Singapurský odborník: Deti treba učiť matematiku

Zásadné zmeny vo vzdelávaní Singapur zaviedol v roku 1991. Prejavil sa už nejaký pozitívny dosah na spoločnosť – napríklad v hospodárstve alebo vo vede?

Samozrejme, úspech vzdelávania sa už prejavil na ekonomike krajiny. U nás napríklad neexistuje bezdomovectvo a ročný príjem dvojčlennej rodiny dosahuje v priemere 80-tisíc dolárov. Máme aj politikov, ktorí pochádzajú z chudobných pomerov, no vďaka dobrého vzdelaniu to dotiahli až na členov vlády či poslancov parlamentu.

Prečo sa váš vzdelávací systém sústreďuje práve na matematiku? Netrpia tým ostatné predmety?

Stavili sme na matematiku a vedy. Dôvodom bola naša história. Singapur je bývalá britská kolónia, ktorá potrebovala industrializáciu a ekonomický rozvoj. Na to je potrebná práve matematika a znalosť toho, ako riešiť problémy. Ale, prirodzene, treba priznať, že nie každý má rád matematiku – dokonca ani v Singapure. Nezanedbávame humanitné odbory, no deti musíme učiť matematiku, aby sme rozvíjali zručnosti potrebné pre život.

Úspechu určite pomohlo aj to, že v Singapure je už 54 rokov pri moci rovnaká vláda. U nás kontinuita chýba. Každé štyri roky sa mení vláda a minister, ktorý určuje novú koncepciu školstva, takže sa prakticky stále začína odznova.

Nechcem hodnotiť podmienky na Slovensku, no keď naša vláda pripravuje nejaké politické stratégie, nie je to pre politické dôvody, ale preto, aby krajina hospodársky prežila. Na to, aby ten systém fungoval, máme v Singapure tri vládne rezorty, ktoré spolupracujú v oblasti vzdelávania – ministerstvá práce, financií a školstva. Ministerstvo práce predpovedá vývoj zamestnanosti na sedem rokov dopredu – aké pracovné pozície a špecializácie budú potrebné. Rezort financií sa potom pýta, koľko peňazí treba, aby sa na pracovnom trhu uplatnili nadaní ľudia, a ministerstvo školstva na to obdobie nakoniec pripraví učebné osnovy. Takto dosahujú, že sa pracovný trh rozvíja.

Jeden z dôvodov, prečo sa nášmu vzdelávaciemu systému nedarí, je podľa kritikov nedostatok peňazí – nielen na školstvo, ale aj na vedu a výskum. Ako ste to riešili v Singapure? Vyžiadalo si to veľké investície?

V Singapure dávame na školstvo v prepočte 6,5 miliardy eur ročne. V tom sú zahrnuté všetky náklady – na mzdy, infraštruktúru aj metodológie. Približne deväť percent z toho rozpočtu dávame čisto na vzdelávanie. Je tu však veľký rozdiel v tom, že my sme malá krajina, takže to nie je problém zariadiť. Chcem tým povedať, že je ťažké prenášať naše skúsenosti na iné krajiny. U nás sa napríklad učiteľstvo študuje len na jednej vysokej škole, na Slovensku je ich viac.

Vzorom jedného nášho bývalého ministra bolo pred rokmi Fínsko, ktorého vzdelávací systém tiež patrí k svetovej špičke. Jedno z ich pravidiel je, že sa žiaci na základných školách nerozdeľujú na nadaných a slabších. Vychádza sa z toho, že ak zostanú spolu, tí lepší potiahnu pomalších. Funguje to tak aj v Singapure?

Istá podobnosť tu je. Predovšetkým uplatňujeme „kolaboratívne“ vyučovanie. To znamená, že všetky deti sa učia spolu. Okrem toho sa nespoliehame na to, že učiteľ naučí všetko. Spoločné vyučovanie sa teda u nás používa bežne.

Snaha inšpirovať sa Fínskom a zreformovať podľa neho naše školstvo napokon zlyhala. Dá sa vôbec nejaký vzdelávací systém preniesť z jednej krajiny na druhú?

Fínsky systém vzdelávania je úplne odlišný od nášho. Nekladú taký dôraz na matematiku, berú to komplexne, rozdelia ju akoby do všetkých predmetov, kým u nás v Singapure sa sústreďujeme práve na matematiku, ktorá si vyžaduje individuálny prístup. Nazdávam sa, že ak Slováci chcú zlepšiť vyučovanie matematiky, mali by sa sústrediť na najmladších žiakov. Pretože deti v prvých troch ročníkoch nemajú rady matematiku, a ak sa nebude učiť takým spôsobom, že to pre ne bude zábavné a zaujímavé, už ich ani neskôr nepresvedčíte, aby si ten predmet obľúbili. Dôležití sú však aj učitelia. Môžete mať najlepšie učebnice na svete, no ak nemáte dobrých pedagógov, sú vám nanič.

Na tom si zakladajú aj vo Fínsku. Učiteľské povolanie tam má vysokú prestíž, pedagógov si starostlivo vyberajú a pri výučbe im dávajú veľkú voľnosť. Aký prístup k učiteľom máte v Singapure?

Vo fínskom systéme platí, že všetci učitelia musia absolvovať magisterské štúdium. To sa ťažko porovnáva so Singapurom, kde nemajú všetci učitelia také vzdelanie. My sme zvolili iný prístup. Človeku, ktorý sa chce stať učiteľom, chceme dať šancu, aby si to najprv vyskúšal. Absolvuje tréning tri až šesť mesiacov, a keď sa potom rozhodne, že naozaj chce učiť, až potom sa odborne vzdeláva. Vzdelávanie jedného učiteľa stojí približne 40-tisíc eur. To je teda suma, ktorú do každého pedagóga investuje vláda. Preto sú tam tie „výberové“ kolá a pohovory, aby sa skutočne vybrali len tí ľudia, ktorí chcú učiť. Zaujímavé je, že desať percent nových učiteľov každý rok tvoria právnici, inžinieri a lekári, ktorí sa rozhodli skončiť s pôvodným povolaním, aby mohli učiť, pretože profesia učiteľa má u nás veľký rešpekt.

