Za rezne z cudziny platíme krachom fariem

18.11.2012 20:00, aktualizované: 19.11.2012 08:00
mäso, mäsiar, bravčové
Ilustračné foto Autor: ,

Len štyri z každých desiatich kilogramov bravčoviny, ktoré predajú mäsiari spotrebiteľom, pochádzajú zo Slovenska. Krajina, ktorá mala vždy dosť bravčového mäsa, ho už niekoľko rokov čoraz viac dováža. Veľké mäsokombináty zatvárajú bitúnky, nakupujú mäso v cudzine a farmári aj to málo ošípaných, čo dochovajú, predávajú susedným krajinám.

Slovensko sa dostalo do paradoxnej situácie. Farmári zatvárajú pre nerentabilitu chovy ošípaných, ale pokračujú vo výrobe obilia. Je to totiž najjednoduchšia cesta k hotovým peniazom. A výsledok? Slovensko, ktoré má zruinované chovy ošípaných, ponúka ročne na export okolo milióna až jeden a pol milióna ton obilia a kukurice a k tomu stavia fabriky na výrobu etanolu. Namiesto toho, aby sa z obilia doma vyrobilo bravčové mäso, dováža ho zo zahraničia. Neraz sú to ležiaky z výpredajov západoeurópskych mraziarní. Tohto roku z celkovej slovenskej spotreby bravčoviny 170-tisíc ton, pokryjú dovozy celých stotisíc ton.

Minútu pred dvanástou sa má všetko zmeniť. V rámci pripravovanej Strednodobej koncepcie rozvoja poľnohospodárstva plánuje minister pôdohospodárstva Ľubomír Jahnátek oživenie domácej výroby bravčoviny. To by malo podporiť aj spracovanie ošípaných v slovenských mäsokombinátoch.

"Máme zrejme jednu z posledných príležitostí, ako zachrániť výrobu ošípaných na Slovensku,“ myslí si Rastislav Slocík, ktorý vedie Družstvo Agrospol Boľkovce. V tejto chvíli je to najväčší slovenský výrobca bravčového mäsa. Lenže celých 90 percent vykŕmených prasiat predáva do Maďarska. Nemá ich komu predať, hoci má za humnami nedávno zmodernizovaný bitúnok v lučenskom mäsokombináte spoločnosti Mecom Group, ktorý patrí Pente.

Tento bitúnok je však zatvorený. Aj ostatné porovnateľne veľké kapacity tiež iba živoria. Štátna veterinárna a potravinová správa síce eviduje dovedna 93 firiem prevádzkujúcich bitúnky, ale napospol ide o malé, v lepšom prípade stredne veľké podniky.

„Zo skutočne veľkých bitúnkov fungujú na Slovensku už len dva – bývalý Danubius Tauris dnes Ister Meat v Dunajskej Strede a Svaman na Myjave,“ hovorí šéf Zväzu chovateľov ošípaných Andrej Imrich. Neodpustí si poznámku, že majitelia mäsokombinátov zneužívali svoje postavenie na trhu. "Stále stláčali ceny, až dohnali farmárov k zatvoreniu kedysi výnosných fariem ošípaných,“ hovorí Andrej Imrich.

„To, čo sa dnes predáva na Slovensku, nie je kvalitné mäso. Predovšetkým do výrobkov sa vozí zo zahraničia surovina nižšej kvality,“ opisuje súčasnú situáciu na trhu s bravčovinou chovateľ Rastislav Slocík. "Von idú kvalitné ošípané a na Slovensko sa vozí aj to, čo iní už nekúpia,“ tlmočí Slocík názory ľudí z brandže, ktorí ich nemajú odvahu povedať, aby neprišli o prácu.

Anton Fabuš, konateľ Púchovského mäsokombinátu, má však na vec úplne iný pohľad. "Samozrejme, že za dovozom mäsa sú výhodné ceny, za ktoré sa dá nakúpiť v cudzine. Aj dnes v čase vysokých cien mäsa v celej Európe kúpim bravčové eurorezy lacnejšie v Nemecku alebo Španielsku ako na Slovensku aj o desať centov za kilogram, a to s dovozom do fabriky,“ podotkol Fabuš.

Povedal, že ako patriot sa pokúšal o oživenie bitúnku. "Keď som prišiel v roku 2007 do Púchova, bol tu za 30 miliónov korún zmodernizovaný bitúnok. Mäso z doma porazených zvierat však vychádzalo drahšie ako z dovozu, a preto mi nezostávalo nič iné, len ho zatvoriť,“ tvrdí Anton Fabuš.

Dnes vozí Fabuš bravčové mäso z Nemecka, Francúzska, zo Španielska. Predáva ho do obchodných reťazcov a v 27 vlastných predajniach. Spotrebiteľ vidí na etikete značku slovenského spracovateľa a je spokojný. Samotný Fabuš však hrá s otvorenými kartami. Nemá problém priznať, odkiaľ pochádza mäso. A nemá tiež najmenšie pomyslenie na oživenie bitúnku. Ak mu náhle nejaké mäso chýba, obvolá slovenských chovateľov, kúpi si ošípané a nechá si ich poraziť v malých družstevných bitúnkoch.

„Slovensko v tejto chvíli je celkom odkázané na dovozy. Keby sa stopli dovozy zahraničnej bravčoviny, nemali by sme do mesiaca čo jesť,“ tvrdí Fabuš a dodáva: ,,Skôr ako začneme budovať bitúnky, treba oživiť vlastné chovy.“

Farmár Rastislav Slocík, ktorého vzorom sú najlepší chovatelia ošípaných v Európe Dáni, je za rýchlu obnovu fariem. "Poďme do toho, pretože sa to vyplatí,“ povzbudzuje Slocík ostatných farmárov. Od prvého januára 2013 totiž v celej Európskej únii začnú platiť prísnejšie podmienky na chov ošípaných, ktoré vyvolajú podobný tlak na modernizáciu fariem ako začiatkom tohto roka v chove nosníc. Všetci si pamätajú, ako odrazu nebolo vajec a ich ceny rástli o desiatky percent.

Najdrahšie bravčové mäso sa produkuje momentálne v krajinách visegrádskej štvorky. Klesli tu totiž stavy ošípaných a tak si za ne mäsiari musia priplatiť. Zápasia o surovinu, ktorá uniká z jednej krajiny do druhej. Mäsokombinát Ister meat v Dunajskej Strede je schopný denne spracovať 2 400 ošípaných. V skutočnosti ich však spracuje okolo 1 000 až 1 500, ale za týždeň. "Ideme na hranici odstavenia,“ hodnotí situáciu obchodný riaditeľ Igor Andel.

V situácii, keď nie sú doma naplno využité existujúce kapacity, nepovažuje za správne budovať nové. "Nechápem, prečo sa jeden za druhým otvárajú malé bitúnky na predaj z dvora, keď vieme ošípané spracovať na podstatne vyššej úrovni. Zvieratá u nás nezažívajú stres pri elektrickom omračovaní, ktoré je bežné na malých bitúnkoch, pretože používame milosrdnejší plyn,“ hovorí Andel a vraví, že "skôr ako sa rozhodne ako ísť ďalej, treba všetko dôkladne prerátať.“

„Isteže prerátať,“ súhlasí šéf Zväzu chovateľov Imrich Andel, ale opakuje podmienku, ktorú vyslovil pred ním minister Ľubomír Jahnátek: ,,Poľnohospodári sa musia stať akcionármi či už nových bitúnkov, alebo kapitálovo vstúpiť do súčasných, inak výroba bravčového mäsa nemá na Slovensku budúcnosť.“

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku