleninárstvo potrebuje ucelenú koncepciu, kde sú financie previazané s ďalšími trhovými opatrenia. Plánov bolo doteraz viac ako dosť, treba dať hlavy dohromady a cieľavedome spájať možnosti podnikateľov – zeleninárov, štátu a, samozrejme, obchodu. A využiť náladu spotrebiteľov, ktorí hľadajú kvalitnú a čerstvú zeleninu.