Nie je riziko posielať do škôl nepripravených ľudí, ktorí ešte nie sú učiteľmi, len si to chcú vyskúšať?

Nie sú celkom bez prípravy. Dostanú učiteľskú príručku, ktorá je veľmi podrobná. Je hrubá asi ako Zlaté stránky a presne vysvetľuje, ako treba pristupovať k deťom, ako učiť tých pomalých a ako rýchlych. Je tam tiež podrobne rozpísané, ako má učiteľ klásť otázky, čo má ktorý týždeň prebrať, aký čas má čomu venovať. Každý z tých učiteľov „na skúšku“ má tiež prideleného mentora, ktorý naňho dozerá, vedie ho a pomáha mu. Raz za týždeň sa navyše všetci učitelia na škole – skúsení aj začiatočníci – stretávajú na mítingu, kde si vymieňajú skúsenosti. Tí, čo začínajú, sa tak môžu spoľahnúť na veľkú podporu svojich kolegov.

Učiteľov u vás si spoločnosť váži, ale u nás táto úcta chýba. Profesia učiteľa je tak slabo platená, že ľudí neláka, a už vôbec nie tých najlepších a najtalentovanej­ších. Aké postavenie má pedagóg v Singapure v porovnaní s inými profesiami?

Naša vláda vie, že učiteľom nemôže zaplatiť toľko, koľko by zarobili v súkromnom sektore, no môže im dať toľko, aby si nemuseli privyrábať ďalšou prácou. V zmluve, ktorú učitelia podpisujú, je podmienka, že popri zamestnaní môžu odpracovať maximálne osem hodín mesačne, čo sa i kontroluje. Cieľom je, aby sa mohli sústrediť na svoje poslanie, nie na zarábanie peňazí. Na druhej strane sa však učitelia, ktorí sú naozaj dobrí, môžu už do troch rokov dočkať povýšenia – napríklad stať sa vedúcimi.

Akú kariéru môžu spraviť?

Vezmime si napríklad pedagóga, ktorý rád učí, ale nechce nikoho riadiť. Pre takého, ak je fakt dobrý, ministerstvo prichystá osobitný kariérny rast. Začne ako obyčajný učiteľ, potom sa stane špecialistom na ten-ktorý predmet, následne senior učiteľom, „majstrom“ učiteľom a napokon špecialistom na študijný plán. Ten učiteľ, ktorý dokáže viesť podriadených, postupuje zase po kariérnom rebríčku od nižších vedúcich funkcií až po riaditeľa školy. „Majstrov“ učiteľov je však v krajine tak málo, že môžu zarábať toľko či aj viac ako riaditelia školy. Na tom teda vidno, ako si učiteľov vážime, ako ich podporujeme a staráme sa o ich budúcnosť.

Ako sú na tom vaši učitelia po finančnej stránke?

Nástupný plat začínajúceho učiteľa bez skúseností je zhruba na úrovni 1 700 – 1 800 eur mesačne. Na naše pomery to nie je veľa, ale ani málo. Do úvahy však treba zobrať, že životné náklady u nás sú veľmi vysoké, vyššie ako na Slovensku. Priemerný plat v Singapure je asi 3 300 eur.

Je zaujímavé, že vo vašich triedach sedí až 30 či 40 žiakov. Dokážu sa takému množstvu učitelia vôbec venovať?

40 či 45 žiakov sedí v triedach až od tretieho ročníka, v prvých dvoch ročníkoch tvorí triedy 30 až 35 detí. To, ako to zvládnuť, si učitelia osvojujú práve na vysokej škole. Rozvoju týchto zručností sa tam venuje až 30 percent času. Matematika sa inak na základných školách učí hodinu denne, päť dní v týždni. Počas tej hodiny však pedagóg neučí viac ako 20–25 minút. Zisťuje, či žiaci učivo pochopili, kladie im otázky. Vďaka tomu získa prehľad o tom, kto to chápe rýchlejšie, kto je, naopak, pomalší alebo potrebuje individuálny prístup. Keď skončí s výučbou, strednú úroveň vedomostí dosiahne 60 až 70 percent žiakov. Zostáva teda ešte asi 30 percent detí, z ktorých je zhruba 15 percent pomalších a 15 percent s vysokou úrovňou vedomostí. Táto najlepšia skupina dostáva iné pracovné hárky ako ostatní, aby mohla riešiť ťažšie úlohy.

A čo tých 15 percent slabších?

Tých si učiteľ zavolá k sebe, posadia sa do predných lavíc a venuje sa im osobitne. Použije pritom inú techniku výučby, aby žiaci učivo pochopili. Posledných päť-desať minút vyučovacej hodiny napokon využije na to, aby zopakoval a zhrnul to, čo sa v ten deň naučili, a prezradí im, čo sa budú učiť nabudúce. Okrem tlačených materiálov sa pri vyučovaní navyše používajú rôzne digitálne pomôcky. Žiakov totiž treba do vyučovania vtiahnuť, zapájať. Keby sa mali učiť iba z kníh, rýchlo by sa nudili. To všetko je prístup, k akému učiteľov vedú na pedagogickej škole – ako efektívne zvládnuť celú triedu, ako si žiakov rozdeliť podľa schopností, aby sa všetci do konca hodiny dostali na spomenutú strednú úroveň a boli pripravení na ďalší deň.