Jedlo je večnou ľudskou témou, lebo je zrkadlom nášho zdravia, významnou zložkou existenčných výdavkov, obrazom hodnôt, ktoré vyznávame, indikátorom nášho vzťahu k prírode a k územiu, ktoré obývame. Je to naša priama spojka s pôdou, vodou a ovzduším, lebo práve v tomto trojuholníku sa potraviny spolu s nami rodia.
Máme viac než dosť dôvodov na to, aby sme premýšľali nad potravinami. Žijeme v období hojnosti, takého dostatku jedla, aké si naši predkovia, ak práve neboli príslušníkmi najvrchnejších vrstiev spoločnosti, nepamätajú. A predsa nemôžeme byť spokojní s tým, ako a čo jeme, znepokojuje nás cena a pôvod potravín, strata potravinovej sebestačnosti, ktorá sa premieta aj do podoby našej krajiny.
Kto počtuje, ten gazduje, vraví stále platné slovenské príslovie. Z nedávno zverejnených analýz vyplynulo, že v roku 2018 nákupy potravín a nealkoholických nápojov ukrojili z celkových spotrebných výdavkov slovenských domácností 23 percent. Je to takmer celá jedna štvrtina, ktorú ľudia vydali najčastejšie za mäsové výrobky, mlieko syry, vajcia, chlieb a pečivo. Do pozornosti to opäť raz dala ekonómka Eva Sádovská, ktorá sa systematicky venuje skúmaniu štruktúry výdavkov súčasných slovenských rodín.
Sama sýtosť nestačí
Potravinový blahobyt stojí obyvateľstvo na Slovensku v porovnaní s inými krajinami Európskej únie veľa peňazí, menej na potraviny míňajú predovšetkým v západnej časti Európskej únie. Obyvatelia Rakúska, Nemecka, Škandinávie, Francúzska či krajín Beneluxu sa pritom stravujú kvalitnejšie, ich jedálny lístok je pestrejší a založený predovšetkým na potravinách, ktoré dorobia tamojší poľnohospodári a potravinári.
Isteže, aj v najrozvinutejších krajinách Európy konzumujú potraviny z dovozu. Ovocie, zelenina, ryby sú tam však v porovnaní s tými, ktoré sa dovážajú na Slovensko, kvalitnejšie. Máme s tým bezprostrednú skúsenosť, jednak z porovnávacích nákupov, ktoré robia obyvatelia Bratislavy a blízkeho okolia v neďalekom Rakúsku, jednak státisíce Slovákov pracujú v zahraničí a ľahko na účtoch, ale aj na vlastných ústach spoznajú, čoho sú hodné tamojšie potraviny.
Sýtosť ako parameter spokojnosti nestačí, čoraz viac sa zaujímame o zloženie potravín. Hoci v Otčenáši vzývame Pána o každodennú skyvu chleba, nielen chlebom sme sýti. Čím je naša strava pestrejšia, tým je užitočnejšia pre ľudské zdravie. Okrem toho s jedlom a nápojmi sa spája nielen jednoduché energetické doplnenie organizmu, ide aj o pôžitok spojený s konzumáciou. Ak sa pozrieme na jedlo z týchto aspektov, potom zistíme, že mu stále napriek rastúcemu potravinovému blahobytu dosť dlhujeme.
Slovenská spoločnosť v posledných dekádach badateľne tučnie, a to od najmladších po najstaršie ročníky. Spôsobuje to jedlo, skonzumujeme ho viac, ako spálime počas dňa pri práci, štúdiu a odpočinku. Málo sa totiž hýbeme, presadli sme do áut, v poslednom čase na kolobežky, aj preto sme tučnejší. Ale aj preto, lebo nejeme vždy kvalitné potraviny a v dobrej skladbe. Pre mnohých je dôležitejší pocit sýtosti ako samy účinky jedla na zdravie. Realitou je nevhodná kombinácia jedál bohatých na uhľohydráty a bielkoviny, aj keď najmä mladší a vzdelanejší sa zamýšľajú viac nad tým, čo vložia do úst.
Jesť do polosýta nie je ľahké, koľkí však žijú v zajatí stereotypu, osnovou ktorého sú rožky, konzumný chlieb, treska, bôčik, klobása, saláma, hranolčeky… V skladbe jedla absentuje dostatočné množstvo zeleniny, malo by jej byť v zhruba 5 dávkach 600 gramov denne. Len menšina rešpektuje správne stravovacie postupy a zároveň sa dostatočne hýbe, čím si predlžuje život.
Rekordéri
Pilierom kvalitnej výživy je čerstvosť produktov. Už niekoľko rokov konštatujeme klesajúce zastúpenie potravín vyrobených na Slovensku. Tie zo svojej podstaty sú najčerstvejšie, sú k nám najbližšie. Sebestační sme však už iba v obilí, cukre, vo vajíčkach, v konzumnom mlieku, v ostatných produktoch je domáca produkcia silno dopĺňaná dovozmi. Platí to najmä o bravčovom a hovädzom mäse, masle a syroch, zelenine aj ovocí, pive aj víne.
Foto: SHUTTERSTOCK
Slovensko pritom neleží za polárnym kruhom, ale v miernom podnebnom pásme. Napriek tomu, že sme v povojnovom období v dôsledku industrializácie Slovenska prišli o státisíce hektárov veľmi úrodnej pôdy a následne tento záber zvýšili výstavbou priemyselných parkov, diaľnic a obytných satelitov v blízkosti veľkých miest, ešte stále máme dosť pôdy nielen na sebestačnú produkciu základných potravín, ale aj ich export.
