Mnohé z epizód svojho školského života, ktoré pripomínajú skutočnosť, opísala Feldeková v knižke Kým som šťastný. Na vysokú školu chodila už v Bratislave, kde vyštudovala žurnalistiku na FFUK. Bola síce vzornou študentkou, ale hneď na začiatku štúdia sa vydala a musela sa starať o manžela a vzápätí o dieťa. Často ju bolo vídať pri univerzite s obedárom.
Tešili ste sa po prázdninách do školy? Na čo najviac? Máte nejakú silnú spomienku na takýto deň?
Koniec prázdnin ma netešil. Lúčili sa lastovičky, mladí chlapci rukovali a mňa čakali nekonečné mesiace v školskej lavici. Mama bola učiteľka a v zborovni sa vždy prvá dozvedela čo som vyparatila. Napriek tomu sa moja žiacka knižka hmýrila poznámkami. Napríklad: „Žiačka jedla sneh napadaný pri ceste, hoci bola upozornená, že je na školskom dvore čistejší.“
Brali ste učebnice ako zaujímavé knižky, alebo vás skôr odrádzali? Báli ste sa niektorého predmetu, prípadne učiteľa?
Vždy som rada a veľa čítala, ale nikdy to neboli učebnice. Na nich ma zaujali akurát obrázky, ak v nich nejaké boli. Napríklad obrázok prezidenta Klementa Gottwalda ako stojí v nečase na ulici a pod pouličnou lampou číta. Obrázok som ukázala môjmu ujovi. Smial sa a povedal, že je to hlúposť, lebo Gottwald nevie čítať. Povedala som to súdružke učiteľke a tá milá žena mi pošepkala, nech to nikomu nehovorím, lebo by išiel ujo do väzenia. Vtedy som sa čudovala, prečo by do väzenia išiel ujo a nie ten klamár, čo Gottwalda pod lampou nakreslil. Iba som si to pomyslela. V tých časoch boli aj deti trénované, že si majú dávať pozor na jazyk. Bála som sa písomiek z matematiky. Večer pred písomkou som sa modlila, aby mi kamarátka, dobrá počtárka, dala odpísať a aby nás pri tom neprichytili.