My však dovážame potraviny, ktoré by sme si mohli dorobiť sami. Vyvezieme suroviny ako obilie, olejniny a dovezieme mäso, olej, zemiaky, melóny, papriku a stovky iných potravín, ktoré sme kedysi sami pestovali a spracúvali. Tohto roku sa očakáva, že padne rekord v zápornej obchodnej bilancii v obchode s agrokomoditami, má prelomiť hranicu 1,8 miliardy eur.
Bože, ako hlboko sme klesli. Je to len úpadok ekonomicky alebo aj mravný?
Tridsaťročné úsilie o lepšie spravovanú spoločnosť prinieslo v produkcii vlastných potravín vari najhoršie výsledky spomedzi všetkých okolitých krajín. Už nás predbieha dokonca Ruská federácia. Čo z toho, že Slovensko sa stalo najproduktívnejšou krajinou na svete vo výrobe automobilov v prepočte na obyvateľa, keď sa nevie nasýtiť v základných produktoch, hoci má všetko, čo na to potrebuje. Ešte v osemdesiatych rokoch pritom slovenské poľnohospodárstvo a potravinárstvo patrilo k najrýchlejšie sa rozvíjajúcim odvetviam a bolo porovnateľné s vyspelými krajinami.
Je to kvalita zdravia ľudí, priemerná dĺžka ľudského života, stav životného prostredia, teda pôdy, vody a ovzdušia a samotný vzhľad krajiny vydávanej napospas nekoordinovaným developerským projektom všetkého druhu, ktoré nás nútia vrátiť sa k poctivému obrábaniu polí, lúk, sadov, vinohradov. K takému hospodáreniu, ktoré vyústi do produkcie chutných čerstvých potravín. Nech nám je čoraz viac sa negatívne prejavujúca klimatická zmena výstrahou.
Dopyt po slovenských potravinách rastie. Reflektuje na to aj obchod, či už zavedené obchodné siete, alebo aj vznikajúce: všetky dávajú do pozornosti regionálne potraviny. Nie sú práve najlacnejšie. Aj preto, že ich ponuka je stále nedostatočná, Uznáme, že chutný produkt nemôže byť zo svojej podstaty lacný, ale nemal by byť ani predražený. Túžime po vysokom potravinovom štandarde, nemôžeme však žiť v zajatí rôznych falošných mýtov. Jeden sa stal takmer kultovým – predaj potravín v akciách.
Ak sa zľavy stanú dominantnými, ak ich ľudia berú ako samozrejmosť, ničia posledné zvyšky domácej výroby. Zreteľne to v ostatnom čase vidno v hydinárstve či mliekarenskom priemysle. Je síce dobré ušetriť pri kúpe kurčaťa oproti obvykle kilogramovej cene 70 centov, na 10 vajíčkach 20 či 30 centov, ale na domáci sektor hydiny to má zničujúce dôsledky. Najmä keď slovenské národné zdroje nie sú pri podpore domácich výrobcov porovnateľné s tými, ktoré dávajú svojim producentom okolité krajiny.
Uhol pohľadu
Musíme zmeniť pohľad na poľnohospodárstvo a potravinárstvo, to už je nad slnko jasnejšie. Toto precitnutie však prichádza v čase, keď sa pár rokov trvajúca konjunktúra končí a v štátnom rozpočte sa vedie tvrdý súboj o zdroje na financovanie zdravotníctva, školstva, dôchodkov, mladých rodín. Koľké v poradí bude poľnohospodárstvo a potravinárstvo v nasledujúcom desaťročí?
Určite sa ozvú hlasy, že sa treba prikryť len takou perinou, na akú máme. Nie všetko však je, pokiaľ ide o výrobu potravín, len vecou zvyšovania podpôr, to všetko je najmä o tom, ako s nimi narábame, komu a na čo ich dávame a čo z nich krajina a ľudia, ktorí sa na ne skladajú, majú.
Potrebujeme reštrukturalizovať poľnohospodársku aj potravinársku výrobu, na to treba nasmerovať národné aj európske zdroje. Podporovať tých, ktorí hospodárením na pôde vytvárajú priateľskú krajinu pre pôvodnú flóru a faunu. Stálo by za to obnoviť pasenie oviec na horských lúkach, aby sme nevyrábali bryndzu z dovážaného ovčieho mlieka, potrebujeme mať rozkvitnuté lúky a plodinovo pestrejšie polia, aby dali viac potravy pre včely. Mimochodom, slovenský med opäť žal mimoriadne úspechy v medzinárodných súťažiach.
Nuž potrebujeme toho veľa, najmä však potrebujeme chytiť rozum do hrsti, vniesť do výroby, spracovania a obchodu s potravinami viac čestnosti. Ľudia musia vedieť, kto, čo a ako vyrába. A slovaciká, teda výrobky vyrobené na Slovensku, by mali byť poctivé pôvodom samotných surovín, aby mäsové špeciality, spomínaná bryndza, ale aj víno pochádzali naozaj z územia našej krajiny. Veď len vtedy odrážajú výnimočnú chuť a vôňu územia, sú naozaj čerstvé, pôvodné a dávajú takú potrebnú prácu vidieckemu obyvateľstvu.
Takéto potraviny potom hýbu krajinou, sú jej ozdobou a prinášajú naplnenie, ktoré od života očakávame. Také potraviny si treba zaslúžiť. Čo nám bráni, aby sme konečne rozbehli výrobu v tom množstve a sortimente, ktorý potrebujeme a ktorý by krajine priniesol vyššiu životnú úroveň?